Minulosť má byť poučením pre súčasnosť, preto je patričné pripomenúť si filmy zobrazujúce okolnosti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktoré vznikli v atmosfére roku 1968. Dva nové filmy s touto tematikou: Okupácia 1968 a Můj neznámý vojín, uvádzané do kín pri tohtoročnom 50. výročí od okupácie, udalosť predstavujú cez príbehy vojakov, odhaľujúc pritom i biele miesta v dejinách, akým bol incident potupenia Ukrajinky v uliciach Košíc.
Pred, počas a po ’68
Pokiaľ ide o dátovo staršie dokumentárne filmy, najefektívnejšia je kategorizácia podľa ich dominantných tvorivých prístupov. Sociologickým prístupom sa vyznačuje snímka Čas, ktorý žijeme autorského kolektívu I. Húšťava, V. Kubenko, L. Kudelka, O. Krivánek a J. Pogran. Film – anketa zachytáva názory bežných občanov i politikov na atmosféru rokov 1967 a 1968 a predstavuje cenný zdroj pre orálnu históriu. Dominantne spravodajskými sú Čierne dni L. Kudelku a Zmatek E. Schorma a I. Vojnára, dokončený v roku 1990, ktorých hlavná funkcia je informačná. Prvý zmienený je špeciálnym vydaním týždenníka Týždeň vo filme. Zapájané sú v nich prejavy politikov, autentické zábery z ulíc, sprevádzané hláseniami komentátorov rozhlasu. Strih má zásadnú rolu, sofistikovane dáva do protikladu vágne politické prejavy s bolestnými výjavmi z ulíc. Tretí prístup, ktorý by sme mohli nazvať pietnym, zdôrazňuje najmä emočne vypätú atmosféru, pričom kladie dôraz na osobu Jana Palacha, a aj preto vyznieva najviac apelatívne. Ide o snímky Oratorium pro Prahu J. Němca a Tryzna V. Kubenka a D. Trančíka. Němcov film zobrazuje udalosti v týždni od 20. do 27. augusta, detailne zachytáva dianie v uliciach deň po dni. Tryzna, ako už názov napovedá, zaznamenáva smútočné zhromaždenia usporiadané na pamiatku Jana Palacha v Prahe a v Bratislave, doplnené o výpovede osobností (R. Hrušínský, V. Havel a i.). A na záver, režisér Táborský, známy ironizujúcim hľadiskom, glosuje v snímke Dějiny na 8 udalosti, ktoré sa odohrali v rokoch končiacich číslovkou osem, medzi ktorými nechýba ani 1968.
Pozícia súčasnej generácie filmárov voči látke takého významu v dejinách Česka i Slovenska sa vyznačuje odstupom, ktorý môže byť ich slabosťou i prednosťou. Ako ho prekonať a pristúpiť k učebnicovej udalosti bez didaktickosti, divácky a zároveň podať pravdu? Aký neodskúšaný prístup zvoliť? Odpovede dávajú dva projekty, uvádzané tento rok do slovenských kín – Okupácia 1968 a Můj neznámý vojín.
Okupácia očami jej účastníkov
V prípade prvého filmu ide o medzinárodnú spoluprácu piatich režisérov z piatich krajín (Rusko, Maďarsko, Poľsko, Nemecko a Bulharsko), ktorej výsledkom je film pozostávajúci z piatich poviedok. Neobsahuje síce príbeh týkajúci sa Slovenska, ale projekt majoritne zastrešil slovenský dokumentarista a producent Peter Kerekes. S takýmto typom spolupráce už skúsenosť mal, v minulosti sa ako jeden z režisérov podieľal na projekte Cez hranice, v ktorom režiséri z piatich krajín (Slovensko, Poľsko, Česko, Maďarsko a Slovinsko) reflektovali rušenie starého Schengenu. Ako sa vyjadril v rozhovore pre časopis .týždeň (25/2018), námet projektu patril bulharskej režisérke Světlane Lazarovej, ktorá s ním oslovila Českú televíziu. Keď od neho upustila, Kerekes sa doň pustil sám. Nápad osloviť z okupačných krajín nielen respondentov, ale aj režisérov a zahrnúť i Rusko bol jeho.
Zvolený koncept má z prístupov staršej skupiny filmov najbližšie k sociologickému. Režiséri postavili pamätníkov a účastníkov okupácie ČSR pred kamery a ponúkli im možnosť rekonštruovať historické udalosti a spomínať na ne. Projekt dopĺňa mozaiku doterajších prístupov v téme roku 1968 o obrat perspektívy k „vinníkom“, vojakom, ktorí sa osobne zúčastnili okupácie, či ich príbuzným. Je cenné dozvedať sa priamo od nich, prečo sa jej rozhodli zúčastniť (platí v prípade ruských vojakov), aký (úzky) rozsah informácií mali, aké predstavy, očakávania a pocity sprevádzali ich nasadenie. Režiséri sa tiež nezriedka pokúšajú o plodnú názorovú pluralitu. Také situácie sa vyskytujú napríklad v ruskej poviedke, ktorá má naratívny vzorec roadtripu, sledujúc „okupantov“ naprieč Kyjevom, Minskom, Moskvou a Prahou. Režisérka Evdokia Moskvina zaradila popri výpovediach ruských vojakov i Karola Dvořáka, vedúceho kontroly letovej prevádzky na letisku Ruzyně, kde v noci z 20. na 21. augusta Rusi pristáli. Generálovi Jermakovovi povie, že prežil dve okupácie, nemeckú a sovietsku, pričom tú druhú označí za „prepadnutie“. Téma označovania tejto udalosti síce v žiadnej poviedke otvorená nie je, v tejto epizóde však pozornému divákovi neujde, že ruskí vojaci použijú vojenský názov „operácia Dunaj – vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa“ a sú hrdí na fakt, že počas nej nezomrel ani jeden z 12 000 vojakov, ako sa vyjadrí generál Gorel, nadriadený Jermakova. Naopak, bieloruský účastník operácie Smolokovskij je na pochybách, či skutočne šlo o „kontrarevolúciu“, ako bola označovaná Pražská jar sovietskou propagandou. S jeho tvrdením, že medzi nimi nevidel protivníka, Jermakov paradoxne súhlasí. Poviedka je ironicky odľahčená v podobe telefonických „hlásení“, ktoré bodrý Jermakov podáva Gorelovi, napodobňujúc vojenský slovník. Fakt, že aj dnes z Moskvy do Prahy cestujú lietadlom a pristávajú v noci rovnako, ako to bolo pred 50 rokmi, má v kontexte aktuálnej geopolitickej situácie mrazivý účinok déjà vu, ktorý ešte umocní epilóg v závere filmu.
Maďarská a nemecká poviedka sa venujú podmienkam života vojakov, žijúcich niekoľko mesiacov v zálohe v blízkosti hraníc svojich krajín. Linda Dombrovszky zdôrazňuje radostnejšie aspekty v spomienkach maďarských vojakov (výmena konzerv za pivo, pomoc domácim na poli, zamilovanie na prvý pohľad, krátenie času hraním futbalu či kariet a pod.). Nemecká poviedka Marie Elisy Scheidtovej vyčnieva poetickosťou. Spomienky dvoch vojakov majú monologickú (vnútorné monológy, v ktorých prežívajú dané obdobie) a dialogickú (spoločné spomínanie v minulom čase na to, ako sa snažili prežiť) formu. Ich spomienky sú temnejšie než tie maďarské.
Riziko poviedkových filmov leží v neuchopení konceptu, nekomunikácii jednotlivých poviedok alebo ich rozličnej umeleckej úrovni. Tomu sa projekt zdarne vyhol. I keď by sa bulharská poviedka (o rozličnom prístupe socialistického a demokratického režimu k osobe Nikolaja Cekova Nikolova, ktorý bol počas pokusu o dezerciu z vojsk Varšavskej zmluvy neúmyselne zabitý) dala označiť za menej zaujímavú v rovine použitých postupov a poľská v rovine témy (odbáča od samotnej okupácie v prospech domáceho kontextu), ide o vyvážený celok, ktorý verejnosti predstavuje doteraz neakcentovanú perspektívu účastníkov okupácie.
Vystrihnutá a obnovená pamäť
Film Můj neznámý vojín je protipólom Okupácie 1968 a ešte väčšmi opakom staršej skupiny filmov. Je autorský, introspektívny, preferuje vyrozprávanie príbehov rodiny i neznámych ľudí a konkrétne incidenty pred chronologicky zoradenými dátami a udalosťami. Debut študentky réžie pražskej FAMU Anny Kryvenko, natočený v česko-lotyšsko-slovenskej koprodukcii, spája minulosť so súčasnosťou. Ponára sa do rodinnej histórie na pozadí okupácie ČSR, na ktorej sa zúčastnil jej prastrýko Boris Kamarov, a zároveň s úzkosťou hľadí na rodnú, Rusmi obsadenú Ukrajinu. Motívom filmárky bolo objavenie fotografií s vystrihnutou mužskou figúrou v rodinných albumoch, ktorej identita jej bola neznáma.
Kryvenko zapája spektrum štylistických postupov a chór svedkov z minulosti i súčasnosti, vytvárajúc tak asociatívnu sieť medzi troma tematickými rovinami. Na najosobnejšej je to uctenie si potlačenej pamiatky prastrýka a vlastné vyrovnávanie sa s národnou identitou. K tomuto cieľu využíva svoje denníkové záznamy, z ktorých vo vnútorných monológoch reprodukuje rodinné rozhovory a vlastné myšlienky, sníma samu seba, v lesných scénach poskytne subjektívny pohľad prastrýka a rekonštruuje fotografie dopĺňaním o mužské portréty. Druhú, historickú rovinu tvoria niekoľkominútové archívne sekvencie – koláže pouličných výjavov z okupačných dní, sprevádzané hudbou a ruchmi. Ich spomalením je docielený efekt „oživenia“, keďže sú ale značne dlhé a kľúč k ich zoradeniu nie je jasný, meditatívny efekt, ktorý má byť ich cieľom vedúcim k zamysleniu, sa míňa účinku.
Oceniteľné sú doteraz nezaradené ukážky sovietskej propagandy, namierenej na vojakov a rekonštrukciu incidentu z policajných materiálov, ktorý ostal v dejinách stranou. Odohral sa v okupovaných Košiciach, kde Slováci na ulici ponižujúco napadli, zvliekli a vliekli ulicami Ukrajinku, označiac ju za „Rusáčku“. Pripomenie nepríjemné skúsenosti samotnej Kryvenko, ktoré sa jej udiali, keď taktiež rozprávala rodným jazykom. Nútia ju klásť si otázky o svojej národnej identite: bude naveky „cizačka s přízvukem“? Je zodpovedná za niečo, čo sa stalo 20 rokov pred jej narodením? Na záver osobnú, rodinnú i dejinnú rovinu prepojí a zastreší téza o pamäti ako nespoľahlivom médiu; je nemožné rekonštruovať objektívny obraz dejín, pretože svedectiev je mnoho, sú odlišné a žiadna strana konfliktu nemá právo vyhlásiť svoju pravdu za jedinú.
Barbara Nováková
Autorka je študentkou filmovej vedy na Masarykovej univerzite v Brne
Filmový kapitál
