Prepojenie politiky a komiksu na prvý pohľad pôsobí antagonisticky: politika je predsa niečo vážne a dôležité, podľa slovníka cudzích slov je to „oblasť verejných štátnych záležitostí; veda o vnútorných a zahraničných cieľoch a úlohách štátu; aktívna účasť občanov na živote štátu“ a naopak, komiks zväčša vnímame ako ľahkú, nenáročnú zábavu. Podľa slovníka ide „o kreslený seriál komických, dobrodružných a iných príbehov.“ Zdanlivá nezlučiteľnosť je však mylná. Politika a komiks majú k sebe blízko už celé stáročia.
Stačí sa pozrieť na dejiny žánru. Už protokomiksy (rozprávania pomocou obrázkov) sa často tematicky viazali na politiku. Ak akceptujeme tvrdenie filmára a teoretika Reného Claira, že medzi primárne komiksy patrí napríklad Trajánov stĺp (113 n. l.), ktorý v obrazoch opisuje boj Rimanov s Dákmi, a komiksom môže byť aj tapiséria z Bayeux (prvé informácie o nej sú z roku 1476) zachytávajúca inváziu Normanov vedených Viliamom Dobyvateľom na územie Británie, potom sú politika a politické udalosti ústrednou témou týchto piktografických naratívov. Vzťah politika → komiks je veľmi intenzívny aj v neskôr, najmä vďaka politickým satirickým „stripom“ či kresleným pamfletom a pod. Podľa Claira sa dokonca aj textové bubliny, ktoré sú dnes pre komiks typické, do tohto pikto-verbálneho útvaru dostali vďaka anglickým politickým karikaturistom niekedy v 18. storočí.
Problém textovej zložky komiksu je však o čosi zložitejší a určite veľmi starý, no istá súvislosť medzi politickou karikatúrou/politickou satirou a komiksom jednoznačne existuje. Stačí si napríklad prečítať bohato ilustrované dielo Gustava Dorého z roku 1854 Histoire pittoresque, dramatique et caricaturale de la sainte Russie (Dramatická, pitoreskná a karikovaná história svätej Rusi), ktoré osciluje medzi pseudovedeckou literatúrou a drsnou karikatúrou (podľa Dorého Rusi vznikli skrížením ľadového medveďa a mroža, sú to krvilační bojovníci, stále s niečím nespokojní, no vždy ohnutí pod vládou nepredvídateľných šialencov).
Superhrdina v službách štátu
Keď preskočíme vývojové obdobie protokomiksu a prenesieme sa do polovice 20. storočia, sme v období najvýraznejšieho a najbúrlivejšieho rozvoja komiksového umenia a vzťah politiky a komiksu môžeme definovať na dvoch úrovniach: na jednej strane sa komiks využíva či zneužíva ako nástroj skrytej politickej propagandy. Vidno to na príklade legendárneho Captaina Americu (1941). Hoci komiksová postava vzniká skôr, než USA po útoku na Pearl Harbor vstupuje do vojny, no reaguje na stúpajúce dobové patriotické tendencie (z prvého zošita, kde na obálke udiera Captain America päsťou do tváre Adolfa Hitlera, sa predalo takmer pol milióna výtlačkov). Európske komiksy zas počas druhej svetovej vojny vstupujú do služieb nacizmu a fašizmu (autora Alfreda Mazereho, ktorý v roku 1940 kreslil populárny detektívny strip Dick Bos, údajne nacisti prinútili, aby svojho detektíva dal do služieb wehrmachtu a sľúbili mu za to až miliónový náklad jeho komiksových zošitov).
Po vojne sa zas komiks z hľadiska politickej moci javí ako nežiaduci, čo vedie v 50. a 60. rokoch 20. storočia k cenzúre a zákazom predovšetkým v USA. V roku 1954 podvýbor Senátu Spojených štátov amerických zvolal pojednávanie o kriminalite mladistvých, ktoré sa osobitne zameralo na negatívny vplyv komiksu. Zároveň vznikla organizácia The Comics Magazine Association of America (CMAA), ktorá mala dozor nad dodržiavaním komiksového etického kódexu (Comics Code Authority), v rámci ktorého sa v komikse nesmel objaviť ani len náznak sexu, násilia, v textoch nemohli byť použité vulgarizmy a pod. S ohľadom na štátnu moc sa zakazovala prezentácia policajtov, sudcov, vládnych úradníkov a dôležitých štátnych inštitúcií takým spôsobom, aby to budilo neúctu k ich autorite.
Ako reakcie na tieto cenzorské zásahy vzniká koncom 60. rokov 20. storočia v Spojených štátoch vlna tzv. undergroundových komiksov (označovaných ako comix), ktoré na oficiálnu politiku reagujú svojským, odmietavým spôsobom. Komiks sa stáva komunikačným médiom autora, ktorý pomocou neho vyjadruje svoj postoj k väčšinovej (mainstreamovej) kultúre, politickému usporiadaniu, a k morálnym i etickým normám spoločnosti. Súčasťou umeleckej výpovede undergroundového komiksu bol často neúctivý, surrealistický a nechutný humor (typickým príkladom ironického až vulgárneho politického humoru, na ktorý undergroundový komiks nadväzuje, je americký humoristický magazín MAD).
O niečo neskôr, v 70. rokoch 20. storočia, sa v rámci komiksu vytvára post-undergroundová či alternatívna scéna, ktorá na politiku a politikum reaguje o čosi vážnejšie a „serióznejšie“. Klasickým komiksom tohto smeru je dielo Maus Arta Spiegelmana, ktoré vyšlo v roku 1977.
Osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia by sme mohli označiť ako obdobie „dospievania“ komiksu. Oslabenia cenzorských opatrení spôsobili, že sa politika objavuje nielen v alternatívnych komiksoch, ale ako ústredná téma a motív preniká aj do bežných komiksov, resp. komiksov, ktoré sú označované ako „nová vlna“ – akési spojenie alternatívneho komiksu a komiksu určeného širšej verejnosti. Spomedzi množstva diel môžeme spomenúť aspoň komiks V for Vendetta (V ako vendeta), ktorý v roku 1982 vytvorili A. Moore a D. Lloyd (je to desivý a pôsobivý príbeh o strate slobody a identity v totalitnej spoločnosti).
Pomerne často dochádza k vstupu politiky/politického motívu aj do tzv. hrdinských komiksov (napríklad v rámci fabuly štátna moc vyžaduje od superhrdinov, aby sa registrovali a boli tak kontrolovateľní a v komiksoch sa objavujú postavy, ktoré korešpondujú so skutočnými predstaviteľmi dobovej politiky – americkí prezidenti Bill Clinton, Barack Obama, alebo superzločinec Lex Luthor, ktorý sa v komikse o Supermanovi stáva prezidentom USA).
Propaganda ideológie
V súčasnosti možno v komiksovej produkcii vypozorovať minimálne štyri typy politických komiksov, pričom pod pojmom politický komiks rozumieme taký pikto-verbálny útvar, ktorého základnou témou je politika, politici, alebo politická situácia. Za politický komiks teda v tomto prípade nepokladáme diela, v ktorých sa politika objavuje len ako parciálny motív, prípadne sa referencia na politickú situáciu objavuje ako sprievodný jav.
Propagačný politický komiks cielene oboznamuje recipienta s prácou/činnosťou istej politickej skupiny či strany. Takýto komiks verne, prípadne s istou pozitívnou hyperbolizáciou zachytáva a opisuje prácu tejto politickej skupiny, pričom na to často využíva dramatický príbeh, v rámci ktorého je základný cieľ komiksu, t. j. propagovať prácu politickej organizácie, imanentne prítomný. Ako príklady propagačného politického komiksu môžeme uviesť dielo autorov D. Davida – C. Cuadra & R. Miel Troubled Waters (Kalné vody). Komiks vydal v roku 2002 Európsky parlament s cieľom oboznámiť verejnosť so svojou prácou. Komiksový album Kalné vody je súčasťou komunikačnej kampane Európskeho parlamentu a na podklade dramatického príbehu sa pokúša priblížiť a vysvetliť niektoré reálie týkajúce sa práce Európskeho parlamentu a, samozrejme, vytvoriť priaznivý obraz tejto organizácie u recipienta. Základnými znakmi propagačného politického komiksu sú vysoká informačná hodnota, čo do istej miery môže potláčať estetickú hodnotu takéhoto typu komiksu. Obrazová stránka sa skôr prikláňa k realistickej kresbe a stráca tak možnosť abstrakcie, hyperboly a zjednodušovania, slovná a príbehová zložka môžu mať sklon k opisnosti a schematizmu.
Komiks ako dokument, komiks ako satira
Druhý typ politického komiksu predstavuje dokumentačný politický komiks, ktorého hlavnou úlohou je určitým spôsobom dokumentovať politickú situáciu alebo politické dianie v konkrétnom, časovo blízkom období. Autor alebo autorka si ako dokumentačný prostriedok môže zvoliť ľubovoľný sujetový spôsob výstavby príbehu, od bežného, „objektívneho“ opisu reality až po subjektívne psychologické sondy do uvažovania postavy, cez ktorú v komikse autor alebo autorka reflektuje politickú situáciu v relatívne krátkom časovom odstupe. Funkciou tohto typu komiksu je zachytiť, zmapovať, analyzovať, prípadne recipientovi sprostredkovať tému. Ako príklad dokumentačného politického komiksu môžeme uviesť dielo autorky Marjane Satrapi Persepolis. Daný autobiografický pikto-verbálny text zachytáva autorkino detstvo a pubertu prežitú v Iráne v období (po roku 1980) po zvrhnutí Mohammada Rezá Šáha Pahlavího, v čase víťazstva islamskej revolúcie a katastrofickej vojny proti Iraku. Prvý diel komiksu Persepolis sa končí, keď štrnásťročnú Marjanu rodičia posielajú do exilu v Rakúsku.
Iný druh dokumentačného až reportážneho politického komiksu predstavuje dielo Joe Saccoa Safe Area Gorazde (Bezpečná zóna Goražde). Autor vytvoril komiks na základe vlastných skúseností zo štvormesačného pobytu v Bosne. Nerozpráva jediný príbeh, ale necháva spomínať na hrôzy vojny (1992 – 95) jej priamych účastníkov, pričom Saccove kresby aj slovné komentáre sa zameriavajú na realistické detaily života obyvateľov mesta Goražde, ale aj ich tragickú smrť zbraňami srbských vojakov.
Ako tretí typ politického komiksu vymedzujeme historický politický komiks, ktorý, podobne ako komiks dokumentačný, má za úlohu zachytiť, prípadne zanalyzovať zobrazovanú politickú tému, no rozdiel je v časovom odstupe autora od témy. Zatiaľ čo dokumentačný komiks reaguje na tému relatívne aktuálne, historický politický komiks môže spracovať politickú tému starú aj niekoľko rokov alebo desaťročí, čo mu umožňuje vyššiu mieru objektivity a primeranejšiu historicko-umeleckú „analýzu“ zobrazovaného javu. Istá časová ambivalentnosť vzniku komiksu k jeho historickej predlohe dovoľuje aj dôslednejšiu prácu s formou a štruktúrou komiksu, prípadne umožňuje vytvorenie väčšieho komiksového celku.
Vhodným príkladom historického politického komiksu môže byť Maus. Dielo Arta Spiegelmana možno označiť ako komiks faktu, komiks realistický, veristický a faktografický, ktorý spracúva skutočné historické udalosti, no zároveň je to psychologický a autobiografický komiks zachovávajúci si pri spracovaní fabuly aj istú autorskú licenciu. Príbeh komiksu sa začína v Częstochovej pred druhou svetovou vojnou a následne chronologicky rozpráva udalosti pred začatím vojny, počas vojny a po nej. Hlavný dôraz narácie je kladený na tému holokaustu. Opis a analýza dobovej politickej situácie sa prezentuje cez vnímanie Vladka Spiegelmana (autorovho otca), ktorý je hlavnou postavou príbehu. Druhý, psychologický plán komiksu je dosahovaný sujetovou výstavbou, keď historické časové pásmo je prerušované pásmom prítomnosti, v ktorej sa autor (tiež postava komiksu) pokúša zblížiť s otcom a pochopiť jeho život.
Posledným zo štvorice vymedzených kategórií politického komiksu je politický satirický komiks, v ktorom je tiež základnou témou politika, no menia sa funkcie textu. V tomto prípade autori na zobrazovaný politický jav reagujú väčšinou negatívne a zosmiešňujúco. Pri tomto type komiksu sa do popredia dostáva predovšetkým estetická a zábavná funkcia, ktorá sa odráža v obsahovej, ale aj formálnej zložke konkrétneho komiksu. Estetika sa často napĺňa travestiou, iróniou a humorom rovnako v obrazovej ako aj textovej a príbehovej zložke. Istým nedostatkom je, že následkom vysokej aktuálnosti satirického politického komiksu vzniká „dočasnosť“ výpovede a stráca sa jej gnómickosť. Ako príklad takéhoto typu komiksu môže slúžiť seriál Zelený Raoul (Nekonečný příběh České republiky očima ufona), ktorý od roku 1995 vychádzal v časopise Reflex a jeho autormi boli Štefan Mareš, Dan Hrubý, Milan Tesař a Tomáš Baldýnský.
A čo na to Slovensko?
Ako sme v úvodnej časti konštatovali, vývoj komiksu (v rámci toho aj politického komiksu) bol vo svete pomerne komplikovaný, ale na území Slovenska to bolo ešte zložitejšie. Predovšetkým politický komiks do roku 1989 (ak o jeho existencii v tomto období vôbec možno uvažovať) fungoval akoby v dvojitej negácii.
Prvú negáciu spôsobovala celková nevôľa socialistických cenzorov ku komiksu ako takému a následkom nástupu KSČ k moci bol komiks viac-menej zakázaný. Komiks (či v tom čase kreslený seriál) bol obviňovaný z povrchnosti, ale i zo sklonu k rasizmu a fašizmu. Uvedieme aspoň jeden citát z článku Americká výchova vrahů od Zdeňka Roubíčka z roku 1952, ktorý charakterizuje dobové názory na komiks: „Comics, to je totiž další populární forma americké a zamerikanizované ‚kultury‛. Jejich výrobci se řídí v podstatě dvěma zásadami. První z nich se týká námětu, který musí odpovídat současným cílům americké politiky, tj. vychovávat mladé lidi v bezcharakterní cynické tvory, schopné na příkaz svých dolarových pánů zabíjet a vraždit. Pochopitelne za peníze… “.
Následkom podobného negatívneho prístupu mal na Slovensku (resp. aj v Československu) komiks len minimálne publikačné. V rokoch 1950 – 1957 na našom území nebol publikovaný ani jeden komiks. Zlepšenie nastalo až vplyvom zmeny politickej klímy v 60. rokoch 20. storočia. Na stránky slovenských novín a časopisov sa dostali väčšinou zahraničné, prevzaté komiksy (označované ako romány v obrázkoch), no ojedinele vznikali aj pôvodné slovenské komiksy. V období normalizácie však nastáva opäť útlm a komiks sa „trpí“ už len na stránkach detských, prípadne humoristických periodík. Výrazné kvalitatívne a kvantitatívne zmeny v oblasti vydávania a tvorby komiksov nastali vplyvom uvoľnenia politickej situácie znovu až na konci 80. rokov 20. storočia (v období Gorbačovovej prestavby).
Druhou, oveľa silnejšou negáciou bol samotný systém socialistického zriadenia, ktorý zakazoval a trestal kritiku, urážky, resp. zosmiešňovanie straníckych alebo politických funkcionárov, teda javy, ktoré sú napr. pre satirický politický komiks charakteristické. Podľa Zbierky zákonov z roku 1961/140 § 103 „Kto znižuje vážnosť prezidenta republiky, alebo kto verejne hanobí iného čelného predstaviteľa republiky pre výkon jeho právomoci alebo vôbec pre jeho činnosť v politickom živote, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo nápravným opatrením.“
Spomínané faktory teda výrazne znemožňovali vznik politického komiksu ako osobitého žánru. Preto, keď sa po uvoľnení spoločenskej a politickej situácie po roku 1989 začína na území Slovenska rozvíjať aj pôvodná komiksová tvorba, politický komiks je u nás stále novým fenoménom.
Pred rokom 1989 sa teda v slovenských, predovšetkým humoristických, periodikách len málokedy vyskytoval satirický komiks, na ktorý politický komiks neskôr do istej miery nadväzoval. Politické motívy sa v slovenskom komikse objavujú len zriedkavo, napr. v roku 1961 je publikovaný osemobrázkový strip Jozefa Babuscheka Ako prišiel súdruh Nepostrádateľný na to, že nie je všade nepostrádateľný. Komiksy Bill a Mary s prímesou komunálnej satiry publikovala Božena Plocháňová v časopise Roháč. Výnimočne sa komiks objavil napr. v časopise Kultúrny život. Išlo o dielo Stana Kochana Obrázky z dejín národa slovenskieho za vpádu tureckieho (autor po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR emigroval do Nemecka).
Až ponovembrové udalosti v roku 1989 a zmena politického systému umožnili vznik prvého slovenského politického komiksu. Bolo ním dielo Jozefa Gertli Danglára, Štefana Semjana a Ivana Čobeya Dobrodružstvá Ťuťa Ďunďa (1990). Komiks vychádzal v nezávislom týždenníku Zmena a následne sa Danglárove satirické politické komiksy objavujú aj v iných periodikách, napr. v časopise Echo (Klaushaus), Smena na nedeľu (Škola demokracie), Domino fórum (V srdci Európy) a pod. V týždenníku Zmena neskôr vychádzali politické komiksy výtvarníka Slavomíra Gibeja (napr. Lankoš/ko/mix, Urológ Močiar zasahuje, Kde nebolo, tam nebolo). V roku 1991 sa vo vydavateľstve Wep objavuje prvý diel satiricko-politického komiksu Petra Bulíka a Dušana Blažeka Nad Tatrou sa (nežne) blýska! – ďalšie diely už z ekonomických dôvodov nevyšli.
Je paradoxné, že po prvotnom komiksovom boome v 90. rokoch 20. storočia nastupuje prudká stagnácia, ktorá na Slovensku po roku 1995 spomalila, ba až obmedzila vydávanie komiksov, a tak sa aj politický komiks u nás opätovne objavuje až na začiatku 21. storočia, napríklad v spojitosti s menom Miloša Gašpareca (Hana a Hana, resp. Jana a Jana) či Martina Šútovca (Shootyho). Takmer výlučne ide o satirické politické komiksy a len nedávno, pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie, bola vydaná štvorica komiksov, z ktorých prvý Čierna oslava (K. Štefanovičová – M. Hvorecký) sa venuje aj politickej/spoločenskej situácii v Bratislave v novembri 1989 a môžeme ho vnímať ako historický politický komiks.
Ako vidno, v rámci svetovej produkcie je spojenie komiksu a politiky na úrovni témy alebo motívu pomerne bežné, no na Slovensku ešte máme čo dobiehať.
Autor pôsobí na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity
