Rovnako ako 21. február 2018, keď nájomný vrah zavraždil Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovu, sa do slovenskej histórie tragicky zapíše aj 15. máj 2024, keď 71-ročný Juraj Cintula na Námestí baníkov v Handlovej postrelil premiéra Roberta Fica. Je to moment, ktorý veľmi pravdepodobne zmení politický život na Slovensku.
Už úvodné vyhlásenia niektorých politikov Smeru a SNS, ktoré zdôrazňovali vinu médií a opozície, naznačovali, že Slovensko môže čakať akési prudké obnovenie poriadku, po ktorom volajú politici ako Andrej Danko alebo Ľuboš Blaha. Snaha vytvoriť spoločnú komunikačnú platformu, ktorú iniciovala Zuzana Čaputová a Peter Pellegrini, sa zatiaľ ukázala ako neúspešná. Zároveň sa však, zdá sa, ukazuje aj konsenzuálnejšia tvár koaličnej politiky. Robert Kaliňák a Matúš Šutaj Eštok volajú po deeskalácii a dokonca potichu zrušili embargo na niektoré médiá, ktoré predtým vláda označovala ako „nepriateľské“.
Atentát na premiéra je ďalším krokom na dlhej a strmej ceste spoločenského a politického konfliktu, na ktorej sa Slovensko nachádza už vyše dekádu. Situácia eskalovala počas pandémie Covid-19, keď vládli Igor Matovič a Eduard Heger, aj po ruskej invázii na Ukrajinu. Na Slovensku sa otvorene rozhorel konflikt, živený politickými elitami, v ktorom sa k tradičným deliacim líniám (liberáli-konzervatívci, pravičiari-ľavičiari) pridali nové (očkovaní-neočkovaní) a zároveň vznikli fatalistické rámce, v ktorých sa neustále urgentne rozhoduje o tom, či Slovensko patrí na Východ alebo na Západ, respektíve či zvíťazia progresívni zradcovia národa alebo záujmy krajiny. V už tak rozjatrenej spoločnosti sa utvorili dva nezmieriteľné tábory, ktoré v prchavej ekonomike pozornosti súťažili o priaznivcov čím ďalej tým dramatickejšou rétorikou. Po parlamentných a prezidentských voľbách, ktoré vyhrala súčasná koalícia, prevládol na jednej strane arogantný triumfalizmus a na druhej fatalistický apokalyptizmus.
Vzhľadom na situáciu je možno namieste uznať, že koaliční politici a političky majú voči mediálnej scéne na Slovensku v čomsi pravdu. Demokracia sa u nás v posledných troch rokoch vskutku zachraňovala veľmi zvláštne – frustrácia opozičného publika vytvorila dopyt po istej forme ventilu, ktorú časť slovenských intelektuálnych elít saturovala vzájomným predbiehaním sa vo vtipnosti v ponižovaní koaličného elektorátu. Po dvojnásobnom víťazstve dnešnej koalície sme videli postupné uzatváranie, ba dôstojné blaženie sa v pocite prenasledovanej elity a vskutku nemiestne paralely (napríklad medzi Ficom a Hitlerom), ktoré pomáhali prinajlepšom pocitu vlastnej hodnoty, ale nie politickému súpereniu s iliberálnou vládou. Druhým aspektom je tesné prepojenie medzi mediálnym a bezpečnostným či justičným prostredím, vďaka ktorému do médií pravidelne unikali informácie, ktorých zverejnenie nebolo vždy presvedčivo vyargumentované. Povedané inak, niekedy úniky zo spisov pôsobili len ako akýsi investigatívny bulvár. Dnešná situácia možno každému z nás dáva priestor na zodpovednú reflexiu toho, ako na tejto situácii sám participoval a na znovunastavenie komunikačných štandardov aj od médií nesúhlasiacich s vládnou politikou (i takých malých, ako je Kapitál).
Zároveň však netreba paušalizovať. Iste, konkrétne redakcie a konkrétni komentátori či komentátorky v niektorých momentoch stratili odstup a zmysel pre mieru. Myslím, že si to zaslúži kritiku, už len preto, že degradujúce, dehumanizujúce a silácke pohľady majú možno úspech v našej frustrovanej nike, ale v spoločnosti vytvárajú ťažko prekonateľné bariéry. Koaliční politici by však mali byť veľmi opatrní, keď niekomu pripisujú priamy podiel viny na atentáte. Dnes by sami mali vedieť, ako veľmi sa v tej chvíli hrajú s ohňom. Dnešná kríza by mala byť priestorom pre uvažovanie o mediálnom priestore, ale nie lovom na čarodejnice. Rovnako nesmie byť príležitosťou pre tvorbu ad hoc legislatívy, akú oznamoval Andrej Danko, ktorá by nebodaj slobodu médií nejakým spôsobom okresala.
Netreba tiež zabudnúť, že na to, aby bola de-eskalácia funkčná, musia k nej svojím dielom naozaj prispieť aj politici vládnej koalície. Pozor, to neznamená obviňovanie obete – Robert Fico za stredajší atentát nemôže, ani ho neprivolal. Útok nie je kauzálne možné len tak spojiť so spoločenskou atmosférou. Ak však chceme spoločne žiť v spoločnosti, ktorá sa zo strmého kopca rúti o čosi pomalšie, nie je možné, aby minister vnútra (alebo podpredseda parlamentu či predseda výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť) vystupoval v online show krajne pravicového extrémistu, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač kvôli kyberšikane štátnych zamestnancov. Rovnako nie je predsa možné, aby vicepremiér písal o „krvavých paprčiach“ opozície alebo aby premiér vo videách odkazoval popri dojímaní sa nad SNP k piesňam spojeným so slovenským vojnovým štátom. Áno, aj na Slovensku, ktoré samo seba prezentuje ako to lepšie, sa dlho hazarduje s ohňom. Ale bez toho, aby koalícia priložila ruku k práci, na ktorú sama vyzýva, je úspech jednoducho nemožný.
Týka sa to aj politiky, ktorú súčasná koalícia presadzuje, a spôsobu, akým to robí. Nepochybne je namieste sebareflexia a chvíľa pokoja, nemôže však znamenať carte blache na realizáciu akýchkoľvek legislatívnych zmien a v akomkoľvek tempe. Tu je miesto pre kultivovanú politickú súťaž – nie v zmysle nepredstaviteľného čistého konfliktu, ale spôsobom, ktorý rešpektuje elementárne normatívne hranice diskurzu, nech je politickým súperom v tejto súťaži Fico alebo Matovič. A to aj v prípade, že ich nie sú schopní rešpektovať oni sami.
Autor je sociológ
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme Ohrozenie demokracie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Survey: How can constructive journalism help in fighting populism? (Perspectives team)
Alena Julie Novotná: Jaké jsou hrozby pro nezávislou žurnalistiku? (Revue Prostor)
Professor Ainė Ramonaitė: „We have a tendency to demonize those we don’t understand“ (NARA)
Jane Scalabroni: Cti otce svého a dělohu svou (Revue Prostor)
Václav Lang: Slovensko na scestí (Revue Prostor)
Bátorfy Attila: Médiahelyzet Magyarországon – #01 Médiaháborúk és a média konfliktusai [State of Media in Hungary – ep.1: Media wars and conflicts] (EPER)
Karolis Vyšniauskas, Eglė Murauskaitė: Izraelis ir Gaza: Eglės Murauskaitės ir Ievos Koreivaitės dialogas [Israel and Gaza: a dialogue between Eglė Murauskaitė and Ieva Koreivaitė] (NARA)
Jarosław Kuisz: Trybunał Konstytucyjny to nie spółka skarbu państwa, w której zwycięzca wyborów zmienia zarząd [The Constitutional Court is not a state-owned company in which the winner of the election changes the board of directors] (Kultura Liberalna)
Redakcia: Państwo zaminowane prawnie. Jak rządzić po PiS-ie? [The state has become a legal minefield. How to govern after populists?] (Kultura Liberalna)
Jarosław Kuisz: Jak skończyć z propagandą? Czy potrzebujemy mediów publicznych? [How to end propaganda? Do we need public media?] (Kultura Liberalna)
Isabella Caldart: Žádné ojedinělé činy (JÁDU)
Tomáš Gabriel: Konec konce světa (Revue Prostor)
