Nespomínať. Sprítomňovať

„Keď je to komédia a ešte je to zasadené do Prahy, tak nie je čo pokaziť.“ Ku konštatovaniu môjho otca sa vraciam akosi automaticky zakaždým, keď sa v diele objaví „pražský setting“. A jeho pravdivosť sa vždy potvrdí. Aspoň na 50 percent. Inak tomu nie je ani pri novej knihe Miloša Hrocha Šeptej nahlas.

Hudobný publicista napísal knihu o dejinách alebo skôr pár kapitol z dejín shegazingového žánru v českom prostredí. A hneď od začiatku je jasné, že sa nemusíme báť infodumpingu, ubíjajúcej oral history alebo písanej alternatívy takzvaných hovoriacich hláv.

Hroch text otvára aj ukončuje veľmi osobným monológom o vzťahu k žánru, jeho súčasným kontextom a odkazom. V samotnom jadre knihy, dokumentujúcom príbehy skupín Ecstasy of Saint Theresa, Here, Toyen, Sebastians a The Naked Souls, nezachytáva iba chronológiu udalostí a výpovede hudobníkov a hudobníčok. Veľmi dobre im sekunduje v úlohe rozprávača, ktorý má blízko k prozaickejšiemu ladeniu textu. Vďaka nemu sa pocitovo dostávame priamo do diania a text funguje ako stroj času, ktorý premiestni čitateľstvo priamo do skúšobní, dobových barov, von z mestského prostredia. Skrátka do Európy 90. rokov minulého storočia, keď porevolučná provinčnosť robila rozdiely medzi európskymi krajinami ešte o niečo citeľnejšími než provinčnosť dnešná, so všetkými pozitívami aj negatívami.

Šeptej nahlas nie je knihou spomínania. Je to kniha intenzívneho sprítomnenia jednej doby. Hrochov štýl písania výrazne pripomína feeling a štýl Davida Keenana alebo Juliana Copa — aj pri ich knihách je tiež lákavé z času na čas, odsek od odseku zvoľniť z konzumácie faktografie a nechať sa unášať atmosférou textu.

Je príznačné, že Šeptej nahlas sa objavuje práve v čase, keď sa viaceré audiovizuálne diela snažia o rekonštrukciu 90. rokov, pričom ostávajú zaseknuté vo videoklipovej estetizácii, v skanzenovosti a umelom spomienkovom optimizme. Táto vlna, hoci nie je úplne úzko naviazaná na knihu, podčiarkuje jej schopnosť skladať a podávať autenticky pôsobiaci obraz nepoznačený monochromatickými filtrami nostalgie, ktorý však obsahuje bohatú farebnú škálu.

V tomto bode je dobré spomenúť aj prehĺbenie premisy, ktorú Miloš Hroch prezentoval už vo svojom texte o shoegazingu pre britský denník The Guardian. Shoegazing rámcoval ako hudbu vychádzajúcu z euforickej nálady 90. rokov, čo mne osobne pripadalo ako prehnane romantizujúca interpretácia, skresľujúca realitu štýlom, akým shoegazing skresľoval zvuk gitár. V Šeptej nahlas dostáva táto eufória dramatický oblúk, ktorý nás sprevádza celým textom. Eufória kolektívna, ale aj vnútorná, narážajúca na postupné vytriezvenia a vonkajšie úskalia. Inými slovami, reality check.

Šeptej nahlas je písaním, ktoré mám ako hudobný geek extrémne rád… O to viac poteší, že Hrochova kniha nezostala iba v geekovskej bubline, ale podľa diania na sociálnych sieťach si nachádza vcelku širokú čitateľskú základňu. Hroch pripravil text dôsledný, erudovaný a zároveň plný atmosféry a schopnosti reanimovať dušu daného obdobia a príbehov, ktoré sa v ňom odohrali. Pri čítaní mi Šeptej nahlas často nebežala mysľou ako kniha, ale ako televízna miniséria. Keď je tam shoegazing a ešte je to zasadené do Prahy, treba si to prečítať.

Michael Papcun

Miloš Hroch: Šeptej nahlas. Paseka, 2025.