Patogenéza Ľuboša Blahu

Poslanec Smeru a šéf európskeho výboru parlamentu Ľuboš Blaha prešiel za posledné roky dlhú cestu. Pozoruhodná premena z marxistického akademika až na fenomén sociálnych sietí a nacionalistických stránok oprávnene budí mnohé otázky nielen v ľavicovej časti spektra. V tomto texte sa pozriem na kontrast obrazu, ktorý o sebe na internete pestoval, s jeho prezentáciou v posledných mesiacoch.

Poslanec Blaha je bezpochyby fenoménom politickej komunikácie na sociálnych sieťach. Najprv relatívne menej známy, no stále kontroverzný marxistický poslanec strany Smer sa aj vďaka svojim extrémne agresívnym statusom a videám stal témou desiatok komentárov a článkov. Jeho dosah je obdivuhodný; napríklad jeho video o prepojení izraelskej komunikačnej agentúry s kampaňou Zuzany Čaputovej zverejnené po prvom kole prezidentských volieb malo vyše pol milióna videní. Tento rok uverejnil štrnásť videí s viac než stotisíc pozretiami na facebooku. Jeho vyjadrenia sa teda už nedajú odmietnuť s tvrdením, že ide len o trolla, ktorého nemáme podporovať pozornosťou.

Tento text má ambíciu byť detailnejšou sondou do sveta Ľuboša Blahu a bude sa snažiť odpovedať na tri základné otázky: čo hovorí Ľuboš Blaha o sebe, čo o ňom hovoria jeho vyjadrenia a aktivity v širšom kontexte a na záver, prečo to tak pravdepodobne je.

Ľuboš o sebe

Dlhšiu stránku na Wikipédii, než je tá o Ľubošovi Blahovi, majú zo slovenských politikov iba Andrej Kiska a Robert Fico. Jej členenie, referencovanie či detaily jasne naznačujú, že ju písal samotný Ľuboš Blaha, a preto ukazuje práve to, ako chce byť pán poslanec videný.

Označuje sa za jedného z najliberálnejších poslancov Smeru, hlási sa k liberálnej ľavici a hovorí o svojich aktivitách v boji proti fašizmu. Spomína sériu Prevychovávame Mariana, kde sa vraj snažil urobiť z Mariana Kotlebu slušného človeka, pretože „fašisti podľa neho patria do basy, nie do parlamentu“. Opisuje svoju akademickú činnosť, no podobne ako u všetkých jeho prejavov, nájsť akékoľvek originálne myšlienky je veľmi náročné.

Problematické je tiež to, že popri vymenúvaní všetkého, čo pán poslanec podporuje, s kým sympatizuje či proti čomu bojuje, nie je jasné, ako to robí. Keď píše o svojej podpore komunitarizmu, škandinávskeho modelu sociálneho štátu, či o podpore samotných záujmov pracujúcich ľudí, okrem omieľania floskúl zo svojich kníh nie je možné nájsť konkrétne aktivity, v ktorých by sa tieto postoje prejavovali. Ale k tomuto sa dostaneme aj neskôr.

Podobne zaujímavý je tiež rozhovor v časopise .týždeň z augusta 2014, kde sa hrdo označuje za marxistu a liberála a svoje prirovnanie festivalu Pohoda k festivalu nacistickej mládeže v Totenehrungu v tom čase ešte označuje za hyperbolu. Svojich odporcov ešte označuje za neokonzervatívcov a v debate o situácii na Ukrajine povie vetu: „Nemôžem sa solidarizovať s krajinou, ktorá kántri vlastných občanov.“ No podporovať vládu Nicolása Madura mu neprekáža.

Zaujímavým textom je tiež jeho článok s titulkom Neomarxizmus a krčmová politológia pre Nové slovo, kde píše o mylnom označovaní európskych liberálov za neomarxistov. Posledný paragraf v tomto texte hovorí, že „tolerantní môžu byť ľavičiari aj pravičiari“, pretože ako píše o sebe: „… moje liberálne názory v ľudskoprávnej agende nie sú automatickým následkom toho, že ma inšpiroval Marx, Marcuse či Roemer. Sú následkom môjho otvoreného myslenia a tolerancie. A tolerantní môžu byť tak ľavičiari, ako aj pravičiari, tak marxisti, ako aj nemarxisti, tak radikáli, ako aj umiernení politici.“

Za liberála v kultúrnom zmysle sa označuje aj na svojom blogu, kde ešte v decembri 2013 kritizuje pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska. Ten prirovnáva ku Kladivu na čarodejnice a dokonca kritizuje aj odpor katolíckej cirkvi k „gender ideológii“, ktorú označuje za nezmyselnú. Ďalej píše: „Vadí mi, že im chce niekto predpisovať len na základe toho, že sú ženy, čo smú a čo nie… A úplne najviac mi vadí, že ideológia, ktorá sa hlási k univerzálnej láske, a teda kresťanstvo, paradoxne odmieta podporovať rodovú rovnosť, ktorá by mohla ženy štrukturálne vyslobodiť zo submisívneho postavenia voči mužom.“ Pripomeňme si, že poslanec Blaha hlasoval za odmietnutie Dohovoru o predchádzaní násiliu na ženách a aktívne ho na facebooku obhajoval.

Po roku 2016 je náročné nájsť akékoľvek vyjadrenia Ľuboša Blahu, ktoré by podporovali liberálne myšlienkové smery. Jeho vlastný blog nemá záznamy po roku 2014 a blog na Novom slove je po roku 2016 len výberom z jeho statusov na facebooku.

No spoločnou črtou a jednotnou líniou jeho prezentácie na facebooku, ktorá sa tiahne naprieč rokmi, je snaha o vykreslenie samého seba ako nesmierne vzdelaného intelektuála, ktorý je pre zvyšok spoločnosti nepohodlný pre svoje ľavicové názory a intelekt. Jeho príspevky o vlastných knihách a kvantách kníh, ktoré prečítal, sú vždy vykresľované v kontraste s nevzdelanosťou jeho oponentov. Či už ide o novinárov (a hlavne teda novinárky), opozičných politikov alebo všeobecne „deti hamburgerov“, ktoré mu nefandia, príčina je vždy jednoduchá – podľa neho nie sú dostatočne vzdelaní.

Ľuboš v realite

Opakovať všetky agresívne, kontroverzné a urážlivé komentáre Ľuboša Blahu by bolo kontraproduktívne a nad možnosti tohto textu. Užitočné je však dať do kontextu intelektuálne odsudzovanie svojich oponentov.

V mnohých jeho vyjadreniach o ľuďoch, ako sú Zuzana Kovačič Hanzelová, Lucia Ďuriš Nicholsonová či Monika Tódová, dáva pán poslanec výrazne najavo, že majú formálne nižšie vzdelanie než on a odporúča im, aby si „dokončili školu“. Nie je náhoda, že práve ženy sú veľmi častým terčom jeho agresie. Zuzanu Čaputovú napríklad nazval „americkou čivavou“, „dievčatkom“ či „bábkou Esetu“. Tieto vyjadrenia majú spoločnú líniu, v ktorej Blaha opisuje ženy ako nesamostatné a slabé osoby, pričom s výnimkou prezidenta Kisku nevenuje žiadnemu mužovi rovnakú mieru agresie a pozornosti.

Jeho „intelektuálstvo“ však pôsobí komicky pri detailnejšom a medzinárodnom pohľade. Jeho publikácie sa neobjavujú a ani nikdy neobjavovali v reálnych akademických žurnáloch a knihy, ktoré napísal, majú veľmi málo citácií. Často sú to dokonca citácie bakalárskych prác. Nájsť ho v databázach akademických prác, ako je napríklad Scopus, nie je možné.

Nedostatok intelektuálnej integrity ukazuje napríklad aj to, ako vo svojej kritike Zuzany Čaputovej zašiel až tak ďaleko, že ju vo videu s veľmi silným antisemitským podtónom kritizoval za Goldmanovu environmentálnu cenu. Toto ocenenie vyzdvihuje ľudí z celého sveta, ktorí sa postavili proti záujmom vlád a nadnárodných korporácií v snahe o obranu životného prostredia a priestoru pre život. Ide teda  presne o ten typ vzdoru proti globalizačným silám, ktorý obhajuje vo vlastnej knihe s názvom Antiglobalista.

Kniha Späť k Marxovi mohla byť ešte v roku 2009 zaujímavým príspevkom do diskusie, keď jej neoriginálnosť mohol vyvažovať fakt, že vyšla v čase búrlivých diskusií o stabilite kapitalizmu v období globálnej ekonomickej krízy. No čitateľ by originálne príspevky do diskusie o budúcnosti ekonomických a spoločenských systémov v jeho ďalších knihách hľadal iba veľmi náročne. Ani posledná takmer akademická kniha Antiglobalista neprináša originálne myšlienky a ide do veľkej miery len o opakovanie citácií obľúbených akademikov autora, ako sú Hobsbawm, Rawls či Nozick, ktorí sú prepojení s regresívnou komunistickou snahou o autarkiu bez reálnych náčrtov zmien, ktoré by mali k vytúženému stavu viesť. Cituje takmer výlučne ich české alebo slovenské preklady, nie originálne diela, čo mu však nezabraňuje kritizovať svojich oponentov za neznalosť cudzích jazykov.

A tu nájdeme ďalšiu charakteristiku poslanca Blahu – jeho neschopnosť ponúkať riešenia napriek svojej pozícii vo verejnej debate a mandátu poslanca. Podľa stránky NR SR sa zdá, že jeho aktivity sú výrazne obmedzené na plamenné grafomanstvo na facebooku, návštevy ambasád latinskoamerických diktatúr a obhajobu ich autoritárskych lídrov v pléne parlamentu.

Počas svojej legislatívnej kariéry predložil len dva legislatívne návrhy a aj to ako člen skupiny viacerých poslancov Smeru. Išlo o pozmenenie Zákonníka práce o zákaze predaja cez štátne sviatky, pričom tento návrh zákona mal rozsah jednej strany, a v druhom prípade o zavedenie obedov zadarmo pre žiakov základných škôl. Za svoj čas v parlamente neprišiel so žiadnymi vlastnými stratégiami, žiadnymi návrhmi, akým spôsobom by sa Slovensko mohlo stať lepšou, sociálnejšou a spravodlivejšou krajinou.

Ak použijeme známy intelektuálny experiment Blahovho obľúbeného Johna Rawlsa a dáme na seba „závoj nevedenia“, krajina, na ktorej pretváraní sa spolupodieľa poslanec Blaha, nie je spravodlivejšia. Základnou tézou Rawlsovej Teórie spravodlivosti je snaha o vytvorenie sveta, kde bez ohľadu na to, kde sa narodíme, vieme mať rovnakú kvalitu života. To je absolútne v rozpore s vývojom situácie počas vlád Smeru, kde prichádza k zhoršovaniu spoločenskej mobility. Pre deti narodené v chudobnejších rodinách je čoraz ťažšie získať v dospelosti vyššie príjmy, než majú ich rodičia, nehovoriac o nerovnosti v prístupe k zdravotníctvu. A v témach, ktoré by naozaj mohli pomôcť pracujúcim ľuďom na Slovensku, je poslanec Blaha väčšinou ticho.

Jeho posledná kniha, komická zbierka jeho agresívnych statusov na facebooku, vyšla vo vydavateľstve Mayer media, ktorého vlajkovou loďou je nacionalistický magazín Extra plus. Tento magazín prešiel dlhú cestu, od podpory HZDS v deväťdesiatych rokoch a počas Dzurindových vlád cez krátku podporu Smeru a SNS počas vrcholu ich nacionalistických tendencií až po vydania, v ktorých umiestnili Kotlebu či Harabina priamo na obálku. A práve Ľuboša Blahu, človeka, ktorý o sebe hovorí ako o marxistickom filozofovi, dnes propaguje rovnaké médium ako slovenských neonacistov.

Ako poslancovi zachutila moc

Prvýkrát sa do parlamentu dostal Ľuboš Blaha ako poslanecký asistent dnes už zosnulého Pavla Pašku v čase, keď bol predsedom parlamentu. Verejnosť si ho však naplno všimla až v roku 2012. Vtedy ho zvolili z 85. miesta na kandidátke Smeru s 1 195 preferenčnými hlasmi. Úroveň 85. miesta na kandidátke je výrazne pod hranicou toho, čo sa bežne považuje za zvoliteľné miesta. Za vstup do parlamentu vďačí Ľuboš Blaha okrem výnimočného výsledku Smeru na úrovni 44,41 % aj faktu, že ľudia z prvých miest na kandidátke odišli z parlamentu do exekutívy.

Vo voľbách v roku 2016 kandidoval z 38. miesta a dostal 2 746 preferenčných hlasov. Smer získal 28,28 % a 49 mandátov. No podľa posledných volebných prieskumov z apríla 2019 má Smer preferencie okolo dvadsiatich percent a získal by len niečo cez tridsať mandátov. Poslanec Blaha sa tak ocitá na hranici zvoliteľnosti v prípade, že jeho strana nepôjde do vlády alebo ak on sám nezíska aspoň tri percentá všetkých hlasov strany, čo by bolo pri daných preferenciách extrémne náročné.

Nacionalisticko-konzervatívny posun, ktorý Ľuboš Blaha absolvoval, sa udial práve po voľbách v roku 2016. V čase, keď začali preferencie strany Smer klesať a jeho pozícia začínala byť ohrozená. Našli preňho teda spôsob, ako môže byť užitočným, a to podobným spôsobom, ako bola užitočná Jiang Qing, manželka Mao Ce-tunga, počas kultúrnej revolúcie v Číne. Obaja sa vyznamenali agresívnymi útokmi na kohokoľvek, kto mohol odporovať veľkému lídrovi.

Na jeho aktivity sa teda treba dívať z pohľadu situácie, v ktorej sa nachádza. Spoločenský status, platforma a pohodlie, aké prináša poslanecký mandát a kreslo šéfa európskeho výboru, sú dostatočnou motiváciou na to, aby sa snažil byť užitočný pre stranu, za ktorú sedí v parlamente, s nádejou na vyššie miesto na kandidátke v najbližších voľbách. Ako šéf európskeho výboru, pozície, ktorá je z hľadiska ovplyvňovania tokov štátnych financií menej lukratívna než iné výbory parlamentu, je užitočný, pretože je jedným z mála poslancov Smeru, ktorému sa to vôbec chce robiť. Túto pozíciu zároveň využíva na príležitostné vytváranie dymových clon cez hlásanie svojich proruských názorov, ktoré pre proruskú časť voličov Smeru kompenzujú deklarované proeurópske orientovanie špičiek strany.

Umiernenejší a liberálnejší marxistický intelektuál spred roka 2017 nevedel zaujať lídrov Smeru a ani voličov dostatočne na to, aby mal isté miesto v parlamente po voľbách v roku 2020.

Blaha odôvodnil svoju zmenu v premýšľaní posunom v živote a tým, ako dospel vďaka deťom a uvedomil si, „čo je v ľavicovej politike podstatné“. Ak sa však na dve dostupné hypotézy o jeho premene pozrieme pomocou metódy Bayeziánskej pravdepodobnosti (Bayesian probability), jednoznačne vyplýva, že hypotéza o mocenských ambíciách je pravdepodobnejšia.

Práve táto zmena názorov, spôsobu vyjadrovania a celkové „zhulvátenie“ pod vplyvom mocenských ambícií by mali byť podstatou kritiky, ktorá by voči nemu mala prichádzať zo strany ľavicového spektra.

Záver – ako sa postaví slovenská progresívna ľavica k Ľubošovi Blahovi?

Ľuboš Blaha sa prezentuje ako ľavičiar, i keď reálne ľavicové témy nerieši. Tvrdí, že sa zaujíma o bežných ľudí, i keď pochádza z privilegovanej rodiny a nikdy nepracoval manuálne. Je intelektuál, i keď jeho vedecké knihy takmer nikto necituje a na napísanie jeho kníh by sa dal naprogramovať algoritmus. Jeho primitívna póza rebela proti establišmentu je komická vo svetle toho, ako je súčasťou vládnej strany od prvej chvíle, čo vstúpil do parlamentu.

Prečo teda berieme tohto človeka stále vážne? Prečo dovolíme tomuto človeku, aby urážal ľudí, ktorí sa snažia o reálne zlepšenia v smerovaní našej krajiny?

Európska ľavica stavala vždy na snahe vytvoriť lepší a spravodlivejší svet. Niekedy je viac kritická, niekedy sa snaží aplikovať zmeny, ktoré hlása. Ľuboš Blaha k nej nepatrí, pretože ako veľmi ľavicový môže byť človek dookola obhajujúci skazený status quo, ktorý pretrváva už vyše desaťročie?

Autor je študentom antropológie a rozvoja na London School of Economics