Performer ustrnie vo figúre, vyberá z vrecka kriedu a obkresľuje hranice zadržiavanej pózy. Na čiernom baletizole ostáva biela stopa pripomínajúca ovál. Ako prečítať tento obraz?
Súčasný tanec je pre mnohých ľudí stále synonymom nezrozumiteľnosti. Keďže nemá povinnosť pracovať s jasnou naratívnou linkou, obava z neschopnosti dešifrovať význam jeho jazyka či interpretovať symboliku figúr a gest nie je neoprávnená. Medzinárodný festival súčasného tanca a pohybového divadla Nu Dance Fest, ktorého 14. ročník sa uskutočnil v apríli vo viacerých bratislavských priestoroch, každoročne poukazuje na to, že problematické je vôbec definovať, čo súčasný tanec vlastne je. Zameriam sa na tri predstavenia uvedené na festivale, ktoré vznikli v slovenskej produkcii (resp. koprodukcii). Každé z nich je iným spôsobom súčasné, odlišne pracuje s divákmi a predstavuje vlastnú podobu performatívneho umenia.
Kto je najkrajší na svete?
Mladé, drzé, generačné, nepredvídateľné – to sú asi najvýstižnejšie prívlastky predstavenia Millennial Magic Mirror s performermi mileniálmi Barborou Janákovou a Lukášom Bobalíkom. Hneď prvá časť nás vťahuje do chaotickej performancie, ktorá ruší akékoľvek hranice medzi javiskom a hľadiskom, je dynamická, nelineárna, interaktívna, vnemovo hyperbolizovaná. Performeri sa prezliekajú, maskujú, vstávajú aj líhajú, fotografujú sa navzájom alebo o to žiadajú publikum. Výsledok okamžite vešajú na instagramové profily, žobronia o lajky a komentáre divákov. Hľadať v tomto vizuálnom a expresívnom ataku záchytné body nie je jednoduché – pripomína to túžbu zorientovať sa v pretlaku informácií na sociálnych sieťach. Práve tie sú v úvodnej tretine predstavenia novodobým „magickým zrkadielkom“, v ktorom hľadáme odpoveď na otázku: Kto je najkrajší na svete?
Stredná pasáž spomaľuje, performeri sa v nej takmer nehýbu. Po totálnom emocionálnom vypätí prichádza útlm. Mobil je však na dosah a prsty sa neustále – hoci nepatrne – pohybujú. Z online sveta dnes už takmer nie je možné úplne sa odpojiť. V čom sa neviditeľné manipulatívne algoritmy umelej inteligencie líšia od príkazov, ktorými ovládajú naše konanie rodičia či nadriadení? Bobalík v záverečnej časti vymýšľa krátku choreografickú kompozíciu, pridáva figúru po figúre a Janáková kroky bez rozmyslu opakuje. Prispôsobuje sa predpísanému tempu aj výrazu. „Roboti sa stále viac podobajú ľuďom, ľudia sa čoraz viac správajú ako roboti,“ píše sa v anotácii k predstaveniu. Všetko postupne akceleruje – rýchlosť pohybu, rytmus a tiež tempo hudobného sprievodu. Diváci sú v tejto chvíli už iba pozorovateľmi, no keď v jednom momente všetko nečakane ustrnie, zastaví sa a zhasne, cítia sa oklamaní – prečo to skončilo práve teraz? Chcem ešte viac! Predstavenie končí náhle, ako keď facebook zasiahne výpadok. Nikto s tým nepočítal, ale už ste takí namotaní, až zrazu neviete, čo so sebou. Millennial Magic Mirror je tak vlastne presnou diagnózou doby, ktorú žijeme.
Dialóg tela a obrazu
V konfrontácii s Millennial Magic Mirror je tanečná performancia Habibi 2196-18 tematicky ťaživejším dielom. Remake predstavenia z roku 2008 je inšpirovaný skutočným príbehom iránskych tínedžerov – gayov, ktorí sú perzekvovaní za svoju sexuálnu orientáciu. Jeden sa ocitne na úteku a druhý je vo väzení odsúdený na smrť. V Habibi tak súbežne sledujeme dva jasne čitateľné osudy: ten väzenský sa odohráva fyzicky priamo pred nami, útek za európskym azylom je sprítomnený formou videoprojekcie. Zatiaľ čo prostredie väzenskej cely je uniformné a sivé (performer Lukáš Zahy má k dispozícii tri rekvizity – posteľ, stôl a stoličku), projekcia premietaná v páse nad jeho hlavou je výrazne štylizovaná. Niekedy pripomína film noir alebo komiks. Habibi je tak dialógom pohybujúceho sa tela s pohyblivým obrazom. Vizuálny a obsahový kontrapunkt, ktorý medzi nimi vzniká, pridáva dielu ďalšie vrstvy. Občas za seba dokončujú „vety“ alebo sa živé telo s obrazom ako keby zdvojovali. Pohyb, ktorý začne vykonávať jeden, druhý následne dotiahne alebo kráčajú simultánne.
Hoci film aj tanec využívajú abstraktné symboly, posolstvo Habibi je vo výsledku veľmi konkrétne: cez tému prenasledovania LGBTI komunít v autokratických režimoch vytvára metaforu strachu z inakosti, z neznámeho a zdôrazňuje, že to, že nie sme odsúdení na život vo väzení, neznamená, že vonku sa nemôžeme cítiť neslobodne. Napriek tomu, že príbeh Mehdiho Kazemiho a jeho priateľa sa odohral už pred vyše desiatimi rokmi, jeho politický apel je, žiaľ, stále aktuálny. Habibi v réžii jej pôvodného performera Yuriho Korca nie je patetickou moralizujúcou výpoveďou. Na to príliš premyslene pracuje s prelínaním vypätých dramatických momentov (ťaživá repetitívnosť väzenskej choreografie) a humorných prvkov (z chlapca vo videu sa na chvíľu stane Superman). Kombináciou precízneho tanečného prejavu a miestami takmer bollywoodskej filmovej estetiky vytvára nadčasové dielo, ktoré diváka síce nevyzýva k doslovnej interakcii, ale môže ho prebudiť k občianskemu konaniu či minimálne k diskusii.
Za všetko môže kontext!
Divácky najprovokatívnejšou je „one man show“ Tomáša Danielisa s názvom 21&counting (sám si ju zvučí i svieti), ktorej súčasnosť či angažovanosť nespočíva v reflexii nejakého vybraného spoločenského problému, ale v tom, že obracia pozornosť na v úvode kritizovanú narcistickú povahu súčasného tanca. Irónia, s akou to robí, sa znásobuje tým, že ako podkladový materiál na metakritiku performatívneho umenia využíva vlastnú vyše dvadsaťročnú tanečnú kariéru. Predstavenie tak rozohráva dve línie, ktoré však nie sú izolovanými trajektóriami. Prvá má charakter osobnej cesty, na ktorej Danielis rekonštruuje a do istej miery aj hodnotí vlastnú tanečnú skúsenosť. Spomína na školy, ktorými prešiel, ukazuje úryvky choreografií a niekdajších predstavení. Reflexia minulosti sa odohráva verbálnou formou (t. j. priamym prehovorom k publiku) aj neverbálnou – cez pohybové fragmenty a figúry. Tie necháva občas samostatne vyznieť, inokedy ich počas predvádzania komentuje. Čo však bolo filtrom jeho pamäti a čo nám vlastne chce sprostredkovať? Je personálny kontext skutočne dôležitý?
Tu sa dostávame k druhej, už vyššie naznačenej analýze samotného jazyka performatívneho umenia. Danielis v podstate predvádza, čo na ňom nemá rád. S odkazom na stand-upy amerického komika Georgea Carlina o politickej korektnosti a eufemizmoch si robí žarty z prílišnej sofistikovanosti či konceptuálnosti performatívneho jazyka (avšak s plnou vážnosťou). Carlin vo svojich vystúpeniach často zdôrazňuje, že to kontext zbavuje slová ich neutrálnosti a nevinnosti a dáva im dobrý alebo zlý význam. Je to tak aj v prípade tanca? Môže byť performatívne telo niekedy neutrálne? Teórie hovoria, že telo vždy funguje v istom „habituse“ vzťahov a štruktúr. Jeho kontextualizácia do sveta umenia ho tak nezbavuje nevinnosti, skôr mu len (umelo) pridáva ďalšie významové vrstvy.
Jednou z najdôležitejších rekvizít v predstavení 21&counting je krieda, ktorou Danielis po celý čas niečo obkresľuje – najčastejšie seba samého. Bielou linkou obkolesuje najskôr len niektoré časti tiel (ruku, chodidlo…), postupne sa dostáva k izolácii celých figúr. Je to len ironická hra s publikom, ktoré sa bude prirodzene pýtať, aký je dôvod na zemi množiacich sa čiar? Zastavuje obkresľovaním momenty, ktoré si chce zapamätať? Chce pózy oslobodiť od kontextu? Na konci baletizol pripomína obrovské miesto činu, kde však nebude úplne zrejmé, kto je obeťou a kto páchateľom.
Asi v polovici predstavenia Danielis rozpráva príbeh o tom, ako sa musel opiť, aby mohol tancovať nahý. Pre väčšiu autentickosť sa priamo na pódiu napije alkoholu a do hľadiska posiela poháriky, krabicu s džúsom a fľašu s vodkou. Na to, aby sme sa taktiež „naladili“, musíme vykonať hneď niekoľko úkonov, ktoré prirodzene vyrušia koncentráciu a spustia v hľadisku šum. Danielis však nečaká a pokračuje v predstavení ďalej – performatívne umenie predsa netreba brať smrteľne vážne, nie je nevyhnutné, zachytiť každý „movement“. Aj jeho presúvanie sa po scéne ignoruje slepé divácke body, bez ostychu hrá za stĺpom či vychádza príliš za okraj. Veď ako sám hovorí, je len „človekom, ktorý sa hýbe v priestore“.
Danielis svojím vysmievaním sa úpornej závislosti od konceptu spochybňuje predstavu, že diváci sú bezbrannou korisťou súčasného tanca. Roly sa dajú veľmi ľahko obrátiť. Stačí spochybňovať, pýtať sa a odrazu to môže byť publikum, kto performatívne umenie chytí do pasce.
Autorka je estetička
