Dávno sú preč časy, keď strieľačky asociovali podobizne strelcov z masakra na Columbinskej strednej škole a videoherná žurnalistika sa obmedzovala na konštatovania o „dobrej grafike“. Celá videoherná sféra bola zametaná do kolónky menejcennej, nižšej zábavy pre decká. Práve zmenám v hraní, vnímaní aj reflektovaní videohier je venovaná nová kniha z edície Co je nového vydavateľstva Nová beseda, ktorá zároveň stručne predstavuje pojem game studies a jeho šírku. Tak čo je nové v počítačových hrách podľa Heleny Bendovej?
Od filmovedy ku game studies
Spracovania titulu Co je nového v počítačových hrách sa chopila Helena Bendová, pôvodne filmová vedkyňa a tiež v československých končinách najvýraznejšia postava aktuálne expandujúceho odboru game studies. Výdatne pomáha jeho šíreniu v našom nielen akademickom prostredí a patrí jej veľké uznanie za priekopníctvo v publikovaní kníh koherentne predstavujúcich game studies ako moderný vedný odbor, ktorý má význam a zmysel rozvíjať aj v Česku a na Slovensku. Dominujúcou ukážkou Bendovej prínosu je publikácia Umění počítačových her, vydaná v roku 2016 v nakladateľstve NAMU. Kniha sa snaží zachytiť odbor game studies, vymedziť jeho hlavné problémy, najaktuálnejšie objekty záujmu a poskytnúť čo najobsiahlejšiu odpoveď na otázky, kedy a ako vnímať videohry ako umenie a odkiaľ pokiaľ môže siahať ich odborná reflexia.
Pri rozprávaní o knihe Co je nového v počítačových hrách je nevyhnutné na úvod podotknúť, že má podobný zámer ako jej predchodkyňa Umění počítačových her, ale zároveň je o niečo jednoduchšia a okresanejšia. Azda viac by ju vystihoval názov Vítejte v počítačových hrách. Bendová čitateľa alebo čitateľku na pár desiatkach strán v skratke uvádza do diskurzu o tom, čo je to vlastne videohra, opisuje základné rámce videohernej histórie a jej ekonomického hľadiska. Okrem výskumu videohier s aplikovaním spoločenskovedného aparátu venuje pozornosť otázkam morálnej filozofie videohier, a nevynecháva ani pokrytie známeho a zakoreneného fenoménu vnímania ich „negatívneho vplyvu“. Na ploche necelej stovky strán ide o veľkú nálož tém, ktorá môže pri rýchlej enumerácii vyvolať dojem, že autorka hekticky skáče z jednej témy na druhú, pričom ich stíha len načrtnúť. No práve vďaka Bendovej jazykovej flexibilite a výkladovej rozvahe sa kniha stáva praktickou a užitočnou. A to nielen ako úvod pre začiatočníkov v pojme game studies, ale aj pre zbehlejších čitateľov hľadajúcich rýchly sumár a praktickú príručku k základom tohto odboru.
Rozbuška čitateľského záujmu
Bendová dokáže aj neskúseným čitateľom a čitateľkám zrozumiteľne, a zároveň nie zjednodušujúco či banálne približovať fenomény vývoja odbornej reflexie videohier, hráčskych návykov, ale aj queer tematiky v počítačových hrách a ich reflexii. Zároveň dokáže pohotovo a pevnými argumentmi vyvracať mýty o škodlivosti a negatívnom vplyve násilia vo videohrách, cez približovanie vzťahu hráča a fiktívnych svetov.
Pri rozsahovej útlosti a tematickej rozsiahlosti sa z Bendovej novej knihy stáva čitateľská rozbuška, ktorá nás môže vzrušujúco viesť po jednotlivých trajektóriách a nasmerovať na veľké množstvo ciest, na čo dobre slúži aj záverečná krátka kapitola s názvom Co číst dál. V nej sa okrem iného objavuje aj minuloročná publikácia ďalšieho českého videoherného vedca, pôsobiaceho na americkej MIT. Ide o knihu Gaming the Iron Curtain: How Teenagers and Amateurs in Communist Czechoslovakia Claimed the Medium of Computer Games od Jaroslava Švelcha, ktorá sa zaoberá podrobným historickým výskumom prvých krokov vývoja videohier, ich podoby a podhubia v priestore komunistického Československa osemdesiatych rokov. Ako prízvukuje aj autorka recenzovaného titulu, chystá sa česká verzia publikácie – a že sa veru je na čo tešiť. Lokálna videoherná história totiž dokáže priniesť pri čítaní rovnako dobrodružné chvíle, aké poskytne napríklad hranie „textovkového“ spracovania „foglaroviek“ Rychlé šípy – Záhada hlavolamu (textovkami sa nazývajú hry, ktorých herná mechanika je založená čisto na písanom slove). Dôkazom toho je už stručná podkapitola Regionální historie, v ktorej autorka načrtáva obrysy sveta širšie prebádaného jej kolegom Švelchom. Pri tejto odbočke sa ukazuje prínos Bendovej publikácie ako východiskového bodu, z ktorého môžeme pohotovo vstúpiť do širšej siete game studies literatúry a zapojiť vlastné preferencie.
Hranie, ktoré nekončí hraním
Bolo by taktiež zaujímvavé Bendovej knihu porovnať s ostatnými publikáciami zo série Co je nového. Tematicky a metodologicky má určite najbližšie ku knihe Co je nového ve filmové vědě? od Andrey Slovákovej. Kým Slovákovej kniha zachytáva aktuálnu klímu v prostredí filmovej vedy a hneď jej prvé kapitoly sa venujú otázkam „kde sa deje filmová veda“ a „aké sú jej aktuálne témy a metodologické prístupy“ – čo indikuje rozpravu o zabehnutom odbore – Bendovej kniha je úvodom do odboru, ktorý je čerstvý a v našich končinách aj tak trochu „zelenáčsky“. Dôležité však je, že pod vedením Heleny Bendovej pri svojom rozbehu výrazne akceleruje a bola by škoda na túto „akademickú jízdu“ nenaskočiť.
Či už si ulietavame na satirickom podsvetí v „GTA-čku”, nechávame sa unášať minimalistickým, a predsa ohromne výpravným a epickým svetom starej Zeldy, prokrastinujeme pri obľúbenom „normíckom“ The Sims alebo prežívame introspektívne chvíle pri hrách ako Oxenfree či Kentucky Route Zero, ide o mimoriadne bohatý virtuálny svet, ktorý (vďaka svojej interaktívnosti) v mnohom predčí ostatné formy fiktívnych svetov. A oplatí sa doň zavŕtať aj inak než hráčsky. S knihou Heleny Bedovej to môžete skúsiť na teoretický spôsob.
Helena Bendová: Co je nového v počítačových hrách. Praha. Nová beseda. 2019
Autor je študent FTF VŠMU
