„Veru, vždy to tak býva, to, čím sme, nie sme vďaka ľuďom, ktorých sme stretli, ale vďaka tým, ktorých sme opustili,“ charakterizuje sa v gnómickej výpovedi priamy rozprávač románu Posledné leto v meste, tridsaťročný novinár Leo Gazzarra. V jeho prípade však nie sú rozhodujúci len ľudia, ktorých za sebou necháva, ale aj miesta, z ktorých sa porúča: či už ide o rodné Miláno, z ktorého sa sťahuje za prácou do Ríma, alebo o samotné hlavné mesto Talianska. Práve ono totiž predstavuje viac než len prostredie, v ktorom sa príbeh Calligarichovho románu odohráva; Rím tu je aktívnym činiteľom – ak už nie zdrojom zmyslu pre bezcieľny život, tak zaiste aspoň energie preň. „Každý deň som sa chodil pozerať na more. S knižkou v taške som sa prímestským vlakom vybral do Ostie a veľkú časť dňa som si čítal v malej krčme na pláži. Potom som sa vracal do mesta a potuloval sa po štvrti okolo Navony, kde som už mal zopár priateľov, napospol ľudí, ktorí sa potulovali tak ako ja, poväčšine to boli intelektuáli, pohľad plný očakávania a tvár štvaných utečencov. Rím nám patril, bolo to naše mesto, tolerovalo nás a utešovalo, a aj ja som nakoniec prišiel na to, že napriek príležitostným drobným prácam, dlhým týždňom o hlade, vlhkým a tmavým hotelovým izbám so zažltnutými a vŕzgajúcimi kusmi nábytku, akoby ich zahubila a potom vysušila záhadná choroba pečene, to bolo jediné miesto, kde som mohol žiť.“
Alkoholickú a milostnú rutinu, ktorú Leo pestuje, v deň jeho narodenín naruší až stretnutie s Ariannou. Rozmarná mladá žena si užíva podobne záhaľčivý život ako Leo, jej materiálne možnosti sú však od tých jeho výrazne odlišné. Spája ich pocit osamelosti, no súčasne ich od seba drží vzdialených, neschopných prekročiť hranice od seba k druhým. „Dokonalejšie spojenie dvoch stroskotaných duší ani nie je možné: preto sú obe až hranične deštruktívne,“ píše v doslove knihy André Aciman a vystihuje tým dôsledky stretnutia týchto dvoch ľudí pre ich ďalšie životy.
Navzdory tomu, že Calligarich vo svojom, dnes už presne päťdesiatročnom, románe pracuje s klasickou fabulou nešťastnej lásky, súčasné čitateľstvo neoslovuje len touto univerzálnou témou, ale aj bohémskou atmosférou „večného mesta“ a pocitom neopodstatnenosti vlastnej existencie, ktorý zažíva ústredná postava. Na hodnote mu pridávajú aj duchaplné dialógy: „,Na ktorom poschodí býva Boh?‘ povedal som. Graziano sa v tieni pridusene zasmial. Mních chvíľu mlčal, rozmýšľal, ako sa k tomu postaviť, potom vystrel palec a ukázal smerom hore. ‚V podkroví,‘ povedal, ,ale teraz spí. Mám mu niečo odkázať?‘ – ‚Áno,‘ povedal Graziano, ‚že sme ho hľadali, ale nenašli. Teraz nech hľadá on nás.‘“
Posledné leto v meste síce nezaprie, že je debutom (za výrazným literárnym premýšľaním občas zaostane jeho literárne vyjadrenie), jeho nedokonalosti však len korešpondujú s nenáležitosťou, ktorú Leo a Arianna pociťujú voči svojmu času, s ich clivotou „za niečím, čo sme nikdy nemali“.
Gianfranco Calligarich: Posledné leto v meste. Preložil Stanislav Vallo. Literárna bašta, 2022.
Martin Makara
