Náboženstvo a školstvo na Slovensku: Ideologická perspektíva
Na jeseň roku 2017 sa slovenskými médiami mihla správa o úvahe nad zmenami vo vyučovaní predmetov etika a náboženstvo. Milan Ftáčnik, jeden z hlavných autorov reformy, navrhuje etiku ako povinný predmet a náboženstvo ako doplnkový. Z druhej strany spektra sa od konzervatívcov z OĽANO ozvali výhrady voči návrhu – podľa nich je súčasný stav vyučovania etiky a náboženstva vyvážený a čísla dokonca ukazujú, že rodičia si viac vyberajú náboženstvo oproti etike. Pri podobných debatách sa však zabúda, ako sme dospeli k nesamozrejmej situácii, že kresťanstvo má na Slovensku prednostné právo vo vštepovaní základov svojej vierouky do myslí našich detí. Prečo si slovenské deti na školách nemôžu osvojiť základy budhizmu, sibírskeho šamanizmu alebo slovenského moderného pohanstva? Existuje ideologická alternatíva voči kresťanstvu pre slovenské školstvo?
Štátne školstvo je zo svojej podstaty vždy ideologické a odráža potreby aktuálneho spoločenského usporiadania. Ako by povedal taliansky marxista Antonio Gramsci, školstvo je jedným z nástrojov kultúrnej hegemónie, pomocou ktorej je najmladšia generácia indoktrinovaná do dominantného spoločenského usporiadania. Inými slovami, cieľom našich škôl je vychovať z nás ideálnych občanov Slovenska. Ideologická rovina štátom regulovaného vyučovania sa ale neodráža len v preferencii určitých dejinných právd a typu vedomostí či schopností, ale aj v tom, aké hodnoty a znalosti o fungovaní spoločnosti si má člen spoločnosti pred nástupom do pracovného života osvojiť. A práve v tomto bode sa stáva viac než zaujímavý jeden rozmer vzťahu medzi náboženstvom a školstvom – štátno-ideologický.
Etika verzus náboženstvo
V roku 2004 Slovensko podpísalo medzištátnu zmluvu s Vatikánom, v ktorej sa okrem ďalších výsad zaviazalo poskytnúť katolíckej cirkvi aj priestor na vyučovanie hodín základov kresťanskej vierouky od prvého ročníka. Právo vyučovať náboženstvo na štátnych školách majú štátom registrované cirkvi, takže okrem dominantného katolicizmu sa v prípade dostatočného počtu záujemcov môžeme na školách stretnúť aj s pravoslávím či evanjelizmom. Jedným z cieľov vyučovania kresťanstva na štátnych základných a stredných školách je okrem oboznámenia detí so základom učenia evanjelia aj určitý druh výchovy mládeže v duchu kresťanských hodnôt. Za cieľ si kladie „pripraviť a aktivizovať deti na život v spoločnosti a vychovať z nich uvedomelých a zodpovedných občanov s vysokým morálnym kreditom“ (Nagranová, 2012). Prakticky totožný cieľ si kladie aj etika, ktorá má do jedinca vštepiť „zrelý morálny úsudok opierajúci sa o zovšeobecnené zásady a charakterizuje ju spojenie správneho myslenia a správneho konania“ (Štátny vzdelávací program SR, 2008, 2011, 2015).
Cieľom citácií bolo poukázať na jednu z úloh katolicizmu v slovenskom školstve, ktorú má spoločnú s etikou. Oba predmety plnia tú istú ideologickú úlohu – vštepujú slovenským žiakom morálne zásady a spôsoby myslenia, ktoré sú vhodné pre ideálneho občana demokratického Slovenska s kapitalistickým ekonomickým usporiadaním. Žiaci si vlastne vyberajú iba ináč zafarbenú, ale stále tú istú ideologickú kašu. Prepojenie medzi kresťanstvom a Slovenskom nie je vôbec náhodné, ale vedomé a je súčasťou procesu vytvárania štátnej ideológie moderného Slovenska. Náš štát legitimizoval svoju existenciu s odkazom na Veľkú Moravu a cyrilo-metodskú kresťanskú (nie predkresťanskú!) náboženskú tradíciu ako na prvý slovenský národný štát v dejinách s plnohodnotnou kultúrou akceptovanou vtedajším okolitým svetom. Odkaz na cyrilo-metodskú tradíciu môžeme nájsť v ústave, kresťanská symbolika prenikla na mince a bankovky, kresťanské sviatky sú takmer synonymom pre štátne sviatky. Podľa Miroslava Ťížika sa politické elity národa a štátny aparát tvária, akoby jediným náboženstvom na Slovensku bolo kresťanstvo, štát dokonca garantuje cirkvi pozície v armáde (vojenskí kňazi) a v spomínanom školstve (učitelia náboženstva).
Alternatívne školstvo a náboženstvo
Kvôli Vatikánskej zmluve je na stále dominantne katolíckom Slovensku aj v súčasnosti ťažké ujsť vplyvu katolíckej cirkvi, čo sa odráža aj v štátnom školstve, v ktorom sa stalo kresťanstvo synonymom pre náboženstvo. Slovenské alternatívne školstvo si túto rovinu vzťahu medzi náboženstvom, školstvom a ideológiou do určitej miery uvedomuje a reflektuje ju.
Aj z týchto dôvodov časť slovenských alternatívnych škôl nadviazala kontakt so slovenskými modernými pohanmi a využíva ich služby pri obohacovaní svojho vyučovania v súlade s ich ideologickým zameraním. Tento fakt platí predovšetkým pre waldorfské školy. Ich učebné osnovy sú inšpirované antropozofiou Rudolfa Steinera, ktorú okrem dôrazu na osobnostný a emočný rozvoj jedinca charakterizuje aj evolučné chápanie dejín ľudstva. Tak ako svetu teraz dominuje anglosaská kultúra, v budúcnosti sa podľa Steinera stanú vedúcou svetovou silou Slovania. To môže byť jeden z dôvodov, prečo bola v priebehu 90. rokov nadviazaná spolupráca medzi modernou pohanskou organizáciou Rodný Kruh, vedenou Mirom Žiarislavom Švickým a Oľgou Weleslavou Dubovskou (po roku 2004 odídenou) a waldorfskými školami na Slovensku, ktoré trvá do dnešných dní. Pre žiakov pohania organizovali hodiny venované poznávaniu tradičnej slovenskej ľudovej kultúry, slovenskej duchovnej histórie, hodiny hrania na pôvodné hudobné nástroje, exkurzie do ekologických záhrad alebo detské letné tábory uprostred slovenských kopaníc a lazov. Prostredníctvom oboznamovania detí s myšlienkami a životom našich slovanských predkov sa snažia waldorfské školy priblížiť deťom evolúciu ducha ľudstva na území Slovenska naprieč dejinami. Na druhej strane má antropozofia pomerne kladný vzťah ku kresťanstvu, a preto nebude často výrazne protikresťanské moderné pohanstvo nikdy úplne v súlade so Steinerovým učením.
Moderné pohanské školstvo?
Slovenskí pohania sú charakteristickí záľubou v predkresťanskej minulosti slovenského národa, vierou v myšlienku všeslovanskej vzájomnosti, dôrazom na ekologické myslenie a prehĺbeným vzťahom k prírode, odmietaním organizovaného náboženstva, kritikou konzumného spôsobu života a rýchleho životného tempa ľudí z miest. Po duchovnej stránke sa u pohanov stretávame s prepracovaným rituálnym životom v dňoch ľudových sviatkov, s vierou v bohov, bohyne a duchov prírody a dôrazom na nájdenie vlastnej vedomej životnej cesty v súlade s harmonickým učením o prírodných živloch. Popri tematických zhodách medzi modernou pohanskou ideológiou a waldorfskými školami, ktoré umožňujú ich syntézu, moderné pohanstvo je natoľko špecifické, že ponúka aj vlastné alternatívy vzdelávania.
Názorným príkladom vzťahu medzi pohanstvom a školstvom je verejná činnosť Mira Žiarislava Švického spojená so vzdelávaním. Žiarislav pracuje s deťmi a hlavne s dorastencami počas letných táborov, organizovaných na jeho statku v Stolických vrchoch. Letné tábory síce nie sú priamo „škola“, ale aj tak ide o druh vzdelávania, počas ktorého vštepuje Žiarislav základy svojej pohanskej filozofie účastníkom táborov popri maľovaní, šití, hraní na hudobné nástroje či dojení kozieho mlieka. Žiarislavove aktivity s deťmi zintenzívneli v období, keď jeho syn vstúpil do školopovinného veku. V sérii internetových článkov na svojom blogu rodnacesta.sk Žiarislav propaguje možnosti a výhody domáceho vzdelávania oproti štátnemu školskému systému. V poslednej dobe prehĺbil svoju spoluprácu s jednou podtatranskou alternatívnou školou, ktorá mu dala priestor učiť deti v súlade s jeho životnou pohanskou filozofiou. Žiarislav túto možnosť využíva na výchovu detí k alternatívnemu vlastenectvu, ktoré nie je založené na hrdosti na „dovezenú“ cyrilo-metodskú kresťanskú kultúru (tá podľa neho agresívne potlačila pôvodnú slovenskú), ale na príslušnosti k slovenskému rodu, našej rodine a láske k slovenskej krajine a zemi. Žiarislav odmieta kresťanstvo ako jeden z pilierov slovenskej štátnosti a namiesto neho ponúka ďalšiu možnosť – našu predkresťanskú minulosť – ako alternatívu k súčasnému vzájomnému vzťahu medzi náboženstvom a Slovenskom.
Náboženstvo ako dobrovoľný predmet
Nesamozrejmé ideologické pozadie slovenskej štátnosti a školstva vidieť ešte jasnejšie v porovnaní so situáciou v Českej republike. V Česku navštevuje hodiny náboženstva – kresťanstva približne 4,5 % zo všetkých študentov, čo je neporovnateľne menej ako na Slovensku. Zároveň je náboženstvo nepovinný predmet, ktorý sa otvára iba v prípade, že je prihlásených najmenej sedem záujemcov. Inými slovami, mimo cirkevných škôl sa český žiak stretne s informáciami o náboženstve nanajvýš na hodinách geografie. Kým slovenské alternatívne školy využívajú služby miestnych pohanov na rozšírenie svojho vyučovania, tie české to nerobia. A aj keď sa medzi českými pohanmi môžeme stretnúť s protikresťanskými názormi, žiadna skupina nejde do takej ideologickej hĺbky, aby ponúkala vlastné školstvo, tak ako to na Slovensku robí Žiarislav, ktorý dlhoročne pracuje na systéme celostného vzdelávania od školopovinného veku až po starobu. Omnoho častejšie sú v českom pohanskom prostredí vzdelávacie prednášky o pohanských témach otvorené aj pre verejnosť. Náboženstvo patrí v Česku do súkromnej sféry života občanov a občianok, na rozdiel od Slovenska, kde aj na príklade školstva môžeme vidieť jeho prítomnosť vo verejnej sfére.
Autor je doktorandom religionistiky na FF MU v Brne
Odkazy
https://www.rodnacesta.sk/
Polanská, J. (2017, 6. november) Náboženství je v české škole popelkou. Dětem i rodičům je to jedno. Získané z http://www.rodicevitani.cz/skola-a-ucitele/vyucovani/se-ceske-skole-uci-nabozenstvi-malo/
Tížik, M. (2011). Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku: zápasy o ideový charakter štátu a spoločnosti, Bratislava: Sociologický ústav SAV.
Nagranová, M. (2012). Nové trendy vo vyučovaní náboženskej výchovy na Slovensku. Scientific Bulletin of Chełm – Section of Pedagogy, 1.