Tento text venujeme frázam, na ktorých význam sme si tak zvykli, až sa vyprázdnili a stali sa z nich klišé. Konkrétne truizmom o násilnej reprodukcii rodových rol, teda tzv. rodovo podmieneného násilia. Je o tvrdeniach, ktoré sú tak často opakované, až dochádza k ich obsahovému vyprázdneniu. Niekedy sa dokonca zabúda, že nič z nich nie je jednoznačným faktom. Jednou z takýchto mantier je predpoklad o „dôveryhodnosti“ obete násilia.
Máme tendenciu predstavovať si ľudí (a hlavne mužov), ktorí páchajú sexuálne násilie, ako komiksových zloduchov so zámerom ubližovať. S pláštenkou, pokriveným pohľadom a zlomyseľným smiechom. Táto predstava je však obrazu „bežného“ páchateľa často veľmi vzdialená. Bežný páchateľ ani neexistuje. Ide o truizmus – neustále opakujeme, že páchatelia sexuálneho násilia nemajú spoločné znaky a môže nimi byť hocikto. To však nie je úplná pravda. Spoločným znakom páchateľov sexuálneho násilia je ich predstava o nároku. Nároku na prístup k telu druhého človeka. Či už v prípadoch znásilnenia v manželstve, alebo v prípadoch date rape, teda znásilnenia na schôdzke. Nie je to teda pláštenka, ale neustála predstava o legitímnom (a situačnom) práve na sexuálne uspokojenie cez telo niekoho iného.
Nárok na prístup k (ženskému) telu
Každý by na prvý pohľad uznal, že adresovanie sexuálneho násilia je feministickou záležitosťou, no je to typický truizmus. Mnoho ľudí, ktorí uznávajú feministickú agendu, sa zároveň domnieva, že sa sexuálne násilie deje preto, že sú ľudia (primárne muži) sexuálne frustrovaní. Ide však o falošnú premisu. V takom prípade by bolo násilia logicky viac. Sexuálne násilie je feministickou záležitosťou práve pre spomínaný nárok na prístup k telu – nárok na uspokojenie potreby (možno i existujúcej frustrácie). O nárokoch na ženy by sme však mohli hovoriť donekonečna. #MeToo je tiež o nároku na pozornosť žien, čo efektívne evokuje argument: „To už akože nemôžem kolegyňu ani…“ Prečo je považované za radikálne niekomu ozrejmiť, že jeho kolegyňa je tam na to, aby spolu pracovali, a nie na to, aby bola objektom jeho záujmu a pozornosti? Incels nie sú novou komunitou, ktorá vznikla zo dňa na deň, a ani na Slovensko neprišli včera. Ľudia s rôznou mierou podpory pre tento „svätý nárok“ tu sú a vždy boli. Len máme konečne zahraničné, kváziodborné slovo na ich pomenovanie, ktoré lepšie zdôrazňuje ich politickú agendu – prístup k ženám (podľa výberu) a ich telám.
Pozri, kto to hovorí
Jednou z ďalších vyprázdnených fráz násilnej reprodukcie rodových stereotypov je uznanie, že je skúsenosť obetí legitímna. Hovoríme, že ju treba uznať a reflektovať. Čo ak sme ale prišli do stavu, keď nie sme schopní/schopné uznať obete násilia ako legitímne hlasy o útlaku? Sme schopní a schopné reflektovať, že tieto obete môžu byť zároveň aj expertkami/expertmi na tému násilia? Akoby sme ich mali neustále potrebu oddeľovať. Ako keby poznanie experta a expertky na násilie muselo zostať oddelené od poznania obete násilia. Výskum Jill Gulkerovej a kol. pod titulom Confronting prejudice: The who, what, and why of confrontation effectiveness (2013) dokonca ukázal, že ak sú ľudia konfrontovaní s rasizmom alebo sexizmom, oveľa rýchlejšie sú schopní priznať problém, keď ich s ním konfrontuje niekto iný ako „cieľová skupina“ rasizmu alebo sexizmu.
Ide teda o expertné poznanie verzus „laické“ poznanie? Je skúsenosť obetí násilia laickou znalosťou patriarchátu? Ak je násilná reprodukcia rodu taká rozšírená, ako hovoria štatistiky, potom každá expertka môže byť zároveň aj obeťou. Je toto jeden z dôvodov, prečo ich nik nepočúva, keď niečo neustále prízvukujú? Ak je potenciálne každá žena obeťou násilia, potom je zdôvodniteľné, prečo ich skúsenosť nebude vnímaná ako expertné poznanie. Cynický hlas hovorí, že expert musí byť niekto „objektívny“, nie ten, kto by mohol potenciálne trpieť. Možno preto nás tak baví pozerať asertívne TEDx videá, v ktorých sa muži rozhorčujú nad patriarchátom – ich hlas má viac legitimity. Ak však musí mať „expertnosť“ mužskú tvár, potom bude asi problém v tom, ako si tvoríme naše naratívy expertnosti. Alebo je toto zneuznanie expertízy tzv. asociačnou stigmou, ktorá vychádza zo spojenia medzi zástupkyňami neziskového sektora a obeťami násilia ako ich klientkami?
Hovoriť s ňou, nie „na“ ňu
Feministická filozofia a epistemológia už dlhší čas upozorňuje na spôsoby, akými sa identita jedinca môže stať kritériom pre jeho, resp. jej (ne)dôveryhodnosť. Vo svojej prevratnej knihe Epistemic Injustice: Power and the Ethics of Knowing (2007) filozofka Miranda Fricker pomenovala tento koncept ako „epistemickú nespravodlivosť“. Obeťami tejto nespravodlivosti môžu byť jedinci, ktorých identita ich v danej spoločnosti predurčuje na menšiu dôveryhodnosť v kontexte predsudkov, často neuvedomených, s ktorými je ich identita spájaná. Inými slovami, Rómom neveríme, lebo „cigánia“, ženám neveríme, lebo sú to emocionálne „hysterky“, a podobne. Filozofka Kristie Dotson taktiež v tejto súvislosti píše vo svojom článku Conceptualizing epistemic oppression (2014) o „epistemickom útlaku“, kde je znevažovaná a popieraná možnosť jedinca prispievať k systematizovanej tvorbe poznania.
Pointou takto konceptualizovanej nespravodlivosti je, že nemusí byť len individualizovaná, kde na vine je len pár ľudí s predsudkami. Mnoho epistemickej nespravodlivosti, ktorej v súčasnosti čelia (nielen) ženy, má skôr štrukturálny charakter. Byť rozpoznaný ako expert je možné len v danej komunite tvorcov poznania. Relevantná komunita rozpoznáva a udeľuje autoritu odbornosti účastníkom procesov tvorby poznania, priznáva im epistemické zdroje a udeľuje slovo. Byť odborníkom/odborníčkou teda nezahŕňa len poznanie, kompetencie a zodpovednosť za nejakú doménu, ale vo svojom sociálnom aspekte tu musíme vždy zohľadniť aj systémy reputácie a akreditácie, ktorými niekomu odbornú autoritu priznávame. Celý tento proces však nemôže byť úplne imúnny voči spoločenskému kontextu, v ktorom sa odohráva.
Jedným z prvých princípov (opäť truizmus), ktoré si človek pracujúci v službách pre obete intímneho partnerského i nepartnerského násilia osvojí, je obeť násilia počúvať. Napriek tomu, že to znie ako klišé, je skutočne dôležité vypočuť ju a ponúknuť takú pomoc, ktorú sama požaduje. Napriek tomu často odmietame akceptovať obeť násilia ako „experta/expertku“ na svoj život. Domnienka o falošnom vedomí môže byť v kritickej situácii fatálna, čo je tiež rada pre každého, kto sa niekedy ocitol v diskusii na sociálnych sieťach a mal potrebu písať o tom, že „Mala hneď…“ alebo „Bolo treba…“. Riešiť situáciu „za ňu“ alebo ju dokonca do niečoho nútiť je istým zneuznaním jej vlastného poznania, skúsenosti a potreby. Pozicionalita človeka a jeho/jej vlastná agenda v situácii, v ktorej zažíva násilnú reprodukciu rodovej roly, je veľmi komplexná a problematická, pričom si vyžaduje, aby sme dovideli až za domnelú (ne)zodpovednosť a nepoukazovali len na to, čo „mala spraviť“.
Nebezpečie truizmov o násilnej reprodukcii rodových rol spočíva vo vyprázdnení ich obsahu a ich transformácii na ľudskoprávnu mantru. Násilie môže páchať ktokoľvek. Riešiť sexuálne násilie je feministická záležitosť. Obete treba počúvať, sú expertkami/expertmi na svoju situáciu. Naše vnímanie „expertnosti“ podlieha predsudkom. Každá výpoveď sa zdá byť samozrejmosťou, avšak práca v oblasti advokácie a služieb nasvedčuje tomu, že obsah mantry treba neustále zdôrazňovať a zhmotňovať ho nanovo.
Text vznikol s podporou grantu APVV-15-0234: Sexuálna výchova v kontexte etiky starostlivosti.
Skoršia verzia textu vyšla na portáli Feminist.FYI.
Autor a autorka pôsobia na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského – Ústav európskych štúdií a medzinárodných vzťahov
feministický kapitál
