Dvadsiaty prvý ročník festivalu experimentálnej hudby NEXT niesol tému Chaos ~ Magic. Téma pôvodne vychádzala zo skúmania úlohy hudby v súčasnom informačne presýtenom svete, avšak vyhlásením lockdownu v polovici festivalu získala ešte naliehavejší význam. Pri obzretí sa za podujatím sa preto prirodzene na pozadí jednotlivých vystúpení objavuje pátos. Na (ne)určitý čas to boli posledné koncerty, ktoré sme zažívali spoločne, vo fyzickom priestore. O chaos a zázraky teda nebola núdza.
Živé legendy
Ambiciózny program okrem základného tábora na Karpatskej (v kluboch MMC a A4) zahŕňal aj londýnske Café Oto, odkiaľ boli prenášané vystúpenia dvojíc Valentina Magaletti a Isama Zing a David Toop a Lucia Štěpánková aka Avsluta. Okrem toho sa konali workshopy, prednášky a diskusie zamerané na riziká technologického progresu či spoločenský aktivizmus v kontexte hudobnej tvorby. Do vyhlásenia lockdownu stihli v štandardnej forme v Bratislave prebehnúť dva festivalové dni. Medzi najočakávanejšie patrilo vystúpenie krautrockovej legendy Faust, ktorá odohrala svoj kultový album Faust IV z roku 1973. Prinieslo nielen pôsobivú pripomienku toho, aký vplyv malo zoskupenie na elektronickú, ambientnú či industriálnu hudbu, ale aj sily skupinového hudobného zážitku. Uvoľnená, radostná energia generačne pestrej kapely sa z pódia rýchlo preniesla aj na publikum. Jednotlivé skladby a ich poradie boli prispôsobené koncertnému prevedeniu a záverečnú It’s a Bit of a Pain napríklad aktualizovali slovami o lídroch „trumpovského“ typu či migračnej kríze. Na pódiu MMC sa vzápätí na Slovensku premiérovo predstavila ďalšia legenda, americký hudobník Thurston Moore. Desať rokov po rozpade svojej pôvodnej kapely Sonic Youth sa venuje sólovej tvorbe, ktorú v Bratislave odohral bez sprievodnej kapely. Úvod, v ktorom zazneli napríklad skladby Speak To The Wild a Forevermore, mal aj v konvenčnejších pesničkových formách rozjímavý, hypnotický charakter. Následne po konštatovaní, že na festivale experimentálnej hudby by asi mal experimentovať, Moore predviedol približne polhodinovú improvizáciu. Prvé tóny zneli ako povinná jazda príliš doslovne napĺňajúca zadanie, hudobník však postupne prechádzal širokým rozpätím polôh a zvukov, v ktorých síce neobjavoval neprebádané územia, no vytvoril zážitok hodný jedného z najzaujímavejších gitaristov. Rozlúčil sa prídavkom v podobe skladby Hashish, ktorú uviedol ako príbeh o snahe prežiť.
Duchovné zážitky
O jeden z najsilnejších momentov sa postarali spolupracujúce festivaly Next a Hradby samoty, ktoré do Veľkého evanjelického kostola pozvali švédsku hudobníčku Annu von Hausswolff. Tesne po oznámení, že od nasledujúceho dňa na Slovensku začína lockdown, jej organový koncert ponúkol ideálnu plochu na spracovanie všetkých komplikovaných pocitov smútku, hnevu či strachu. Hudobníčka s tromi spoluhráčmi, ktorí ju za nástrojom striedavo sprevádzali, nás previedla pôsobivými polohami bezútešnosti a temnoty, ale aj očisty a povznesenia. A hoci sa vystúpenie odohrávalo v sakrálnom priestore, bolo živým dôkazom, že katarzný zážitok presahujúci jednotlivca a jeho každodenné starosti je možné dosiahnuť aj mimo opresívnych cirkevných štruktúr. Rovnako ako možno aj s nástrojom zaťaženým storočiami historického kontextu narábať s neobmedzene slobodnou invenčnosťou. Koncert NOISS Ensemble zasa pripomenul, aká podnetná môže byť spolupráca a nečakané spojenia – v tomto prípade slovenských, nórskych a islandských hudobníkov a hudobníčok, medzi ktorými znela aj fascinujúca gilotína Matúša Wiedermanna či vokál Sary Flindt, ktorý predviedol možnosti citlivej hlasovej improvizácie nad rámec stereotypného kvázi šamanského „halekania“. Naopak, priamo zo srdca rituálnej hudby vyviera produkcia Gravetemple. Tvoria ju stálice odvrátenej strany hudobnej scény: Oren Ambarchi, Stephen O’Malley a Attila Csihar, ktorých poznáte napríklad zo Sun O))), Mayhem či spoluprác s Alvinom Lucierom a Jimom O’Rourkom alebo nedávno zosnulým Alvinom Lucierom. V projekte Gravetemple skúmajú transcendentálne funkcie zvuku a jeho temné rezonancie. Ide o nadmieru koncentrovaný zážitok, v ktorom sa rozplývajú pevné hranice miesta a času. Nanešťastie, s úderom polnoci sa zatvára krajina aj klub a s tónmi duniacich gitár a Csiharovho alikvótneho spevu sa všetci rozchádzame domov.
Festival v čase pandémie nie je luxus, ale životná potreba komunity a kultúry, osvieženia vyhladovanej mysle a tela. Zaočkované publikum zodpovedne sedelo v respirátoroch, vďačné za tento malý živý zázrak. Predpokladalo sa, že z plánovaného line-upu sa ešte čo-to pomení, bude sa žonglovať s kapacitami a miestami. Vyhlásenie lockdownu zo dňa na deň je však pre festival ako zlomenie väzov – a všetci, čo sa na Next tešili, s napätím sledovali snahu o zachovanie jeho životných funkcií. Čo to znamená pre jeho dlhodobé prežitie teraz ťažko hodnotiť, krízový manažment však bol zvládnutý vynikajúco. Okresaný program sa okamžite skoncentroval a presunul na online platformu vytvorenú pre ostatný pandemický ročník, kde bolo možné zadarmo sledovať vystúpenia v 2D aj 3D forme. A hoci závažnosť zdravotnej situácie (v našej bubline) nikto nespochybňuje, aj tento moment vypuklo ukázal nekompetentnosť ľudí zodpovedných za manažovanie pandémie v našej krajine, na ktorú aj skoro po dvoch rokoch doplácajú najmä tí zraniteľní. Podujatia ako Next potrebujeme pre svoje duševné zdravie a intelektuálne napredovanie, je však otázne, kto po takýchto extrémnych zážitkoch bude mať ešte energiu a odvahu na ich organizovanie. A vyhorenie, ktoré pandémia v kultúrnom sektore akcelerovala, skôr alebo neskôr pocítime v celej spoločnosti.
Na záver niečo pozitívne?
Paradoxne, prvý vynútený online deň festivalu sa niesol v pozitívnej a upokojujúcej atmosfére. Kim Myhr s rozsiahlou kapelou priniesli priam jasavé, iskrivo perkusívne piesne, ktoré svojou melodikou mali asi najbližšie k štandardnej hudobnej produkcii. Podobne jedna z hlavných hviezd tohtoročného programu, Punctum, vytvorila zasnene rozľahlú, priam relaxačnú atmosféru. Dvojica Caterina Barbieri a Carlo Maria so zvukmi analógových Rolandov TB303 a TR606 pracujú abstraktne, skresľujú a rozostrujú, ale nestrácajú pritom ani na chvíľu poslucháčsku pozornosť. Iný typ hravosti nasledujúci večer zastupoval Simon Whetham so stolom plným mechanických a motorových zariadení, ktoré prepájal s rôznymi terénnymi nahrávkami. Pozorovať jeho hru so zvukovým „labákom“ patrilo k subtílnejším, no nemenej fascinujúcim zážitkom. Ďalšie vystúpenie predstavilo trojicu Martin Burlas, Peter Zagar a Martin Karvaš v projekte Angststiftung, ktorý opisujú ako prácu so zvukom prvotných elektrických nahrávacích systémov a súčasných zariadení na detekciu elektrického prúdu. Melanchólia a citovosť ich produkcie bola v osviežujúcom kontraste s vizuálom distingvovaných šesťdesiatnikov. Popri vyjadrovaní úzkosti a krehkosti však prichádza aj vtipný moment, typický pre tvorbu trojice, v ktorom využili reálnu nahrávku zo zasadnutia miestneho zastupiteľstva. Zaznamenaný chaos v hlasovaní vynikajúco ilustroval status quo vecí verejných a v ďalšej absurdnej pandemickej kapitole priniesol vytúženú úľavu smiechom. Podobne ako vystúpenie Angststiftung bol aj koncert Barbory Tomáškovej výstupom na objednávku festivalu. Ide o jeden zo záslužných spôsobov, akými Next dostáva významu svojho názvu (spojenia slov next a experimental), a prispieva k podpore nových a objavných momentov pre domácu hudobnú produkciu. Tomášková využívala okrem elektroniky vlastný hlas i reťaze, plechy a zhotovené rezonujúce objekty. Hrou na husle ju zároveň sprevádzala Rozália Miklášová a spoločne sa postarali o ritualistický záver večerného programu vysielaného priamo z Bratislavy. A ak sa chceme k celej situácii postaviť optimisticky, dobrou správou je, že mnohé z týchto zážitkov, vrátane vystúpenia osobností ako Nicholas Collins, sú zaznamenané, a teda snáď čoskoro dostupné aj pre publikum, ktoré sa tohtoročného Nextu nemohlo zúčastniť ani virtuálne.
Autorka je kultúrna publicistka a organizátorka
