Pražské vydavateľstvo Neklid, ktoré vzniklo na troskách autonómneho sociálneho centra Klinika, vydalo minulý rok preklad zatiaľ poslednej knihy filozofa Bruna Latoura Zpátky na zem. Autor sa v nej usiluje prekresliť mapy politických bojov v situácii, ktorú nazýva Novým klimatickým režimom a volá po obrate k Pozemskému.
V úvode knihy si Latour všíma nevšedný, hoci iba symbolický rozmer Parížskej dohody. Svojím podpisom v nej signatárske štáty pripustili, že pokiaľ budú ďalej pokračovať podľa doterajších plánov modernizácie, nebude už onedlho existovať planéta, ktorá by bola s ich nádejami na rozvoj zlučiteľná. Napriek tomu rovnaké štáty zintenzívnili prorastové a modernizačné snaženie, akoby nás z krízy mali vyviesť rovnaké schémy a stratégie, ktoré nás do nej dostali. Táto zotrvačnosť nášho smerovania napriek objektívne nepriaznivým okolnostiam najlepšie ilustruje zmätok a neporozumenie, ktoré sprevádza nástup Nového klimatického režimu. Ak sa chceme v súčasnosti vyznať, musíme redefinovať základné pojmy, okolo ktorých sa rozvíjala špirála moderných dejín.
Pod pojmom globalizácia sa podľa Latoura skrývajú dva protichodné javy, a preto navrhuje rozlišovať medzi globalizáciou-plus a globalizáciou-mínus. Globalizácia-plus predstavuje rozšírenie množstva perspektív a možných alternatív o väčšie množstvo bytostí, kultúr, organizmov a ľudí. Globalizácia-mínus sa však zvrhla v niečo presne opačné, vyjadruje jedinú víziu, reprezentujúcu veľmi malý počet záujmov, ktorá sa však vnucuje všade a všetkým. Čo prispelo k posunu od ideálu globalizácie-plus k realite globalizácie-mínus? Podľa autora zohrali kľúčovú rolu tzv. elity zatemňovateľov. Spoločnosti ako Exxon-Mobil alebo Shell si desiatky rokov plne uvedomovali dôsledky nimi ovládaného fosílneho priemyslu, ich následnou reakciou však bola masívna investícia do úsilia o popretie klimatických zmien. Tieto elity sa rozhodli, že nechcú zdieľať svet s ostatnými, budú sa izolovať vo svojich súkromných uzavretých klimatizovaných svetoch a snívať o prekonaní závislosti od Zeme.
Dvojznačnosť globalizácie je sprevádzaná tiež dvojznačnosťou toho, čo môžeme očakávať od Lokálneho. Ak sa rozmanité formy života na Zemi nemajú zredukovať na jedinú, musíme pripustiť oprávnenosť požiadavky na zachovanie príslušnosti k miestu, spoločenstvu, ku spôsobu života či k pôde. Nie ako mýtickej rasovej kategórii, ale ako dôležitej podmienky ekologického spôsobu života. Tak by podľa Latoura vyzeralo smerovanie k lokálnemu-plus. Následky globalizácie-mínus však vyvolávajú zmätený útek k lokálnemu-mínus, dokonca aj v krajinách, pod taktovkou ktorých globalizácia prebiehala. Latour za lokálne-mínus označuje prísľub tradície, ochrany a identity vo vnútri národných alebo etnických hraníc.
Šípka času smeruje od Lokálneho ku Globálnemu a medzi týmito atraktormi stojí front modernizácie a jeho imperatív: ísť vpred1 Pojmom atraktor Latour označuje určitý ideál, ktorý nás ako spoločnosť priťahuje.. Na opačnej strane frontu modernizácie sa po stáročia nachádzajú všetci porazení, kolonizovaní, utlačovaní a vylúčení. V tomto zápase sa ľavica a pravica striedavo stavali na rôzne strany frontu modernizácie. V otázkach ekonomiky chránila ľavica lokálne pred globálnym trhom, ale v oblasti emancipácie sa postavila na stranu globálneho a univerzálneho proti tradičnému. V momente, keď sa projekt globálnej modernizácie stáva nemožným, zisťujeme, že ani návrat k Lokálnemu už nie je prijateľný. Latour hovorí, že sme ako pasažieri lietadla, ktoré vzlietlo smerom ku Globálnemu, ale kapitán nám oznámil, že je nutné sa obrátiť, pretože na tomto letisku nemôžeme pristáť. Ale ani dráha letiska, odkiaľ sme vzlietli, teda Lokálneho, už nie je dostupná. Kde pristáť v tejto situácii?
Dolu neznamená naspäť
V tomto momente rozpoznávame ďalšie dve teritóriá, ku ktorým môžeme zamieriť. Objavuje sa atraktor Mimo-Zem, reprezentovaný politickým fenoménom trumpizmu (so svojimi ohniskami po celom svete), ktorý kombinuje víziu bezohľadného pokroku a rastu s návratom k národným a etnickým kategóriám. Trumpizmus paradoxne naraz hlási všetko vpred aj všetko vzad, je hybridnou kombináciou lokálneho-mínus s globálnym-mínus. Mimo-Zem znamená ľahostajnosť voči Novému klimatickému režimu, rozbitie akejkoľvek formy solidarity a popretie existencie spoločnej Zeme, čoho gestom je práve odstúpenie od Parížskej dohody.
Príliš dlho sa ideológia formovala okolo protikladov minulosti a budúcnosti, globálneho a lokálneho, konzervatívneho a revolučného. Vplyvom Nového klimatického režimu sa tradičné línie ukazujú ako nedostatočné a šípku času treba nasmerovať k niečomu inému. Latour kritizuje nielen izolacionizmus konzervatívnej ľavice, ale aj predstavu, že z ekologickej krízy nás vyvedie socialistická modernizácia exportovaná do celého sveta. Navrhuje pozitívny atraktor – Pozemské, ktoré kombinuje globálne-plus s lokálnym-plus a dáva nový obsah tradičným politickým pojmom. Nestojí v strede medzi globálnym a lokálnym, medzi pravým a ľavým, ale stavia hodnoty oboch na nových základoch. Výhodou tohto výrazu je, že neurčuje žiaden rod ani druh, rozširuje zoznam jednajúcich a ukazuje, kde sa ich záujmy prekrývajú. Nový atraktor má byť nielen prekonaním pravo-ľavej optiky, ale aj tradičnej schémy, kde globálne a pokrokové bojuje s konzervatívnou snahou obhájiť lokálne a tradičné. Prekonáva tiež všeobecnejší protiklad ľudského a prírodného, keďže “pozemšťanstvo” je to, čo má človek spoločné s ostatnými živými entitami na Zemi. Pojmy ako pokrokový a reakčný zostávajú naďalej aktuálne, ale majú z pohľadu pozemšťana obrátený význam. Z rastu, ktorý bol pôvodne revolučnou silou, sa stala hodnota konzervatívna a pokrok je možný len prostredníctvom obratu k Pozemskému.
Nie je vôbec jednoznačné, akú pozíciu voči novému atraktoru zaujme ľavica. Moderné sa dostáva do opozície voči Pozemskému a na moderných ideáloch je vybudovaná veľká časť ľavicových presvedčení. Na druhej strane, mnohé z hodnôt, ku ktorým Latour v knihe odkazuje, sú práve ľavicové, a hoci sa to zdráha priznať, Pozemské akoby sledovalo ideály klimatickej a sociálnej spravodlivosti. Predpoklad spolupráce sa však doteraz podľa autora historicky nepotvrdil, keďže „ani socialismus, ani ekologické hnutí nedokázaly přijít na to, jak účinně spojit své síly, a tak přestože bylo cílem obou zvrátit běh dějin, dokázaly pouze zpomalit jejich chod.” Sociálne a environmentálne v modernistickej konfigurácii dodnes vystupujú ako opozícia, a tento antagonizmus udržiavajú a podporujú aj elity zatemňovateľov.
Zostúpiť na Zem
Environmentálnym hnutiam sa úspešne podarilo spolitizovať všetko, čo sa zdalo byť súkromnou sférou. To, čo konzumujeme, ako sa prepravujeme, čo a ako nakupujeme. Lenže pojem prírody zostáva príliš abstraktný, odtrhnutý od pragmatizmu a očakávaní ľudí. Ako spraviť z prírody politickú tému, keď je také ťažké tento pojem ohraničiť a definovať? V Latourovej interpretácii sa to dá jedine vtedy, ak zrušíme opozíciu medzi sociálnymi a ekologickými zápasmi a zapojíme oba do spoločného boja za univerzálnu a takpovediac hmatateľnú hodnotu – Pozemské. Základom novej politiky musí byť presvedčenie, že už nikdy nemôžeme obetovať živé pre abstraktné. Je to materialistické oprášenie pozície postmodernistov, volanie po konci metafyzických príbehov, pre ktoré sa oplatilo zabíjať alebo umierať. Ak by nový pozemský atraktor získal hegemóniu, mohli by sme prvýkrát hovoriť o prekročení modernity aj s jej nekrofilnými aspektmi. Dôsledne ekologický prístup by nemal moralizovať o tom, že konzumná kultúra je materialistická, ale že je málo materialistická. Historický materializmus ako doktrína bol však v praxi nedôsledný a plný náboženských a ideologických obsahov. Vo výsledku popieral život v mene abstrakcií ako ľud, pokrok či dejiny. „Ekologie vždy socialistům říkala: Ještě trochu úsilí, materialistické dámy a materialističtí pánové, abyste se konečně stali materialisty.” Ľavica na výzvy Nového klimatického režimu ani dnes nereaguje dostatočne. Podobne ako pravica zotrváva v obhajovaní vlastných schém prevzatých z minulosti namiesto toho, aby vplyvom nových materiálnych podmienok dospela k univerzálnejšiemu – biofilnému emancipačnému modelu.
Dvojznačným zostáva autorove volanie, že by sme sa mali zaobísť bez slova ekológia (ak nemáme na mysli označenie konkrétnej vedeckej oblasti). Podľa Latoura by nám mal stačiť výraz politické, ktorý by mal zahŕňať obhajovanie záujmov rôznych pozemských bytostí; mali by sme teda rozšíriť význam slova polis za hranice ľudskej spoločnosti. Tento prístup je inšpiratívny, avšak je otázne, či treba dištinkciu človek – príroda úplne odmietnuť. Prekonanie ľudského odcudzenia voči prírode môžeme vnímať ako ideál do budúcnosti, ale zbaviť sa tejto pojmovej opozície pri popise súčasnej situácie môže byť zmätočné. Je lákavé vidieť sa s prírodou na jednej lodi ako obeť ekonomickej rozpínavosti, ale ak úplne vymažeme hranice ľudského a prírodného sveta, môže to viesť k diskreditácii ochrany prírody či k zahmlievaniu mechanizmov vykorisťovania prírody v kapitalizme. Ukazovať cestu von zo zaužívaných binárnych opozícií je intelektuálne podnetné, ale nemenej racionálne je používať analytické myslenie, aby sme v rámci komplexných prepojení a vzťahov vôbec dokázali rozlišovať. Zdá sa, že prepísanie tradičných pojmov novými môže stimulovať politickú imagináciu, ale rovnako dôležité môže byť uplatniť zaužívané interpretačné nástroje na novú situáciu, ako to robí napríklad Latourov kritik Andreas Malm. Aby sme nakoniec nepovažovali niektoré fenomény za bezprecedentné len preto, že sme sa o ne sami doteraz nezaujímali a aby sme nevynachádzali zložité neologizmy na pomenovanie dávno známych skutočností. A to sa, žiaľ, Latourovi stáva.
Hoci autor neprichádza s programom politickej stratégie, ani nepredstavuje príklady politiky Pozemského (tie by sa v posledných desaťročiach dali vystopovať), jeho sieť vzťahov, okolností, aktérov a motivácií je užitočným sprievodcom v Novom klimatickom režime. Keďže jednou z ambícií knihy je prekonávať ľavo-pravú dichotómiu, autor sa šikovne vyhýba pojmom, ako trieda či kapitalizmus. To však neznamená, že by obhajoval nerovnosť alebo ekonomiku poháňanú akumuláciou kapitálu. Príčiny globálnej environmentálnej krízy rámcuje širšie: dejinami Západu a povahou samotnej modernity. Nekritizuje len kapitalizmus, ale všetky moderné spoločnosti a ekonomiky, tie, kde vládne štátny dohľad a plánovanie, a aj tie, kde dominuje konkurencia a trh. Práve vo vzťahu k prírode sú si všetky modernizačné projekty a systémy smutne podobné. Triedny konflikt nikam nezmizol, len sa viac neobmedzuje na triedu pracujúcich a triedu kapitalistov. Na strane utláčaných sa ocitajú tak pracujúci či migranti, ako aj všetky živé entity ohrozené ekonomickou expanziou. Je nevyhnutné mobilizovať sa nielen v mene sociálnych výhod, ale aj v mene oveľa univerzálnejších záujmov zachovania života.
Peter Gmitro je humanitný environmentalista
Jakub Huba je reštaurátor kameňa
