Autonómnymi sa stávame prostredníctvom identifikácie limitov toho, čo sme. Ako však vieme, či táto identifikácia nie je limitovaná? Môžeme sa spýtať robotov?
V roku 1940 americký matematik Norbert Wiener začal pracovať na modeli protileteckého kanónu. Princíp, na základe ktorého zameriavanie na zariadení fungovalo, staval na predpovedaní nadchádzajúcej pozície nepriateľskej stíhačky na trajektórii pokračujúcej podľa dovtedy zaznamenaných pozícií. V prípade, že výstrel svoj cieľ minul, bola identifikovaná alternatívna pozícia pridaná do množiny dovtedy zaznamenaných a následne bola určená nová predpokladaná pozícia lietadla s ohľadom jednak na technické kapacity stroja a jednak na menej predvídateľný biologický prvok – pilota či pilotku a ich pokusy oklamať protivníka. Mechanizmus interagujúci so svojím prostredím a schopný sa adaptívne učiť neustálym prepočítavaním dát prostredníctvom algoritmov sa stal základom aplikovanej matematickej disciplíny – kybernetiky.
Okrem vedecko-technologického významu znamenal Wienerov prístroj prelom takpovediac metafyzický – interdisciplinárny výskum (ďalej štedro dotovaný vojenskými rozpočtami) musel nanovo položiť otázky reality, ktorej živá a neživá súčasť boli dovtedy vnímané ako podliehajúce odlišným zákonitostiam. V stručnosti je možné dovtedajší posun popísať zhruba takto: zatiaľ čo prvá generácia kybernetikov sa snažila rôznymi spôsobmi kvantifikovať a formalizovať informácie v systéme interakcie medzi jednotkou a prostredím, druhá generácia, poukazujúc na limity tohto prístupu, sa čiastočne obrátila k ontologickým a sémantickým otázkam toho, nakoľko je možné hovoriť o prenose významu v kvalitatívnych pojmoch bez zváženia otázok kvality informácií a vzťahov medzi ich odosielateľom a príjemcom. Pre tretiu generáciu sa – paralelne s výskumom v oblasti genetiky a molekulárnej biológie – tieto otázky stali otázkami distribúcie informácie a kódu v komplexných systémoch v procese neustálej formácie a dynamických zmien. Detailnejší popis vplyvu tejto trajektórie na kategórie poznania, našich predstáv o realite a toho, čo znamená byť živou vecou, sú síce nad rámec tohto textu, ale v prípade, že filozofia má schopnosť o problematike vynášať súdy, dúfam, že tu sprostredkujem aspoň niektoré základné orientačné kategórie. V časoch, keď algoritmy prepočítavajú, čo kde jeme, kde za čo platíme a čo vyhľadávame vo svojich mobiloch, nám možno dokonca tieto otázky a koncepcie, prostredníctvom ktorých o nich rozmýšľame, môžu pomôcť spýtať sa na povahu našej slobody a našej autonómie, ak sme ešte stále živými a azda aj racionálnymi bytosťami.
Digitálna dialektika (digitalektika), negácia jednotky nulou?
Kniha Intelligence and Spirit (Inteligencia a duch) iránsko-amerického filozofa Rezu Negarestaniho, známeho aj na Slovensku z projektu Otázka vôle (Question of Will), je dlho očakávaným vyústením snáh o vymanenie sa autora zo žánru špekulatívneho realizmu, akceleracionizmu a akejsi celkovej „tmárskej“ filozofie pod vplyvom autorov ako Nick Land, pričom jej hlavným predmetom je práve položenie si otázky možností racionality s ohľadom na vedecko-technologický projekt všeobecnej umelej inteligencie. Na jednej strane kniha rozvíja takmer až triviálne pôsobiaci argument – modelovanie umelej inteligencie nám umožňuje postaviť racionalitu a kritériá nevyhnutné pre jej existenciu ako objekt, čo nám umožní vyhnúť sa množstvu filozofických problémov viazaných na rozlišovanie objektívneho od subjektívneho, azda radikálne revitalizujúc projekt osvietenstva. Na druhej strane, tento argument je nevyhnutné situovať v širšom filozofickom kontexte, čoho výsledkom je vyše päťsto strán textu, ktorý je síce veľmi zrozumiteľný, no jeho štruktúra pozostáva z niekoľkých viac a niektorých, podľa mňa, menej úspešných odbočiek na prvý pohľad nečakanými smermi, v konečnom dôsledku pomáhajúcimi vystavať robustný, hoci bohužiaľ, nie nepriestrelný argument.
Stredobodom filozofického záberu knihy sú postavy Immanuela Kanta a G.W.F. Hegela, pričom na úvod mi nedá nevyjadriť určitú skepsu – Kantov nespochybniteľný prínos do filozofie ešte sám osebe neznamená, že mužík z Königsbergu objavil racionalitu či osvietenstvo, a možno by nebolo úplne bezvýznamné spýtať sa, či nie je možné rozvíjať/konzistentne vysvetliť racionalitu aj na základe koncepcií spred Kantovho „kopernikovského obratu“. A takisto, nakoľko Negarestani pristupuje k Hegelovi ako k autorovi, ktorý opravil viaceré chyby a nedostatky v Kantovom systéme, je na mieste spýtať sa, či netreba posun od Kanta k Hegelovi interpretovať inak ako lineárne pokračovanie – skôr ako radikálnejšiu reformu za pomoci zdrojov spred Kanta. Napriek týmto otázkam je možné za základom slova osvietenstvo nájsť metaforu svetla, v širšom kontexte s Hegelovou fenomenológiou ducha (v tomto kontexte je možno užitočnejší nepreložený výraz „Geist“, označujúci systém sociálnej vzťahovej racionality presahujúci individualizovanú psychologickú skúsenosť) a nádejou osvietencov na potenciál rozvoja vied ako prostriedku na skoncovanie s náboženským dogmatizmom. Inovácia špekulatívneho nemeckého idealizmu v podaní Hegela je nasledovná: keďže vedecké poznanie a uvedomovanie si súvislostí medzi prírodnými javmi rozširuje zrozumiteľnosť (intelligibility) sveta okolo nás, výzvou filozofie inteligencie je sebarealizácia mysle prostredníctvom postavenia koncepcie seba samej. Keď je takáto koncepcia mysle mysli samotnej prístupná, ľudské bytie prestáva byť tokom náhodných udalostí a impulzov, podnecujúcich inštinktívne a okamžité reakcie, a nadobúda schopnosť žiť v súlade s koncepciou, s ktorou sa samo identifikovalo. To znamená, stáva sa schopným autonómie.
Negarestani v tejto rovine preferuje Hegelovu filozofiu z dvoch dôvodov. Po prvé, nakoľko konanie v súlade s koncepciou seba samého nevyhnutne mení svet aj človeka v ňom, vynucuje si uvažovať o sebe ako o procese neustáleho dialektického „vyjednávania“ medzi takouto koncepciou a tým, čo robí. A po druhé, zatiaľ čo Kantova filozofia privileguje privátnu individuálnu skúsenosť, Hegelove poňatie ducha umožňuje nazerať na skúsenosť jednotlivca v širšom kontexte spoločnosti a rôznych jeho pozícií v nej, na rozdiel od privilegovania jednej konkrétnej skúsenosti a racionality pred ostatnými. Pre Negarestaniho je tento argument kľúčový, nakoľko umožňuje spochybniť obraz človeka ako daný, a tým pádom jedným dychom kritizovať tak konzervatívny humanizmus s vierou v nedotknuteľnosť človeka zoči-voči umelej inteligencii, ako aj post- a anti-humanistické fantázie o robotoch či umelej inteligencii ako postupne preberajúcich vládu nad ľuďmi, ako dve strany tej istej mince: obe totiž stoja na predstave mysliaceho človeka ako esencie toho, čo je, a nie toho, čo robí a môže robiť vo svojom kontexte.
Rekonštrukcia času v logickom priestore
Z Kantovej filozofie však kľúčovú úlohu pre Negarestaniho zohráva koncept transcendentálna ako metodologického pohľadu, ktorý nám umožňuje rozlišovať medzi stanovenými zákonitosťami: slovami Willfrida Sellarsa, rozbiť „mýtus daného“, ako aj identifikovať neúplné formulácie zákonitostí, to jest tie, ktoré sú stále viazané na konkrétnu zmyslovú skúsenosť. Negarestani tu za pomoci McTaggartovej úvahy o nereálnosti času prezentuje ako príklad fascinujúcu interpretáciu postrehu z Boltzmannových prednášok o termodynamike, kde síce neúplne, ale stále diagnosticky presne Boltzmann naráža na problémy druhého zákona termodynamiky o raste entropie v čase: ak si tento proces predstavíme prebiehať reverzne, odhalia sa nám problémy s tým, že síce pozorovania a experimenty potvrdzujú tendenciu entropie rásť, no ukazujú sa nepostačujúce na zodpovedanie otázky, prečo vlastne na počiatku vôbec mohla byť nízka. Boltzmannovo riešenie prostredníctvom artikulácie mikroštádií a makroštádií ako prostriedkov pre navigáciu v obraze času sa pre Negarestaniho (citujúceho Boltzmannových nasledovníkov) ukazuje byť nedostatočným, nakoľko sa medzi mikroštádiami a makroštádiami presúva aj časť problému. (Zatiaľ čo v mikroštádiách je pohyb častíc chaotický, makroštádiá popisujú zmeny entropie v systéme; Boltzmannova charakteristika chaotického pohybu pritom zahŕňala skreslenia pozorovaním, nakoľko predpokladala vzájomnú koreláciu rýchlosti pohybu častíc bez otázky, či ju možno skutočne postulovať.)
Postrehy z tejto analýzy však Negarestani rozvinul do argumentu o skresľujúcich, no napraviteľných problémoch induktívneho zmýšľania, čo mu umožňuje obhajovať otázku inteligencie ako kauzálneho obrazu mysle, ktorý neznamená časovú, ale logickú sekvenciu. Tým nepopiera, že naše individuálne skúsenosti, poznatky, problémy a intelektuálne kapacity sa líšia. Kauzálny obraz mysle znamená jej poňatie podobne ako uvoľneného trámu, kvôli ktorému sa zrútila budova – zatiaľ čo všetky ostatné faktory, ako gravitácia, vietor či tlak vzduchu pôsobia súčasne a sú nevyhnutnou podmienkou pádu budovy, kauzalita znamená, že bez konkrétneho prvku sa nedá s istotou povedať, že by pád nastal.
Kto zhliadol Negarestaniho prednášku v Bratislave, nemal by zostať prekvapený, ako v knihe Intelligence and Spirit adaptoval z práce Immanuela Kanta klasifikáciu úrovní, na ktorých sa koncepcia mysle pohybuje od zaznamenávania zmyslových vstupov cez ich retroaktívnu organizáciu v priestore a čase až po autonómnu kapacitu mysle robiť súdy na základe reprezentácií javov. A nakoľko Negarestani ako znovuzrodený osvietenec akceptuje evolučnú teóriu, prominentnou postavou filozofického argumentu sa stáva opica (ľudoop). Vlastne, najprv len kvílenie, ktoré sprevádza rozmazanú šeď pri strete s kopou čierneho. Podobný popis by pre Negarestaniho mohlo čisto zmyslové vnímanie zostaviť bez modálnych a sémantických funkcií jazyka v prípade, že by bolo naprogramované na to, produkovať gramaticky správne vety popisujúce obsah pri sledovaní úvodnej scény Kubrickovho filmu 2001: Vesmírna Odysea, kde sa (šedá) opica dotkne (čierneho) monolitu a následne s vreskotom utečie. Ak zmyslové vedomie, evidujúce kvílenie a šeď pri strete s kopou čierneho, no neschopné myšlienkovej abstrakcie sprostredkovanej jazykom, vezmeme ako základnú súčiastku modelového robota, Negarestani demonštruje svoj argument o umelej inteligencii ako myšlienkový experiment, pýtajúci sa, aké komponenty potrebujeme dodať, aby sme hovorili o autonómnej inteligencii.
Negarestani s cieľom úplne emancipovať inteligenciu a racionalitu z pazúrov organična a strachu zo smrti predkladá pomerne radikálny program na znovuzrodenie filozofie. V tejto súvislosti sa však vynára niekoľko otázok. Asi najkontroverznejšie je privilegovanie sémantiky a jazyka na úkor ontológie. Na jednej strane, už na začiatku knihy je stanovená nevyhnutnosť artikulovať koncepciu seba samého ako prostriedku na realizáciu svojej autonómie. Negarestaniho interpretácia sa snaží Hegelov argument prezentovať v striktne formálnej rovine vyabstrahovanej v jazyku, avšak predsa len je možné túto snahu interpretovať ontologicky (čiže ide o idealistickú ontológiu vyžadujúcu istú mieru konzistencie a artikuláciu predmetov skúsenosti). Naproti tomu, tu je nabok odsunutá otázka, kde presne sa objavuje rozlíšenie medzi formálnym a neformálnym, a možnosť, že predstava seba samých je artikulovaná alebo vytvorená nepriamo, a teda, nie všetko, čo vieme a čo sa deje, musí existovať alebo byť zrkadlené v jazyku.
Dostávame sa k diskusii, ktorú ocenia hlavne čitatelia a čitateľky Chomského lingvistických prác a autorov ako Wittgenstein, Searle alebo Brandom. Obzvlášť schopnosť navigácie pomedzi postrehy zmienených teórií a ich demonštrácia na príklade konštrukcie robota sú jedným z najsilnejších bodov knihy. V stručnosti: Negarestani nepovažuje Turingov test za dostačujúci a za minimálne kritérium označuje interakciu medzi dvomi jednotkami, a to aj v prípade, že jednou z nich je prostredie (robota či organizmu). Kritériom pre uvažovanie o inteligencii preto musí byť jej podmienenosť verejným priestorom jazyka. V kontexte lingvistických prístupov a polemík medzi štrukturalizmom (jazyk je definovaný gramatickou/sémantickou stavbou a ich pravidlami) a pragmatizmom (jazyk je určený použitím a stavba a pravidlá sú skôr prostriedkom než cieľom) je možno trochu nečakane, ale o to efektívnejšie zdrojom Negarestaniho argumentu neskoršia práca Rudolfa Carnapa. Ten podľa Negarestaniho umožňuje vďaka dôrazu na vytváranie logických štruktúr rozlišovať medzi prirodzenými a formálnymi prvkami jazyka, a tak sa vyhnúť naznačeným problémom logickej indukcie. Negarestani sa tu zároveň opiera o modely viacúrovňovej komputačnej integrácie, ktorá – namiesto exaktného riešenia problémov na každej úrovni samostatne – vzájomne optimalizuje hrubé výsledky pomocou výsledkov na ostatných úrovniach. V momente, keď dochádza k možnosti spätného prehodnotenia stavebných prvkov integrovaných v sémantickom priestore, sme pre Negarestaniho dosiahli minimálne kauzálne kritérium pre autonómiu mysle ako hegelovsky sebauvedomujúcej a sebaprodukujúcej. V momente, keď roboty začnú medzi sebou overovať, či zaznamenané zmyslové vnemy zodpovedajú koncepciám, alebo či si naopak nevynucujú iný pojem alebo prehodnotenie zmyslovej skúsenosti, síce nevykazujú zložitosť jazykov ľudských spoločností ani všetky komplexnosti reálne existujúceho myslenia ľudí a iných organizmov, no napĺňajú kritérium pre uznanie jednotiek ako sapientných a participujúcich na tvorbe kolektívnej inteligencie.
Ak je obraz zrozumiteľný prostredníctvom jazyka, ako potom komunikuje obraz s jazykom?
Odkiaľ však/vlastne prišla potreba formálnej abstrakcie? Vráťme sa v tomto bode k Wienerovmu prístroju. Ten sa snažil zredukovať na minimum možnosť, že človek v pilotnej kabíne protiletecký stroj oklame. Starovekí Gréci používali pojem métis (medzi poiesis a phronesis – heideggeriáni snáď odpustia –, teda medzi poetickou predstavivosťou a praktickým konaním), ktorý označuje kapacitu pre maskovanie, klamanie či skrývanie. Sám Negarestani v staršej knihe Cyclonopedia formuluje pre otvorené systémy prvok hyperkamufláže, ktorý v jeho príklade predstavuje terorista participujúci na excesoch spoločnosti s nepriateľskou kultúrou, operujúcej ako „komplex ( )tvorov“ (hole( )complex), t. j. spoločenskej architektúry, kde všetky otázky politiky ako rozlíšenia „nás vs. ich“ operujú v jednom globálnom integrovanom komplexe, a nie medzi uzavretými komunitami. Kým Negarestaniho intelektuálna provokácia rozhodne neartikuluje záujem o návrat k tradične poňatej politike uzavretých a autonómnych politických komunít (obsiahnutej napríklad v pojmoch národného sebaurčenia), jeho snaha o otvorenie horizontu pre kolektívnu kognitívnu emancipáciu z môjho pohľadu naráža na jeden podstatný limit.
A tým je – obzvlášť ak sa nenecháme oklamať ontologickým idealizmom snažiacim sa obliecť realitu do logicko-matematického kabáta a kamuflovať dôvody, prečo je to vôbec dôležité – skutočnosť, že konceptuálne a myšlienkové prvky nemusia existovať v takom vákuu, v akom by ich Negarestani rád posudzoval. Ináč povedané (požičiavajúc si slovník napríklad od Karen Barad) – mechanický, digitálny, komputačný a prístrojový aparát, prostredníctvom ktorého napríklad vedci získavajú poznatky o svete, je súčasťou kontextu, v ktorom sa pohybujú myšlienky, a určuje ich možné trasy, pričom sám je svojím spôsobom bariérou pri formalizácii poznatkov. Ani Negarestaniho analógia pohybu v sémantickom priestore ako komputačného procesu nie je len podmienená, ale priamo závislá na samotnej možnosti využitia komputácie a digitálnej infraštruktúry ako nástroja sebasimulácie a sebaformalizácie. Môže však existovať plnohodnotný, politicky autonómny život bez mobilov, počítačov a pripojenosti k digitálnej komunikačnej infraštruktúre? Teda život, ktorý nie je v interaktívnej rovine považovaný za kód, či zredukovaný naň? Ako rétorická otázka to ešte nemusí znamenať volanie po zničení všetkej technológie.
Ako som spomínal na začiatku, Wienerov stroj znamenal aj metafyzickú mikrorevolúciu, pokiaľ ide o rozpustenie pomyselnej bariéry medzi živým a neživým. Paradoxne si tu viem predstaviť trochu iný a možno menej pohodlný prístup k otázke autonómie. Nie som presvedčený, že Negarestani plne využil potenciál koncepcie kamufláže. „Všetko, čo je hlboké, miluje masku,“ konštatuje Nietzsche, s ohľadom na skryté sily aj v nás samotných. A jedným dychom sa ráči dodať, ako napríklad konštatuje Vilém Flusser, že mimikry, maskovanie a klamanie v živočíšnej ríši (zmena farieb, splývanie s prostredím, atramentový mrak chobotnice, vytváranie dojmu veľkosti a sily) nie sú prostriedkom, ale princípom. Ak bolo Wienerovým cieľom premôcť kapacitu života klamať, a tým ho podriadiť poznaniu, možno nás čaká náročnejšia úloha – zmierenie sa s neovládnuteľnosťou prvkov, ktorými klameme nielen ostatných, ale aj samých seba, o vlastnej identite, vlastnom dobre, transparentnosti vlastných úmyslov a okrajovosti našich tienistých stránok. Sme však pripravení pozrieť sa na to, čo sme, nie ako na predmet, ale ako na otázku, ktorá musí zostať nezodpovedaná tam, kde dochádza forma a slová?
Reza Negarestani: Intelligence and Spirit. The MIT Press, 2020.
Autor je doktorand v oblasti politickej teórie na University of Lapland vo Fínskom Rovaniemi, predmetom jeho výskumu sú politicko-estetické, biopolitické aspekty života vo vládnutí prostredníctvom jeho digitálnej subjektivizácie
