Predstav si, že vstupuješ do hory, kde nie je jasne vyšliapaná cesta ani turistické značky. Nevieš, kade presne budeš (a chceš) kráčať. Nerozhoduješ sa, odovzdávaš sa intuitívnemu pohybu. Toto nie je športová aktivita, ktorá má začiatok a cieľ. Toto je túlanie sa, vnímanie špecifického priestoru. Čím hlbšie sa doňho vnáraš, tým ťažšie rozoznávaš jeho hranice, čas v ňom prestáva plynúť a netušíš, či si tu osamote, alebo je niekde v tom priestore prítomný aj niekto iný…
Na celý august sa takouto horou stala Nová synagóga v Žiline. Umelkyňa Martina Mäsiarová v nej (či skôr do nej) inštalovala svoju výstavu hora2. Možno ani „inštalovala“ nie je správny výraz, pretože jej fotografie, kresby, video či zvuková stopa nie sú prvkami, ktoré si vypožičali určitú architektúru, oni priam zrástli s priestorom. Ak sa postavíte pod kupolu synagógy a zavriete oči, počujete kvapkajúcu vodu, občas jemné zurčanie či náraz drobného kamienka na skalu. Nakoľko vás autentický zvuk z jaskyne dokáže presvedčiť, že sa v jaskyni skutočne nachádzate? Aj to sú momenty, ktoré Martinu Mäsiarovú v jej tvorbe zaujímajú dlhodobo a skúma ich vo väčšine svojich projektov. Rada pracuje s pojmom „situácie“ a jednu navodzuje aj na žilinskej výstave. Ako sa v nej správa telo? Aký je vzťah materiálneho a pocitového? Čo je vlastne dominantné? Kde je dnu a čo je von? Tak ako v hore „necielime, ale kráčame, obzeráme sa, spoznávame“, podobne aj pri prechádzaní výstavou človek stretáva – či už veľkorozmerné čiernobiele fotografie alebo subtílne kresby. Nič nie je ponúkané a prezentované očakávane – ťažké sivé závesy synagógy sa premenili na intímne výstavné kóje, akési maličké galerijné jaskyne, kde pútnik môže byť úplne sám, aj keď je okolo viac ľudí. Bolo to azda prvýkrát, kedy bolo v synagóge počas vernisáže ticho – mlčali sme alebo šepkali. Odrazu sme totiž neboli vo výstavnej sále, ale v hore. Spomalili sme a stíšili sa. Cítili sme umenie inak.
Martina Mäsiarová: hora2. Nová synagóga, Žilina, 1. 8. – 1. 9. 2019
Michaela Pašteková
