V polovici júna zverejnila Nadácia – Centrum súčasného umenia výzvu na prihlasovanie do ďalšieho ročníka Ceny Oskara Čepana. Po minuloročných búrlivých diskusiách sa dali očakávať zmeny v organizačnej štruktúre ceny. Uberajú sa smerom, ktorý finalisti 2017 v svojej kritike nechali stranou. O rok neskôr na tomto zabudnutom vágnom teréne pomedzi popadané hlavy veselo prekvitá artwashing.
Hlavným terčom kritiky finalistov 2017 boli nedôstojné pracovné podmienky a nedostatočná komunikácia zo strany organizátorov. Žiadali spoluprácu namiesto súťaživosti, jasnejšie definovanú identitu ceny a väčšiu oporu v organizačnom zázemí. Dôležitá téma a legitímne požiadavky, ale z diskusie sa celkom vytratil fakt, že boli adresované Nadácii, ktorá mala v tom čase jediného zamestnanca – riaditeľa na polovičný úväzok. Ostatní členovia tímu, kurátori, PR, produkční, pracovali pre projekt krátkodobo, ale pod rovnakým tlakom a s minimálnym finančným ohodnotením. Barikády tak celkom príznačne vznikli medzi organizátormi a umelcami, ktorí boli z hľadiska pracovných podmienok na tom rovnako mizerne. Fakt, že generálnym partnerom Ceny je J&T Banka, zostal mimo záber.
V roku 2018 došlo k zmene na poste riaditeľa Nadácie – Christiana Potirona vystriedala Lucia Gavulová, zvýšila sa finančná odmena pre víťaza a spoluorganizátorom ceny sa stal Collective – súkromná platforma moderátorky Silvie Kušnírovej a oligarchu Petra Lukeša, ktorý podniká najmä v oblasti IT technológii a na trhu s luxusnými realitami. Lukeš je takisto spájaný so „Skupinkou“, ktorú v roku 2003 Mikuláš Dzurinda obvinil z nezákonného lobingu a manipulovania verejných zákaziek . Z webových stránok s.r.o.-čky Collective sa okrem marketingových fráz o prepojení biznisu a umenia, filantropii a zberateľskej vášni veľa nedozvieme. Funguje predovšetkým ako predajný online katalóg umeleckých diel pre registrovaných užívateľov, aspoň tak sa to zdá z používateľských podmienok stránky. Webová adresa však obsahuje nenápadný detail, ktorý je chirurgicky presný: „www.collect-ive.com“ rozkladá pomlčkou kolektív na zberateľstvo a neškodnú príponu, redukuje spoločné na vydražené.
Bolo jasné, že po minulom ročníku bude COČ musieť úplne prekopať svoje princípy. To mohlo znamenať tiež to, že si cena prestane zakladať na prestíži, ktorú si nemôže dovoliť, ale bude testovať horizontálne, low-cost modely fungovania. Druhou možnosťou bolo nájsť silného partnera, ktorý cenu upevní v jej vertikálnych ašpiráciách. Nadácia ho našla v oligarchovi, ktorý privatizuje verejný priestor a verejné zdroje a umenie definuje ako alternatívnu investíciu. Zdá sa, že minuloročné volanie po spolupráci a hádky o nej nakoniec znásobili spoluprácu COČ so subjektmi, ktoré bohatnú na konkurencií a produkcií nerovností.
