Dnešný konflikt obyvateľov Hongkongu s pevninskou vládou sa môže na prvý pohľad zdať ako súboj slobody a demokracie proti totalite a absolutizmu. No reálne je to pokračovanie príbehu o tom, čo sa stane s územím, ktorému chýba uznanie zvrchovanosti a od začiatku o ňom rozhoduje len globálny kapitál.
V čase písania tohto textu je to presne rok od začiatku gigantických, dlhotrvajúcich a intenzívnych protestov v Hongkongu, špeciálnom administratívnom regióne Číny. Tieto protesty sú také rozsiahle, že sa dajú porovnávať asi len s najväčšími nepokojmi z roku 1967. Život v meste sa zmenil a s výnimkou obdobia opatrení proti šíreniu koronavírusu, ktoré do veľkej miery rešpektovali aj protestujúci, sa každodennou realitou stali rôzne formy odporu voči vláde často pripomínajúce až občiansku vojnu.
Koncom mája konflikt znovu eskaloval po tom, čo centrálny čínsky parlament v Pekingu oznámil, že schváli zákon o národnej bezpečnosti pre Hongkong, ktorý bude platiť v rámci tohto špeciálneho územia vďaka dodatku Základného zákona povoľujúceho Pekingu pretlačiť legislatívu v niektorých oblastiach. Tento zákon mal podľa hongkonskej mini-ústavy schváliť lokálny mini-parlament už dávno, no keď ho skúsili pretlačiť v roku 2003, vyvolalo to masové protesty.
Dnes tento zákon prešiel a dal hongkonskej polícii výrazné právomoci v potláčaní „separatistických živlov“, vrátane osobných prehliadok či sledovania, a mnohí ho považujú za najvýraznejšie naštrbenie princípu „jednej krajiny, dvoch systémov“, na základe ktorého funguje Hongkong od roku 1997 a Macao od roku 1999.
Externým pozorovateľom sa tento konflikt môže zdať ako boj za slobodu a demokraciu zo strany obyvateľov Hongkongu alebo dokonca, ako tvrdia pekinskí predstavitelia, ako boj medzinárodných mimovládnych organizácií proti suverenite Číny. Lídri študentských protestov z roku 2014 Joshua Wong a Nathan Law, ktorí medzičasom vstúpili do politiky, hovoria na rôznych miestach po celom svete vrátane amerického Kongresu o práve na sebaurčenie a odporu voči totalite. Pre amerických konzervatívcov je to zas ďalšia výstražná ukážka Číny, ktorá rastie na globálnom poli a nerešpektuje dohody, medzinárodné právo a jediné, po čom túži, je absolútna kontrola nad akýmkoľvek obyvateľstvom, ktoré hovorí, respektíve píše čínsky.
Hongkong a jeho problémy však nie sú len o Číne a vonkoncom nezačali prvého júla 1997. Jeho príbeh, nastavenie inštitúcií, politík a mnoho iných aspektov demonštruje, ako vyzerá moc kapitálu, alebo korporácií a predovšetkým finančných záujmov, ktoré nie sú kontrolované autoritou štátu, ako arbitra reprezentujúceho záujmy obyvateľstva.
Tento text je primárne o Hongkongu, ale je aj varovaním pred víťazstvom korporátnych či čisto trhových záujmov v inštitucionálnom nastavení krajín všeobecne. Pretože echo podobných problémov vidíme aj na Slovensku.
Pustý ostrov s takmer žiadnymi domami
Keď sa človek prechádza chodbami Hongkonskej univerzity (HKU), je náročné nevšímať si všadeprítomné mená priestorov a budov, pomenovaných podľa známych korporácií a lokálnych miliardárov. Toto nie je v anglosaskom svete nič výnimočné – kvôli nastaveniu financovania formálne súkromných škôl je bežné pomenovávanie častí školy menami benefaktorov. No napríklad v Británii ide skôr o pomenovania podľa úspešných absolventov či slávnych profesorov.
Na HKU je rozsah tejto tradície iný. Prakticky neexistuje miestnosť, ktorá by nemala nejakého korporátneho partnera alebo nebola pomenovaná podľa niektorého z bohatých obyvateľov mesta. Najbohatší muž Hongkongu Li Ka Shing má meno na bráne lekárskej fakulty, bývalý filmový magnát Run Run Shaw na obyčajnej budove plnej učební, korporácia Swire dominuje jedálni a developer Lee Shau Kee (netreba si ho mýliť s populárnou značkou omáčok Lee Kum Kee) budove s prednáškovými miestnosťami. Návštevník pri pohľade na toľko menoviek nemá pocit, že je v samostatnej vzdelávacej inštitúcii, ale akoby bol svedkom projektu spolupráce najdominantnejších hráčov biznisu. Akoby univerzita a jej rozvoj neboli riadené záujmom o vzdelávanie študentov, ale priazňou súkromného sektora.
Napriek tomu, že územie Hongkongu je v istých formách obývané už celé miléniá, do dnešnej podoby by sa len s ťažkosťami dostalo bez záujmov kapitálu ranej globalizovanej ekonomiky. Po prvej ópiovej vojne chceli Briti zabrať ostrov blízko Číny, no pôvodne uvažovali o niektorom z ostrovov pri Šanghaji či o ostrove Taiwan. Bol to Práve William Jardine, spoluzakladateľ dnešného konglomerátu Jardine Matheson, ktorý presvedčil vtedajšieho britského ministra zahraničia, Lorda Palmerstona, aby Briti kolonizovali Hongkong. Palmerston pritom nazval Hongkong „pustým ostrovom, na ktorom stojí sotva jeden dom“ („barren island with a barely house upon it“).
Pretože Hongkong bol prvým územím, ktoré Číne zabrali západné mocnosti, kontrola nad ním je pre Čínu dôležitá aj symbolicky v naratívoch o národnom znovuzrodení.
Hongkong od začiatku nebol prejavom vôle Británie, jej obyvateľstva alebo záujmov politickej sily. Vznikol vo svojej dnešnej forme preto, aby cez neho mohli obchodníci predávať drogy a ópium do Číny, a kupovať za to čaj, a neskôr zas pre britské korporácie zabezpečoval ľahší prístup na východoázijské trhy. A koloniálne inštitúcie, ktoré v istej forme pretrvávajú aj dodnes, ako Legislatívna rada či Exekutívna rada, vznikli ako nevolené, korporativistické prostriedky spravovania štátu Britániou v prospech jej obchodníkov.
Hongkong nikdy nebol ozajstnou demokraciou
Napriek tomu, že Londýn dnes Peking kritizuje za nedostatok demokracie, v Hongkongu Briti až do prvých demokratických volieb v roku 1995 vládli úplne samovoľne a čisto kolonialisticky. Členov Legislatívnej rady, teda mini-parlamentu, menoval guvernér a boli to vždy len bieli britskí muži. Veľkú časť koloniálnej administratívy tvorili až do osemdesiatych rokov úradníci z Británie, a to aj v radoch polície.
Všetky sociálne výdobytky, ktoré sa v Hongkongu udiali od druhej svetovej vojny, od nájomných bytov až po zákony o bezpečnosti pri práci, si museli obyvatelia naplno vybojovať, vyštrajkovať a vydupať, ako napríklad počas komunistami sponzorovaných nepokojov z roku 1961 alebo 1967, ktoré úrady tvrdo potlačili. Hongkong nikdy nefungoval pre svojich obyvateľov, ale ako ostrov britských finančných záujmov vo východnej Ázii.
Celoúzemné voľby do Legislatívnej rady dnes vždy vyhrávajú z hľadiska počtu hlasov prodemokratické politické strany, no v pléne nemajú väčšinu, pretože volebný systém obsahuje okrem geografických okrskov aj okrsky profesionálne a „cechové“ – účtovníci, právnici či dokonca rybári, si s disproporčným vplyvom volia zástupcov, ktorí sú v drvivej väčšine propekinskí. Rovnako propekinský je aj orgán, ktorý volí správcu alebo správkyňu regiónu – tí sú spravidla len lokajmi pekinskej vlády. Nastavenie politického systému teda nedovoľuje, aby lokálny mini-parlament robil čokoľvek v reálny prospech občanov.
Protesty teda nie sú spôsobené len nedostatkom občianskych práv, pretože tie v Hongkongu chýbali od nepamäti. Ide o nesplnené sľuby ich zlepšenia, ktoré Hongkong dostal od Pekingu ešte v osemdesiatych a deväťdesiatych rokov počas procesu vyjednávaní s Britmi, v kontraste s realitou, čo vytvára frustráciu. Situáciu tiež výrazne zhoršuje ekonomická realita, v ktorej bežní obyvatelia Hongkongu žijú.
Drahá pôda, nízke dane
Dobrou ukážkou toho, ako je Hongkong nastavený primárne pre globálny kapitál je daňový systém, financovanie verejných výdavkov a politika spravovania pôdy.
Podobne ako v iných kolóniách, správanie Britov aj v Hongkongu bolo postavené na ich jasnej dominancii a superiorite voči domácemu obyvateľstvu. Čínski obyvatelia mohli obývať len oblasti pod istou výškovou úrovňou v rámci ostrovného vrchu Victoria Peak, oficiálne za účelom karanténnych opatrení po morovej epidémii z roku 1896. Jedna z atrakcií dnešného Hongkongu, eskalátory na Mid-Levels, ktoré vznikli, aby dopravovali bielych obyvateľov do ich luxusných domov ponad slumy obývané domácim obyvateľstvom, sú teda paradoxnou pripomienkou rasistických a segregačných zákonov o územnom plánovaní. Územné plánovanie je však ovplyvnené aj tým, že s výnimkou malého poľa katedrály sv. Jána v oblasti Central, všetku pôdu vlastní hongkonská vláda.
Ktokoľvek z obyvateľov chce pôdu využívať, musí si ju prenajať a práve na týchto povoleniach na prenájom, ktoré sú aukciované developerom, zarába lokálna vláda. Vzniká teda jav, ktorý v ekonómii voláme „zvrátená motivácia“, keď je v záujme vlády, aby bola pôda, a teda aj bývanie čo najdrahšie. A rast v cene pôdy developeri jednoducho prenášajú na nájomcov. Medzi rokmi 2003 a 2019 narástli ceny súkromných domov v priemere až o 430% a na nájomné byty, ktoré vlastní vláda sa v priemere čaká až 4,6 roka.
Napriek tomu, že Hongkong sa nám môže z diaľky zdať ako urbánna džungľa, v realite je viac než sedemdesiatpäť percent územia neobývaného a takmer štyridsať percent tvoria parky a rezervácie. Nové budovy sa často nebudujú na normálnom území, ale na „reclaimovanej“ časti, teda pôde, ktorá sa získa navýšením z mora. Toto všetko extrémne zvyšuje cenu bývania v Hongkongu a pritom by vôbec nemuselo – Hongkong má dosť pôdy na to, aby dokázal zabezpečiť vlastným obyvateľom dôstojné podmienky na život a nemusel ich nútiť bývať v „klietkových domoch“ a slumových podmienkach.
Mladým ľuďom trvá veľmi dlho, podľa niektorých odhadov dokonca až 28 rokov pri priemernom plate, kým si našetria na nenáročný byt, nehovoriac o prílive kapitálu a ľudí z pevninskej Číny, ktorí nehnuteľnosti skupujú, a tým oberajú o príležitosti lokálnych obyvateľov.
V kontraste s tým sú zas dane mimoriadne nízke. Osobné dane z príjmu sa pohybujú medzi dvoma a sedemnástimi percentami, v závislosti od výšky príjmu, a korporátne dane zo zisku sú medzi osem a štvrť a šestnásť a pol percentami. Hongkong nemá DPH a pre osoby s trvalým pobytom sa zdaňujú len príjmy získané v rámci Hongkongu. Keď hovoríme o medzinárodných daňových rajoch, často si predstavíme málo obývané ostrovčeky v oceáne, no aj v Hongkongu obyvateľstvo trpí, lebo vláda preferuje zárobok od súkromných firiem a bohatých indivíduí na úkor bežných obyvateľov.
Hongkong má bezpochyby veľmi prosperujúce územia. Návštevník čí návštevníčka uvidí pri niekoľkodňovej prehliadke často len prosperujúce územia hlavného ostrova, polostrov Kowloon, či bohaté územia počas túry na krásne zalesnenom ostrove Lantau, na ktorom sa človek cíti ako v južnom Pacifiku. No mimo týchto miest bývajú doslova milióny ľudí, ktorých životná situácia sa prieči štatistikám o hongkonskom ekonomickom raste.
Obyvatelia Hongkongu žijú v takpovediac horšej verzii teórie Davida Harveyho o „akumulácii zbavením majetku“, pretože pôdy ich nezbavujú trhové sily. Pôda im nikdy ani nepatrila.
Biznis potrebuje stabilitu a prediktabilitu
Konglomeráty ako Jardine & Matheson, Swire alebo banka HSBC, ktorá vydáva hongkonské doláre (teda plní rolu, ktorá tradične patrí štátnym, centrálnym bankám), verejne podporujú nový bezpečnostný zákon schválený bez ohľadu na vôľu domáceho obyvateľstva či legislatívnej rady, pretože biznisu vyhovuje predvídateľnosť a pokoj. A generálne štrajky, ľudia bojujúci proti polícii v uliciach a neustály chaos sú pre nich výrazne nebezpečnejšie než ohrozenia občianskych práv ich zamestnancov. Zvlášť, ak obchodné právo zostáva zachované v jeho prediktabilnej, anglosaskej podobe.
Konštituentmi vlády nie sú primárne individuálni občania, ale spoločnosti, ktoré sa v Hongkongu nachádzajú. Keďže čínske právo je prinajmenšom nepredvídateľné, spoločnosti, ktoré chcú obchodovať s Čínou a čínskym svetom, sú inkorporované v Hongkongu a obchodujú na ich burze. Preto Čína stále potrebuje Hongkong v jeho súčasnej podobe, zároveň však potrebuje, aby bol stabilný. Hongkong sa môže zdať ako paradox pre teórie slobody a demokracie. Každoročne sa umiestňuje na najvyšších priečkach v štatistikách ekonomickej slobody, no nezabezpečuje plné občianske slobody, ako to opisovala Hannah Arendt v knihe Medzi Minulosťou a Budúcnosťou; pre zachovanie slobody je potrebná aktívna participácia a využívanie týchto občianskych práv a slobôd, pretože, podobne ako pre Quentina Skinnera, reálna sloboda sa ukazuje až vo využívaní politickej sily. Jednoducho, zdanie ekonomických slobôd bez politickej moci je falošným vedomím, ktoré nedovoľuje občanom meniť status quo.
Vláda podnikateľov
Po februárových voľbách sa na Slovensku ukazuje do istej miery hrozba podobnej situácie, keď sa zdá, že aktivity ekonomických lídrov a organizácií vlády preferujú skôr záujmy kapitálu než zamestnancov a bežných obyvateľov.
Predsedovia všetkých štyroch slovenských koaličných strán sú bývalí biznismeni, ktorých predstavy o zlepšovaní krajiny sú do veľkej miery spojené s neoliberálnymi dogmami o menšom štáte, menších reguláciách a zázračnej sile trhu. Aj vďaka ľuďom ako Ján Oravec, ktorý je štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva a ktorého aktivity za posledných dvadsať rokov by sa dali zosumarizovať do spojenia „menej štátu“, budú čoraz viac priestoru dostávať zamestnávateľské zväzy, libertariánske think-tanky, domáci podnikatelia a ich predstavy o minimalizovaní rôznych foriem ochrany zamestnancov.
Tak zúfalo potrebný „priemyselný upgrading“, teda zvyšovanie produktivity priemyslu, ktoré by nám ochránilo pracovné miesta a zvýšilo životnú úroveň, bude znova len spomínaný v náznakoch, bez toho, aby sa pre jeho dosiahnutie robili koherentné reformy, ktoré by mohli ohroziť pozície aktuálnych ekonomických štruktúr. Tlačové konferencie podnikateľských a zamestnávateľských zväzov dokonca ukazujú, že vďaka libertariánskej strane v koalícii budú chcieť mať slovo aj v oblasti vzdelávania. Už sa nechali počuť, že vysokoškolské odbory, ktoré nie sú oceňované trhom práce, by nemali byť štátom financované.
Hongkong ukazuje extrémny prípad, ako to môže dopadnúť, keď vláda nemyslí na blaho občanov, ale pracuje v prospech súkromných firiem a kapitálu, ktorý sa v rámci územia krajiny nachádza. V Hongkongu jednostranná „ekonomická sloboda“ pomaly ukrajuje z tej občianskej a záujmy malej skupiny mimoriadne bohatých ľudí sú viac ako ľudská dôstojnosť širokej populácie. A ekonomická moc víťazí nad mocou politickou.
Hongkong je nádherné mesto, s úžasnými ľuďmi, ktoré trpí tým, že záujmy jeho obyvateľov nemajú autoritu zvrchovanosti. Expati s dobrým vzdelaním a zamestnaním vedia mať veľmi komfortný život, no žijú ho na úkor miliónov bežných obyvateľov. Nedovoľme, aby sme k niečomu podobnému smerovali aj u nás.
Autor študuje technologickú politiku v Cambridge.
