Príbehy ľavej ruky

Hrabanie lístia.

Mileva sledovala starkého a márne sa snažila uhádnuť, kto v ňom momentálne prebýva. Za normálnych okolností jej na to stačilo pár sekúnd, ale toto neboli normálne okolnosti. Už dávno nie.

„Starký je len popletený, zlatko.“

Nespomína si, kedy počula tú vetu prvýkrát, ale po incidente s puškou sa stala neoddeliteľnou súčasťou ich rodinného slovníka; hlavne otca, ktorý bol preborníkom v popieraní problémov všetkého druhu. Mileva však vedela svoje, pretože keď máte dvanásť rokov a rodičia vás uisťujú, že o nič nejde, tak máte sakramentskú istotu, že ide o všetko.

Tú vetu si prehrávala v hlave aj včera, keď skoro ráno opustili byt na Peknej ceste v bratislavských Krasňanoch a vyzdvihli starkého v domove dôchodcov ležiacom na okraji mestskej časti Vrakuňa. Žil tam druhý rok odvtedy, čo rodičia rozhodli, že potrebuje 24‑hodinovú starostlivosť, ktorú mu oni popri svojich zamestnaniach – mama pracovala ako záhradná architektka, oco ako IT-čkar – nevedeli poskytnúť. Z tlmených večerných rozhovorov, ktoré Mileva zachytila spoza zatvorených kuchynských dverí, pochopila, že ide o drahú záležitosť, ale o starkého bude dobre postarané; majú tam milý personál, televíznu miestnosť, kurzy pletenia aj dvor so stromami, ktorých listy môže starký na jeseň pohrabať. Čo viac si k životu priať?

Modrá Škoda Fabia so štvoricou cestujúcich opustila Bratislavu a mierila po diaľnici na východ. Mokrú vozovku pokrývala lepkavá hmla, ktorá po pár kilometroch zhustla do nepreniknuteľnej hradby mračien. Oco zapol hmlovky, spomalil a opäť spomenul svoj dômyselný časový plán, vďaka ktorému sa vyhli zápcham a predbehli polovicu krajiny cestujúcu domov na Dušičky, za čo si vyslúžil pohladenie po pleci od mamy. Starký sedel na zadnom sedadle za šoférom, pripútaný bezpečnostným pásom s penovým návlekom, nech si nezoderie rameno ako naposledy. Mileva takmer zabudla, ako znie jeho hlas, ten plný a sýty barytón, ktorým tak rád hovoril o svojom detstve v regióne Hont, o bájnej južnej krajine z príbehov Ladislava Balleka, o tom, ako si počas sánkovania odhryzol špičku jazyka, o jaskyni plnej užoviek a slepúchov, o ospalých letných dňoch na brehoch zatopeného lomu, či o vydýchanej tančiarni v Dudinciach, kde v tú osudovú augustovú noc stretol starkú a zamiloval sa do jej silného prefajčeného hlasu a slabého srdca. Odkedy sa presťahoval zo Sitnianskej Lehôtky do garsónky v bratislavskej Rači, ktorú v listoch, adresovaných svojim mŕtvym priateľom, nazýval „Prešporským gulagom“, hovoril čoraz menej, rozvité súvetia nahradil jednoduchými vetami, potom útržkami slov a nezrozumiteľným mumlaním, až nakoniec po príchode do domova dôchodcov stíchol úplne.

Mileve sa zdalo, že nielenže nerozpráva, ale že jeho telo ani nevydáva žiadny zvuk; ešte aj jeho oči boli tiché. Sledoval sivú masu za oknom, z ktorej sem-tam vystúpili obrysy stĺpu vysokého napätia alebo billboardu, a v tvári mal nezúčastnený výraz človeka, ktorý zmeškal posledný vlak a zmieril sa s tým, že navždy skysne na jednom mieste. Ak by mal starký poruke televízor, tak by ho zapol a bezprizorne by civel do obrazovky, prípadne by v rukách držal knihu, listoval v nej, ale v skutočnosti by ju nečítal, len by sa tak tváril. Mileva toto štádium dôverne poznala – v starkého tele prebýval Správca. Bol tam najčastejšie a zjavil sa vždy, keď ostatní hostia opustili riadiacu vežu. Mileva si Správcu predstavovala ako telnatého mužíčka v čiernobielom fraku s krátkymi nohami, ktorý sa pri chôdzi kýval zo strany na stranu ako tučniak; bol však prekvapujúco rýchly a diskrétny, keď sa počas šichty zakrádal vŕzgajúcimi interiérmi starkého tela. Stlmil kúrenie a svetlo vo všetkých izbách, upratal a opravil, čo bolo treba, no neurobil žiadne zásadné zmeny, lebo na to nemal kvalifikáciu – jeho úlohou bolo udržiavať dom v prechodnom stave a čakať na návrat ďalších hostí.

Mileva ich volala hostia, no trefnejší by boli príživníci, pijavice, votrelci. Nikto ich totiž nepozval, a predsa sa nanominovali dovnútra a odmietli odísť. Obsadili celý dom, každú miestnosť, každučký centimeter štvorcový a urobili zo starkého rukojemníka vo vlastnom tele. Mileva ich nemala rada, no nemala na výber, musela sa s nimi naučiť žiť, išlo predsa o starkého dobro. Spočiatku si drobné zmeny v jeho správaní vysvetľovala vysokým vekom a skutočnosťou, že bol vždy trochu svojský. Vtedy ešte býval sám v starom dome v Sitnianskej Lehôtke. Obliekol si košeľu naopak, odložil knižku do kredenca, chcel zavolať mŕtvemu kamarátovi z detstva, či dostal chuť na držky, ktoré celý život neznášal. Potom prišli výpadky. Starký z ničoho nič stíchol a meravou tvárou zízal do prázdna. Po pár sekundách sa vrátil k sebe, zmätený a zahanbený ako malý chlapec prichytený pri krádeži cukríkov. Nič si nepamätal, aspoň to tvrdil. Výpadky boli čoraz pravidelnejšie; raz ho vyplo pri nedeľnom obede, druhýkrát pri práci v záhrade, inokedy v potravinách v Hontianskych Nemciach, kde si predavačky pomysleli, že starý pán si uhol viac než obvykle. Rodičov jeho správanie znepokojovalo – hlavne otca, ktorý v starkom videl nesmrteľného chrobáka, ktorý prežije aj jadrovú katastrofu –, ale pripisovali ho klasickým príznakom stareckej demencie. Mileva to však videla inak. Čím viac starkého pozorovala, tým viac sa utvrdzovala v domnienke, že so starkým sa deje niečo zvláštne. Všimla si, že aj medzi výpadkami boli rozdiely. Áno, väčšinou nehybne civel do prázdna, ale niekedy robil aj iné veci – jedol, doslova sa napchával, akoby držal týždňovú hladovku; vzal si z knižnice detektívku – vždy iba detektívku Eda McBaina – a celý výpadok si ju čítal; alebo zaťal päste a zuby, celé telo mu stuhlo ako vo zveráku a pokožka tváre nabrala neľudský ružový odtieň. Starký aj inak voňal. Mileva to cítila, keď stála blízko neho. Škála jeho vôní, dovtedy utváraná zeminou, korenistou vodou po holení, živicou a vínnym kvasom, sa rozšírila o nový, nepoznaný odtieň. Smrdel ako cudzí človek. Vtedy si Mileva uvedomila, že nejde o žiadne výpadky, ale o výmenu stráže. Starký bol ako dom.

Dom, do ktorého sa niekto vlámal.

Desať kilometrov za Nitrou modrá Škoda Fabia skĺzla z diaľnice a zamierila okresnou cestou na juh. Za betónovými protihlukovými stenami sa otvorila rozľahlá, slnkom prežiarená rovina Hontu. Mileva vnímala tento úsek cesty ako portál do iného sveta – pretrhnú neviditeľný závoj a ocitnú sa na druhej strane. Samoty a vinice roztrúsené na stráňach, zasypané vchody do banských štôlní a striebristé hladiny zatopených lomov z nej zmývali nánosy mesta a napĺňali ju pokojom. Ešte aj názvy dedín, ktorými prechádzali, boli ako vytrhnuté z magicko-realistického románu – Kozárovce, Tlmače, Čajkov, Žemberovce, Bátovce. Nečakane teplé novembrové svetlo zmäkčovalo tvrdé brázdy zeme a uvoľňovalo spútané farby: krvavočervenú, žltohnedú, zelenú, medenú. Aj v starkom sa začalo čosi prebúdzať. Čím bol bližšie k cieľu, tým viac sa navracal do svojho tela. Krajina ho privolávala späť ako maják zblúdených námorníkov.

Auto prešlo okolo kaplnky s drobiacou sa kamennou sochou svätého Huberta; v pravej ruke nabitá kuša, v ľavej kríž, pri nohách mŕtvy jeleň s tvárou pokrytou machom. Bola to brána do Tlstého vrchu, vychýreného raja hubárov. Starký sem Milevu vzal, keď mala sedem. Bolo skoré ráno, košíky už mali plné masliakov a dubákov, no aj tak si nemohla pomôcť, keď uvidela hlúčik hnedastých klobúčikov. Zohla sa k nim a vytiahla vreckový nožík, keď čosi zazrela v lístí. Špinavobiele, ukryté, vyčkávajúce. Svaly v celom tele sa jej stiahli do obrannej formácie, ale nemohla si pomôcť, musela to urobiť. Natiahla ruku a pocítila niečo tvrdé. Chrup. Časť spodnej čeľuste. Trčali z nej vykrivené, na koreň ohlodané zuby. Slonovinové pahýle, sklovina vyhladená a lesklá; jediná stolička bola rozštiepená trhlinou, ktorú vypĺňalo rôsolovité telíčko červíka. Mileva tušila, že chrup je ľudský a zrejme patril vojakovi, ktorého zomlel front počas druhej svetovej vojny; veď nájsť v týchto lesoch nábojnicu, tabatierku či prederavenú helmu nebolo až také zriedkavé. Viac ju však znepokojilo, že z mŕtvej kosti, ktorá tu ležala nedotknutá viac než sedemdesiat rokov, sálalo tlmené teplo, akoby v nej naďalej tepal živý nerv.

Niečo sa stane…

Čosi podobné cítila aj o dva roky neskôr, keď sedela v zadnej lavici v tretej triede na bratislavskej základnej škole v Krasňanoch a kreslila si do zošita karikatúru plešatého fyzikára. Zrazu jej vyschlo v krku a na hrudník jej dopadla tiaž neviditeľného balvanu. Akoby jej ktosi otočil hlavu a upriamil jej pohľad cez okno na vysoký gaštan na školskom dvore. Zhnednuté listy na konároch sa trepotali vo vetre, odtrhli sa a opito plávali vzduchom. Líhali si na asfalt a vytvárali obrazec, ktorý vzdialene pripomínal tvár. Ľudskú tvár. Mileva videla jej znetvorené obrysy. Bradu, nos, oči. Tlak balvanu na hrudi ešte zosilnel, až v ušných bubienkoch začula fantómové praskanie vlastného hrudného koša, akoby ktosi v dlani rozpučil slimačiu ulitu. A začula aj čosi iné – rozochvený hlások vyvierajúci z najhlbších útrob jej tela.

Niečo sa stane a svet už nikdy nebude ako predtým…

Vyskočila na nohy a ignorujúc nechápavé úškrny spolužiakov vybehla z triedy. Trielila po linoleovej podlahe, rozrazila vchodové dvere a naskočila na svoju bmx-ku pokrytú heavymetalovými nálepkami. Pod kolesami jej ubiehala cesta vydláždená mokrými listami. Šliapala do pedálov, pravou zvierala riadidlo a ľavou si tisla k uchu mobil. Oco ani mama nedvíhali. Keď dorazila domov a našla otca v kuchyni, vedela, že niekto umrel. Starká. Náhla zástava srdca. Otec mal z nejakého dôvodu potrebu dodať, že sa to stalo počas varenia kuracieho perkeltu; starkého obľúbené jedlo. Balvan pod hrudným košom nahradila pulzujúca prázdnota. Mileva sa so smrťou už stretla – či išlo o zrazeného chodca, ktorému spod čiernej záchranárskej plachty vytŕčali hnedé, ukážkovo vyleštené mokasíny, alebo o dedka z prízemia, ktorého objavili v napustenej vani až po tom, čo sa ukrutný sladkastý pach rozkladu zakrádal šachtami bytovky –, no nič z toho nepreniklo múrmi jej bezpečnej zóny. Až doteraz. A poriadne to pálilo. Nikto tomu neunikne. Nikto. Srdce prestane pumpovať krv, orgány vypovedia službu a telo sa zbaví svojho pána. Starká už nebude starkou, starký už nebude starkým, otec už nebude otcom, mama už nebude mamou a… Mileva už nebude Milevou. Tá myšlienka, že smrť objavila tajný priesmyk do jej súkromia, k jej milovaným, sa na ňu prilepila ako druhá koža a už nikdy ju neopustila.

Tú ostrú ľavotočivú zákrutu, napájajúcu sa na hlavnú cestu vedúcu do Hontianskych Nemiec a ďalej do Krupiny, možno poľahky prehliadnuť. Oco ju však poznal naspamäť, a tak rutinne stočil volant a auto sa ocitlo na rozbitej vozovke, ktorú lemoval pás lesa a potom kukuričné pole pokryté čerňou a kŕdľom vrán. Vinice, hŕstka pivničných domkov, zatvorená píla. Pozor na zajace trieliace do spustnutých sadov, v ktorých kedysi rástli moruše. Hudba v autorádiu zašuchotala a po chvíli sa stratila úplne. Mileva skontrolovala mobil, na ktorom zmizla aj posledná palička signálu. Už boli blízko. Vedľa cesty sa vynoril les dvíhajúci sa do východných svahov Štiavnických vrchov; na úbočí sa páslo stádo jeleňov. Starký pozrel na Milevu. Chvíľu na ňu civel, potom sa usmial, srdečne a sprisahanecky ako dieťa strážiace tajomstvo. Mileva zacítila vôňu živice a kolínskej, a vedela, že starký aspoň nakrátko prebral nadvládu nad vlastným telom.

Konečne dorazili do Sitnianskej Lehôtky.

Murovaný dom so zelenou bránou, manzardovou strechou a dlhou verandou kúpili starkovci v sedemdesiatych rokoch ako víkendovú chalupu. Keď ich jediný syn, Milevin otec, odišiel na stredoškolský internát do Banskej Štiavnice, presťahovali sa do Lehôtky z trojizbového bytu v Krupine natrvalo. Starký sa v strojárňach vypracoval z poskoka až na vedúceho oddelenia vyrábajúceho komponenty do nakladačov INC 060, do spoľahlivých mašiniek, z ktorých väčšina putovala do Sovietskeho zväzu. Nebol straník a politika ho nezaujímala, no pod jeho robustnou fyzickou schránkou žiarilo niečo mäkké a vrúcne; ľudia mu jednoducho dôverovali. Každé ráno pred šiestou zaparkoval biely Trabant na parkovisku pred závodom a žoviálne pozdravil vrátnika. Všetkých poznal po mene a pri svojich pravidelných obchôdzkach po výrobnej hale nevynechal jedinú príležitosť na krátku debatu o počasí, hubách či miestnom futbale. K zamestnancom bol vľúdny a ústretový, no držal si od nich profesionálny odstup – ako entomológ, ktorý pod mikroskopom skúma chrobáky. Najviac času trávil vo svojej kancelárii prestúpenej vôňami cigariet Sparta a zalievanej kávy, tváril sa, že pracuje, no pritom sa oddával záhaľke; čítal westerny, lúštil krížovky alebo vyjedal z dózičky škvarkové pagáče od starkej.

O pol štvrtej popoludní nasadol do Trabanta a po šestnástich kilometroch zaparkoval pred domom, v kuchynke pri poháriku samorodáka sa posťažoval starkej na to, ako sa celý čas v práci ani na sekundu nezastavil, a následne si vypočul jej detailnú správu o tom, čo dnes upiekla a zavarila, ktorá suseda si prefarbila vlasy, kto má na koho ťažké srdce a koho bolí žlčník. Potom si dal montérky a vyšiel do záhrady. Toto bola jeho zaslúžená odmena, jeho veľký zmrzlinový pohár po celodennej šichte; po silených úsmevoch a zdvorilých rozhovoroch s ľuďmi, ktorých ani nemal rád. V skutočnosti nimi opovrhoval. Boli to hyeny. Škodná. Ale tu, v záhrade prestúpenej šumom lesa, ďaleko od všetkého a všetkých, bol iba on. Pán vedúci! Štepil jablone, kosil trávu, staval zajačince a kurince, pestoval zeleninu, zalieval, pretieral plot, odhrabával sneh, rezal vinič a zakladal kvas na domáce víno. No až keď v rukách zdržal hrable, po členky zaborený v krehkej hladine lístia, cítil v kostiach, že je na správnom mieste.

Starký sledoval stromy so zatajeným úsmevom, pretože vedel, že rána sa ešte viac ochladia, listy obťažkajú prvou námrazou a jeden po druhom začnú opadávať. Už čoskoro. Tri, dva, jeden… a on bude pri tom, bude pripravený, nemilosrdný aj láskavý, dá si pekne načas a vychutná si to. Krok po kroku presnorí celú záhradu, okolo orecha, pod jabloňami a slivkami, pri južnom plote z drevených lát, cez ktoré prečnievajú konáre liesok a vŕb zakorenených vo svahoch potoka, nezabudne na odkvapy ani škáry pod pletivom potiahnutým kaki plachtou. Zopakuje to trikrát, aby nič nevynechal. Z pohrabaných listov vytvorí množstvo menších kôpok, ktoré nazhŕňa na širokú ľanovú plachtu a odtiahne ju aj s nákladom do najvzdialenejšej časti záhrady medzi latrínu a obrovský hlinený sud na zachytenú dažďovú vodu; všetky listy navŕši na jednu veľkú kopu vysokú meter a pol, prikryje ju celtovinou a nechá pár dní odstáť, kým listy uschnú a zhnednú. Potom už iba stačí škrtnúť zápalkou a sledovať, ako listovú horu stravujú plamene a menia ju na anonymný popolavý hrob. Dym, ktorý z neho stúpa k oblohe, je pre väčšinu ľudí nepríjemne štipľavý a horký, ale nie pre starkého – on má tú ostrú vôňu rád, zhlboka ju do seba vťahuje a pri pohľade na dielo skazy sa neubráni spokojnému úsmevu, pretože vie, že smrť je iba kolobeh ročných období; že o rok sa so svojím milovaným lístím opäť stretne.

Keď to more preplávame,
vrátime sa domov k mame.

Zamestnanci v strojárňach starkého raz za čas vytiahli na spoločnú poľovačku na diviaky alebo vysokú zver do Starej hory. Starký však nočnému brodeniu sa horou, premrznutému zadku na posedoch ani strieľaniu po bezbrannej zveri nikdy neprišiel na chuť. Preto ho prekvapilo, keď sa pobral do dôchodku a na rozlúčku vyfasoval od kolegov dvojhlavňovú brokovnicu Bajkal s kalibrom 12/12 a pažbou zdobenou vyrezávanými javorovými listami. Padla mu do rúk ako uliata, takmer ako hrable. Starký si ju párkrát vzal na prechádzku do lesa, ale ani raz z nej nevystrelil, a tak ju zavesil na stenu v jedálni, kde roky vyčkávala. Zvesil ju odtiaľ až o mnoho rokov neskôr, tri týždne po starkinom pohrebe.

V noci vyšiel bosý do záhrady a začal páliť z pušky do koruny orecha.

Mileva poznala piatich hostí, ktorí prebývali v starkého tele a striedali sa za kormidlom jeho mozgu. Najčastejšie to bol Správca, ktorého Mileva hneď odhalila podľa pohasínajúceho jasu v očiach a chlórového zápachu čerstvo vydrhnutej dlážky, aký si pamätala zo školskej družiny. Ďalším hosťom bol Spáč s červenými lícami a otupenými viečkami, ktorý upadol do nepokojného spánku sprevádzaného chrápaním a prdením. Papajko sa napchával chrumkami, party mixom a sezamovými grissinami, čítal detektívky Eda McBaina alebo sledoval Matlocka; pozor, bol schopný jesť až sa pozvracal. Mileva mala najradšej Emila, pomenovaného podľa jej obľúbenej knižnej série Emil z Lönnebergy, ktorý so sprisahaneckou iskrou v očiach zapálene chrlil dobrodružné príbehy z detstva. Emila však už dobrých pár rokov nevidela. A potom tu bol Pán Ružový, najviac problémový hosť, ktorý sa vyžíval v porušovaní pravidiel – od drobných šibalstiev, kedy potajomky vysypal do polievky celé balenie soli, cez skrývanie liekov a dokladov, až po hysterický krik či močenie z balkóna. Práve jemu Mileva pripísala aj incident s puškou. Jeho prítomnosť sa nedala prehliadnuť – tvár mu zakaždým neprirodzene zružovela ako natlakovaný ľudský hrniec, na čele vystúpila hrubá žila a telo obostrela pachová stopa medi a pižma. A potom tu bol starký, pôvodný hostiteľ, ktorého pätica hostí zahnala do tmavého suterénu, odkiaľ sa mu len zriedkavo podarilo uniknúť a dostať sa až do riadiacej veže – nakoniec ostalo iba jediné miesto, kde sa starký aspoň nakrátko stával sám sebou.

Po incidente s puškou nabrali udalosti rýchly spád. Sused Fehérpathaky, ktorý býval v Lehôtke v dome naproti, bol jediným očitým svedkom – keď začul streľbu, vybehol do noci a v záhrade uvidel starkého. V rukách zvieral dvojhlavňovú brokovnicu, z hlavne ktorej stúpal pásik dymu, a neprítomne civel nahor, na korunu orecha zahalenú lístím. Fehérpathaky ho odviedol dovnútra a zabalil do deky, pušku zamkol do komory a zavolal otcovi. Starký bol mimo; splietal čosi o hrabliach a listoch, o tých kurvách, ktoré nie a nie opadať, a tak im musel vážne dohovoriť. Potom zaspal. Keď na druhý deň dorazili rodičia s Milevou, sused im prezradil, že starký si zo sna pospevoval detskú riekanku:

Keď to more preplávame,
vrátime sa domov k mame.
My sme smelí námorníci,
veslujeme na pramici.

Starký najskôr celý incident zľahčoval, potom sa vykrúcal, že mu nesadli lieky na tlak a prišlo mu nevoľno, ale už je všetko v poriadku. Pod jeho bezstarostným úškrnom však tepala nervozita. Vedel, že jeho dni na Lehôtke sa blížia ku koncu, to ho napĺňalo hrôzou, sebaľútosťou i hanbou…

(začiatok nového rukopisu Petra Balka)

---

Peter Balko (*1988) po úspešných románoch Vtedy v Lošonci a Østrov pripravuje zbierku magicko-realistických, absurdných a strašidelných próz Príbehy ľavej ruky. V príbehoch, ktoré sú poznamenané pandémiou aj vojnou neďaleko hraníc, skúma rôzne odtiene strachu a úzkosť zo stredoeurópskej periférie.