Pacino – Nevzdorovať, ale prijímať okolitý svet 

Najintenzívnejšia katarzia je tá, čo prichádza nenápadne a nečakane, bočnými a zdanlivo nepriechodnými cestami. Presne taký druh katarzie prináša posluch nového albumu orlovskej skupiny Pacino, Sedm světů. Pomocou spájania, v princípe priamočiarych (sub)žánrov, tu môžeme nájsť emočne nejednoznačné, melancholicky-energické balady, pasujúce sa s každodenným svetom.

Pôvodná hardcorová tvrdosť mala už na debutovom EP Ne tak daleko a prvom „plnohodnotnom albume“ Půl litru země podobu poetickejšej, posthardcorovej nátury. Naštvanosť a razancia sa aj na novej nahrávke mixuje s pesničkovejším prístupom a citom pre melodické gitarové pasáže so silno melancholickou atmosférou. Album mixuje vplyvy a žánre od emo hardcoru po indie rock. Aj tak nepočúvame geekovskú kompilačnú mozaiku, ani poslucháčsky „best of“ členov skupiny. Široká škála inšpiračných zdrojov sa tvaruje do nového subžánrového útvaru, rovnako surového aj jemnocitného.

Hľadanie spoločnej reči medzi surovosťou a subtílnosťou je až prekvapivo produktívne aj po textovej stránke, ktorá (v hardcorovom duchu) úsečnými, výrazovo veľmi osekanými veršami (heslami) vytvára stručné etudy o frustrujúcich momentoch každodenného života. Civilizmus si Pacino v textoch nemýlia s banálnymi frázami alebo opotrebovanými metaforickými obrazmi. Element posthardcorovej jatrivosti slúži aj ako poistka pred skĺzaním do zbytočných indie rockových klišé, pripomínajúcu obsah platformy Tumblr z predošlej dekády (pioniermi tejto tendencie je už pár rokov napríklad skupina Dukla).

Sedm světů je ojedinelo emotívny album. Hardcorová hudba je väčšinou chápaná (aj uchopovaná) ako hudba vzdoru. Pacino z jej základov, zapojením prvkov power rocku, noise, indie a post rocku či emo hardcoru, robia naopak hudbu zvláštne letargickú. Konfrontačnosť sa s pribúdajúcou minutážou melodických liniek mení na clivosť a miestami až odovzdaný tón nahrávky postupne, každým ďalším počutím, smeruje k (trochu nečakanej) zmierlivosti, ktorá je v tomto prípade nástrojom prijatia každodenného sveta, jeho banalít a frustrácií otváraných v textoch jednotlivých skladieb.

Zmysel pre civilizmus a tok každodenného života je emblémom celého projektu Pacino. Skupina prišla s novým albumom po piatich rokoch. Nemá profil na sociálnych sieťach. Môžeme povedať, že kašle na bežné promo aktivity. Už samotné objavenie sa albumu na streamovacej službe Spotify vnímam ako menšie prekvapenie. Odmieta hudobné ceny, resp. relativizuje ich význam, nakoľko, ako sami členovia hovoria, hudba nie je súťaž. A to všetko z nich v konečnom dôsledku robí veľmi autentický úkaz. Koniec-koncov, celý repertoár labelu Stoned to Death, pod ktorým vyšiel aj album Sedm Světů, je charakteristický zhlukovaním zaujímavých projektov, existujúcich mimo svet bežného „hypu“ a Pacino s novým albumom pôsobia aj ako pomyselní ambasádori tejto filozofie. Ale týmto nálepkovaním už sám idem proti ich náture.

Pri čase strávenom s novým albumom Pacino má človek, aj vďaka spomenutým pridruženým faktorom dotvárajúcim identitu celého projektu, pocit odpojenia sa. Odpojenia sa od horúčkovitého temporytmu sociálnych sietí, sebaexponovania, póz digitálneho sveta, potreby byť videný. Sedm světů kreuje jeden veľmi súdržný, svojbytný svet, v ktorom môže poslucháč hľadať svoju vlastnú regeneráciu a očistu. Najlepšie je vypnúť si pri počúvaní nových Pacino dáta, vyjsť von alebo jednoducho ostať doma na gauči, sadnúť si do okna a… užívať si ničím nedopovaný, nudný tok času. Znova sa naučiť byť potichu a pomaly sám so sebou. A nechať vetrať.

Michael Papcun

Pacino, Sedm světů, Stoned to Death Records, 2022