Fetiše sú božstvá vo výstavbe
V mestách naprieč celým Talianskom sa približne od roku 2004 deje niečo nezvyčajné – zjavuje sa v nich nový svätec „San Precario“. Za svätého patróna neistých, príležitostných, krátkodobých, občasných, dočasných, flexibilných, projektových, čiastkových pracovníkov a pracovníkov na voľnej nohe ho označili Marcello Tari a Ilaria Vani v knihe On the Life and Deeds of San Precario. Zrodil sa ironickým, sekulárnym osvojením si náboženských kultov, ktoré sa v mnohých katolíckych krajinách tešia veľkej obľube. Zároveň však vystupuje z tieňa svojho umelo vytvoreného, arbitrárneho pôvodu a stáva sa efektívnym nástrojom na vzdelávanie ľudí zo všetkých kútov Talianska o zlých podmienkach pracovníkov ohrozených prekarizáciou práce. Šíri povedomie kolektívnej solidarity a mobilizuje zamestnancov k štrajkom a prevratom. Môžeme v tom vidieť atypické vzkriesenie religiozity – postava svätca sa stane verejne známym a kultúrne efektívnym sprostredkovateľom kultúry a politiky. Sekulárne zmýšľajúci jednotlivci sa asi nepotešia: the saints are coming (svätci prichádzajú)! Doteraz boli dôkladne zadržiavaní v karanténe, ďaleko od nášho každodenného života. Títo svätci nám klopú na dvere, vstupujú do sekulárneho sveta.
Podivuhodný príbeh San Precaria spadá do obsiahlej kategórie prejavov spoločenskej kreativity naviazanej na objekty, sociálnym antropológom známej ako „fetiše“. David Graeber v knihe Fetishism as social creativity: or, Fetishes are gods in the process of construction tvrdí, že „fetiš je božstvo vo výstavbe“ – je to objekt spĺňajúci funkciu singularity sprostredkovania a zoceľovania kultúry. Graeber prirovnáva vytvorenie fetišu k zavedeniu nových praktík, je teda vyjadrením spoločenskej kreativity, ktorú definuje ako „vytvorenie nových spoločenských foriem a inštitucionálnych poriadkov.” Myslenie o fetišizme má však dlhú filozofickú a antropologickú tradíciu ešte pred Graeberom. Pozoruhodným príkladom je Marxovo ponímanie „fetišizmu tovaru” v diele Kapitál, to ale podľa Graebera padlo za obeť zavádzajúcemu chápaniu fetišizmu ako ilúzie, že „niečo vytvoríme a keďže nechápeme, ako sa nám to podarilo, nakoniec sa správame, akoby naše vlastné výtvory mali nad nami moc.” Graeber verí, že by sme nemali fetišizmus vnímať ako spôsob odcudzenia sa od produktu vlastnej kreatívnej činnosti (Marxov prístup). Namiesto toho by sme ho mali jednoducho chápať ako bezbožné utváranie nových pravidiel a spoločenských inštitúcií prostredníctvom objektov. V takomto svetle je fetišizmus ľahko zrozumiteľný ako prejav dizajnu, pri ktorom niečo vytvoríme a náš výtvor zase pretvorí nás.
Autonómia a kolektívna racionalita
Mestá sú objekty kolektívneho dizajnu: koncentrácia hmoty a skomprimované vrstvy usporiadaných infraštruktúr neustále podmieňujú pohyb tiel v priestore. Tiež sú odvekým dejiskom spoločenskej kreativity. Význam slova spoločenská nám však s príchodom naratívu smart cities zrazu prestáva dávať zmysel – autonómne smart city objekty, teda chytré mestské objekty (autonómne vozidlá, roboty, dotykové plochy, nahrávacie zariadenia…) túto sféru zapĺňajú čoraz viac, čím sa to, čo chápeme pod slovom spoločenské, približuje k budúcnosti bez ľudí. V takom ponímaní sa chytrý mestský objekt stáva fetišom budúcnosti – objekt vstupuje do spoločenských vzťahov a keďže má silu vytvárať nové pravidlá, vzťahy ďalej formátuje. Teoretickú podstatu toho, čomu hovoríme autonómia, predsa tvorí práve schopnosť sebaurčenia, či samostatného stanovovania legislatívy.[1] S pomocou smart cities sa snáď ujasní, že fetišizmus je spiknutím sféry spoločnosti a objektov existujúcich vo svete. Vždy to tak bolo: kultúra a spoločenstvo nevyhnutne zahŕňajú objekty, ktoré získavajú istú mieru autonómie.
Netreba zabúdať, že fetišizmus znamená aj recipročnú dynamiku medzi objektom a subjektom – k objektu zrazu pristupujeme ako k autonómnemu činiteľovi. Benjamin Bratton tento jav v knihe The Stack. On Software and Sovereignty nazýva reverzná protetizácia. Pri nej sa „subjekt stáva objektom, ja sa stáva substanciou, telo sa stáva metabolickým zásobníkom, potravinárske stroje konzumujú vás.” V nadväznosti na filozofiu umelej inteligencie Rezu Negarestaniho môžeme týmito nezvyčajnými zvratmi my, ľudia, hľadieť sami na seba zvonka. Pohľad zvonka predstavuje novú etapu hegelovského kolektívneho sebauvedomenia ľudstva. Od počiatku histórie až dodnes boli fetiše nástrojom vyššie spomenutého sebauvedomenia, či už vo forme náboženstva alebo iných modalít. Stačí sa napríklad pozrieť na rozširovanie technických objektov, ktoré podmieňujú naše myslenie v 21. storočí – spôsoby, akými získavame prístup k informáciám a spracúvame ich, sú rýchlo formátované platformami, ktoré slúžia na prehliadanie kolektívnej inteligencie, ako vyhľadávače, online databázy a pod. Preto možno tvrdiť, že históriu racionality sprostredkúva technika a projekt umelá inteligencia (spolu s jej zavádzaním vo forme chytrých mestských objektov) je jej pokračovaním.
Práve sa nachádzame v etape, kde dochádza k prerozdeleniu racionálnej kompetencie. Namiesto ľudí sa čoraz viac sústreďujeme na neľudí. Nástup umelej inteligencie poukazuje na odveký fakt: človek sa vždy obklopoval autonómnymi objektmi, resp. fetišmi a spriadali sme s nimi naše myšlienky. Ako hovorí Matteo Pasquinelli v texte Abnormal Encephalization in the Age of Machine Learning: „Umelá inteligencia je takpovediac animizmom pre bohatých. Alebo naopak, animizmus je druh umelej inteligencie vytvorený bez pomoci elektriny. Tento proces dokazuje, že samo myslenie, ako také, je pre človeka externé: sme „len” sprostredkovateľmi myšlienok, pričom sme obklopení súborom fetišov. Bez tohto vedomia na seba nedokážeme nazerať zvonka, tvoríme iba časť celku metabolického nexu myslenia.
Etika metabolickej plurality
Chytré mestské objekty získavajú schopnosť autonómie. Zároveň môžeme sledovať pomalý vzlet nezávislej evolučnej trajektórie tohto technického súboru, tvoriac akúsi všeobecnú ekológiu technosféry, pričom mestá sú jej priamou realizáciou.[2] Vízia metabolickej masy a obývateľného obehu Paula Virilia z eseje Speed and Politics sa odohráva a aktualizuje v miestach zajtrajška s nie práve ľudskou podobou – ľudia nie sú len dočasným médiom architektonickej inovácie a mestského rozvoja, ale tiež inteligencie samotnej. Inteligencia sa okrem toho vyskytuje v mnohých podobách a v mnohých druhoch (od minerálnej po živočíšnu, od sub-individuálnej po kolektívnu). Príchod tejto technosféry kladie do popredia budúcej etiky (a politiky) mestského dizajnu otázku, kedy sa máme považovať za autonómnych jednotlivcov a kedy máme svoju existenciu vnímať ako súčasť väčšieho celku, čiastočku v strhujúcom silovom poli. Staré modernistické dilemy svojím spôsobom znova ožívajú, tentokrát však zbavené jadra humanistickej teleológie – súbory chytrých mestských objektov nám ukazujú, že v povahe autonómie je mobilizovať v ľuďoch to neľudské, čo pripomína slová Jean-Françoisa Lyotarda v diele The Inhuman. Reflections on Time: „Čo ak sa ľudia v zmysle humanizmu nachádzajú v procese núteného odľudštenia (to je 1. časť)? A čo ak (to je 2. časť) sa to, čo je ľudstvu vlastné, prevtelí do neľudskej podoby?”
Proces odľudštenia môže skončiť prinajmenšom dvojako (ja dúfam v druhú možnosť): buď skopírujeme už existujúce mestské hranice a environmentálne neprávosti architektúry vybudovaného prostredia do digitálnych infraštruktúr a protokolov chytrých mestských objektov, alebo tento režim vládnutia prostredníctvom delenia mestského priestoru nahradíme režimom všeobecnej univerzálnosti. Prvý spomenutý spôsob znamená jednoducho preklopiť zrkadlový obraz už existujúcich deliacich čiar do verejného priestoru (a o to sa už mestský dizajn pokúsil), zatiaľ čo druhá možnosť sa snaží stanoviť najmenší spoločný menovateľ zdieľania mestského priestoru. Menovateľom nie sú žiadne staré etické (či politické) hodnoty, ale prosté umiestnenie v abstraktnom adresnom priestore mestského ekosystému. Elementy metabolickej masy tak nezbavuje ich hodnoty, no tá ich usmerňuje do vzťahu s inými – rovnako ako každý živočíšny druh v lese prispieva k všeobecnej choreografii lesa ako ekosystému, metabolizuje rozličné produkty iných druhov, ktoré k nemu v rámci spletitej siete vzájomných vzťahov prislúchajú, všeobecná univerzálnosť mestského priestoru vníma každý druh inteligencie ako hodnotný vstup do kolektívnej racionality rozdelenej do širokej škály činiteľov a ich modalít.[3] Poskytuje nám to príležitosť poučiť sa z ontologických imaginácií mimo rámca Západnej modernity.
Esej je skrátenou verziou autorského textu pre výstavu „Eyes of the City”, organizovanej v rámci Bi-City Biennale of Urbanism\Architecture 2019 v čínskom Šen-čene talianskym architektonickým štúdiom Carlo Ratti.
Autor je filozof
Z anglického originálu preložila Lucia Čuriová
[1] James Trafford, Pete Wolfendale: Editorial Introduction: Alien Vectors. Accelerationism, xenofeminism, inhumanism. Angelaki (24)1, 2019, s. 7-8.
[2] Gilbert Simodon: On the Mode of Existence of Technical Objects. Univocal, 2017, s.18.
Erich Hörl: A Thousand Ecologies in The Whole Earth. California and the Disappearance of the Outside, eds. Anselm Franke and Diedrich Diederichsen. Sternberg Press, 2013, s.128.
[3] Les je dôležitým motívom v dizajne prác Jennifer Gabrys a Paula Tavaresa.
Pozri Jennifer Gabrys, „Becoming Planetary”, e-flux architecture, October 2018;
Paulo Tavares, „In The Forest Ruins”, e-flux architecture, December 2016.
