Akokoľvek sa snažím, nedokážem si spomenúť na nijaké slovenské literárne dielo, ktoré by buď život v squate priamo tematizovalo, alebo by aspoň bolo situované v tomto prostredí. Môže byť dôvodom, že „se slovama to anarchisti měli obecně složitý, ne každej je ovládal jako Hašek, navíc některý ve skutečnosti hluboký pravdy vypadají úplně banálně, když jsou napsaný,“ ako vraví Marie v novele Báry Bažantovej? Proti takémuto zovšeobecneniu svedčí jej kniha sama. Aj keď sa jej hlavná postava k anarchizmu priamo nehlási, v barcelonských squatoch v istom zmysle anarchisticky žije a ako rozprávačka túto skúsenosť aj suverénne literárne sprostredkúva.
O Marii toho dlho príliš nevieme. Čo ju vôbec priviedlo do luxusného squatu v Katalánsku? „Dalo by se říct, že jsem utekla z domova, jenže já žádnej domov nikde necítila, a tak jsem utíkala spíš za ním.“ Než o svojej minulosti v Prahe povie v závere knihy viac, zaznamenáva squatové prostredie okupovanej vily a následne aj opustenej továrne a ich obyvateľstva, no predovšetkým svoje dojmy z nich. Hoci sa spomedzi ostatných squaterov sama nijak nevyčleňuje, predsa cíti, že zapadnúť nedokáže a možno ani nemôže. „Přišlo mi, že na mně nic, co by je mohlo zajímat, není. Že nemám, co potřebujou, a o to, co mám, nestojí.“ Hoci by bolo jednoduché squatový život idealizovať, tu sa to nedeje ani v náznaku – našťastie však nejde ani o pamflet proti nemu. Väčšmi z ostatných postáv než z protagonistky dokážeme vyrozumieť, čím barcelonské squaty priťahujú ľudí z celej Európy, zároveň však vidíme, ako v istých črtách reprodukujú spoločnosť, voči ktorej sa vymedzujú. Členenie sa na „my“ a „oni“ je tu veľmi výrazné, hoci nie absolútne: pre niektorých „jako by to byla úplně normální věc, že někdo zároveň chodí do práce a zároveň spí s lidma, který nevědí, kdy je středa a kdy únor“.
Bažantovej próza je vyvážená dejovým spádom, sugestívnym opisom provizórnej existencie aj postrehmi o spoločenskom centre a okraji. Smerovanie Marie naprieč hierarchizovaným squatovým prostredím je poháňané napätím medzi jej neurčitými očakávaniami a prenikavým pôsobením miesta, kde sa žije „pořád dovnitř nebo dolu“. Prekážkou jej snahy o nadviazanie zmysluplnejšieho kontaktu s kýmsi iným je praktická nepriepustnosť osobných svetov, v ktorých sú uzavretí obyvatelia továrne, hoci „práh tohohle prostředí byl nejníž a mohl ho překročit kdo chtěl, akorát nesměl mít strach“. Autorka nepotrebovala rozsiahle rozprávanie, aby dokázala vystihnúť intenzívnu skúsenosť života v krajnom odmietnutí prostredného sveta – či už týchto ľudí odmietol on, alebo sa ho zriekli sami.
Bára Bažantová: Prokletý, kdo přichází. London: Divus, 2023
Martin Makara
