Keď sa povie juhokórejská kinematografia, mysľou nám prebehne rýchla smršť režisérskych mien a vydarených filmov, ktoré si za posledné dve dekády podmanili publikum, filmové kluby a súťažné sekcie festivalov v Európe. Spomeňme najpamätnejšie chvíle, ktorými boli snímky Chan-Wook Parka, ikonický Oldboy, či trilógia Lady Vengeance režiséra Kim Ki-Duka, drámy Ostrov, 3-iron, Pieta, alebo Jee-Won Kim a jeho odviazané žánrové hry Dobrý, Zlý a Divný a Videl som diabla. Do tejto festivalovej špičky patrí aj režisér Joon-Ho Bong, tohtoročný víťaz festivalu v Cannes so snímkou Parazit, ktorá koncentruje to najsilnejšie z juhokórejskej kinematografie.
Divoký priestor juhokórejskej audiovízie
Juhokórejské filmy možno vo všeobecnosti definovať ako štylisticky aj tematicky odvážne, bez bázne a hany variujú „západné“ filmové žánre a odkazujú aj na výstrednosť a drsnosť hongkonských krimi filmov (ako napríklad Hard Boiled, The Killer, Hard Target od Johna Woo). K subverzívnemu ohýbaniu žánrovej kinematografie sa výrazne hlási práve tvorba Jooh-Ho Bonga. Ten žánre nepoužíva iba na neortodoxné revidovanie „pravidiel hry“, ale ich mix je preňho jeden z možných spôsobov vyjadrenia sa k aktuálnym spoločenským otázkam a zaujatiu ideologických postojov. Ideálnym príkladom môže byť už film Mutant (2006), ktorý si nerobí žiadne starosti s počtom žánrových škatuliek a vonkoncom nie s dodržiavaním ich zákonitostí (film mieša rodinnú drámu, sci-fi, horor, akčný film aj komédiu) a ostro otvára témy znečistenia a drancovania životného prostredia, nekompetentnosti či arogancie vládnej moci aj súdržnosti a fungovania rodiny ako jednej zo základných spoločenských buniek. Sú to otázky a piliere diskusie, ktoré sa aj dnes, po trinástich rokoch od uvedenia filmu, javia ako výsostne aktuálne a trefné. Rovnakým smerom sa vydala aj jeho snímka Snowpiercer (2013) zasadená do budúcej postapokalyptickej doby ľadovej, alebo zatiaľ divácky najústretovejší, ale na ideologickej rovine zo svojich pozícií ani o kúsok nepoľavujúci film Okja (2017). Jeho ústrednými témami sú opäť drancovanie prírody a bezohľadnosť nadnárodných korporácií.
Nabúravanie a podkopávanie schém, angažovanosť a aj buričská odvaha sú opäť hlavnými znakmi aktuálnej snímky Parazit. Bongov film, v distribučných materiáloch účelovo definovaný ako „čierna komédia“, je príbehom chudobnej štvorčlennej rodiny, ktorá sa, idúc voľne v intenciách filmového žánru home invasion, chce dostať do života mimoriadne bohatej rodiny a ich luxusnej, dizajnovej vily, reprezentujúcej absolútne opozitný životný štýl z druhého a riadne vzdialeného konca spoločenského rebríčka. Chudobná rodina na ňom môže, arogantne povedané, parazitovať a „načierno“ využívať jeho benefity, ku ktorým by sa inak nemala šancu dostať. Okrem série obskúrnych situácií, podporených Bongovým zmyslom pre budovanie napätia (či už naozajstného, alebo číro ironického) a vrcholnej transžánrovej atletiky, meniacej sa často na extrémny, adrenalínový šport, sa otvára najmä priestor pre Bongovu tradičnú angažovanosť a kritiku.
Horor, komédia ale najmä sociálno-kritický film
Parazit sa pohybuje, pre Bonga tradične, medzi žánrami trileru, hororu, komédie, ale aj sociálnej alebo rodinnej drámy a už spomenutého home invasion filmu. Charakteristický je preň sústavný mix nálad a súbežného vyvolávania diverzných pocitov u diváka. Bong je totiž majster filmových štýlov, ich ohýbania a mutácie. Sledovanie jeho filmov po čisto formálnej stránke vyvoláva mimoriadne opojnú rozkoš, s čím súvisí aj silné vtiahnutie divákov do diania, prípadne sledovanie filmu ako čisto žánrovej záležitosti, na ktorej sa dá dobre zabaviť. Stačí sledovať, s akou bravúrnosťou Bong premení rodinnú oslavu na splatterový film, schádzanie do pivnice na mystérium, atmosférou valcuje všetky žánrovo čisté horory posledných rokov. Bez problémov preklopí sociálnu drámu do roviny uštipačnej komédie (bez toho, aby skĺzol do prvoplánového výsmechu), či potemneného krimi.
Parazitická koexistencia dvoch rodín je platformou nielen žánrovej ekvilibristiky, ale najmä sociálnej reflexie a kritiky. Dve kórejské rodiny sú totiž obrazom stále sa roztvárajúcich ekonomických nožníc a prehlbovania rozdielov medzi chudobnými a bohatými. Životy aj strety oboch (vlastne troch) rodín sú zrkadlovým obrazom súčasného kapitalizmu, spoločenskej klímy a boja o prežitie. Najviac ironizovaným prvkom je vo filme možnosť mobility naprieč sociálnymi vrstvami. Ekonomicky slabá rodina sa sériou fígľov a manipulácií dostane do sveta bohatých, žije tu však skôr na ich úkor a skutočnou súčasťou tohto „vyššieho sveta“ sa nikdy naozaj nestane. Prežíva tu formou napätého provizória, ktoré je zdrojom bizarnosti, nervozity a neustáleho boja o vlastné miesto. Mobilita naprieč triedami je skôr vratký konštrukt s náplňou horkosti, než skutočný a uveriteľný jav. Dôležitá je dynamika, s akou Joon-ho Bong dokáže túto kritickú reflexiu s prehľadom naformulovať.
Preklenutie do sociálno-kritickej roviny, avšak bez straty štylistického majstrovstva a ohybnosti Bongovho filmu, sa naplno ukazuje najmä v momente, keď opúšťame modernú luxusnú vilu prominentnej rodiny a bizarnú absurditu diania v nej. Dostávame sa späť do periférnej, ošarpanej štvrte, ktorá je pôvodným domovom služobníckej rodiny a sužujú ju rozsiahle povodne. Z uzavretých luxusných priestorov prechádzame do vtáčej kamerovej perspektívy, odkiaľ v nadhľade a tiahnúcej sa jazde kamery sledujeme až apokalyptický výjav vytopenej štvrte, symbolizujúcej spoločenský okraj. Spolu so znepokojivým sociálnym kontrastom prichádza melanchólia a primerane patetická tragickosť. Tá už neponecháva žiaden priestor irónii a čiernemu humoru. Ani to ale nie je konečná pre Bongov film. Pretože Bong sa aj z tejto nálady dokáže vrátiť späť do predošlej hry a s divákom cvičí v obdivuhodnom tempe.
Motívy s globálnou platnosťou
Sociálna kritickosť Bongovho filmu je hodnotná najmä v tom, že popri všetkých svojich kontrastoch, radikálnych skokoch a zmenách nálad, či občasných sklonoch k priamej karikatúre, Parazit nie je film, ktorý by vytváral zjednodušujúci, alebo čierno-biely model sveta dobrých a zlých, spravodlivých a zákerných, utláčaných a utlačajúcich. Všetky postavy sa priebežne relativizujú a vyberajú si medzi konaním väčšieho či menšieho zla, ich konanie je excesívne a pohybuje sa na šikmých hranách. Expresivita prestupuje každou scénou a postavou a vyhýba sa prvoplánovej ľútosti, trúchleniu či stereotypom tradičných sociálnych drám. Parazit tak môže svojou formou pripomínať zbraň, útočiacu na spoločenský systém, establišment a jeho symptómy na čele so sociálnou nerovnosťou a vytváraním neprekonateľných, stále sa zväčšujúcich rozdielov a (v rámci režisérovej kariéry) znovuotvára tému funkčnosti a úlohy rodinnej bunky. Rétorika Parazita je ostrá a nekompromisná, ale zároveň nie je žiadnou agitkou. Predstavuje skôr podrývačný komentár. A navyše je to napínavý, divácky vďačný a príťažlivý film, ktorý sa dá sledovať zjednodušene ako napínavá sarkastická „komédia“. I v tejto rovine dokáže diváka plne uspokojiť. Takéto zjednodušené pozeranie však podľa mňa hraničí s banálnosťou, aroganciou a istou necitlivosťou.
V kontexte Bongovej tvorby a juhokórejskej kinematografie Parazit nie je žiadna nečakaná novinka, nie je to nečakane hlučné trieskanie do establišmentu, ale ani vykalkulované potvrdenie status quo, ktoré by zo subverzívnosti juhokórejskej kinematografie spravilo iba imidžovo a marketingovo sľubný exportný artikel. Bongove charakteristické črty sú jeho divákom dobre známe, nemenia sa, ale stále dokážu aktívne udrieť na miestach, kde je to nutné a nepôsobia ošúchane. Kľúčovým prvkom Parazita je jeho univerzálnosť. Bong síce hovorí o vzorke juhokórejskej spoločnosti, ale modely nerovnosti a narastajúcich rozdielov sú motívy s globálnou platnosťou.
Autor je študentom FTF VŠMU
