Francúzsky sociológ Didier Eribon v knihe Návrat do Remeša (česky 2019, Tranzit) popisuje, ako pracujúca trieda, z ktorej pochádza, pozvoľna prešla od podporovania ľavicových strán k voleniu radikálne pravicovej Front National. Jednou z príčin, ktoré podľa autora stáli za úspechom extrémnej pravice, je rasistický slovník, ktorý si strana osvojila a ktorý v nižších spoločenských triedach rezonoval. Ako hovorí Eribon, v jeho rodine a jej okolí nebol tento jazyk ničím novým, len odrazu dostal verejné požehnanie. To, čo si jeho rodičia dovtedy dovolili povedať len pri rodinnej večeri, zrazu mohli otvorene hlásať na verejnosti.
Podobnú trajektóriu vidíme v posledných rokoch aj na Slovensku. A zďaleka to už neplatí len pre fašistických pohrobkov v ĽSNS. Rasistický jazyk je hlboko vpísaný aj do DNA súčasnej vládnej koalície: od anti-imigrantskej rétoriky Borisa Kollára, cez otvorene rasistické blogy Richarda Sulíka (naposledy o konflikte vo Važci), až po karanténne opatrenia Igora Matoviča, namierené proti „neprispôsobivým občanom“. Neprispôsobivosťou, ktorá sa medzitým stala aj súčasťou slovníka v hlavných správach RTVS, sa oháňa aj ďalšia členka OĽaNO, nová ministerka kultúry Natália Milanová. V blogu z roku 2011 píše, že Rómovia sú „neprispôsobivé zlodejské svine a hovadá“. Dnes tvrdí, že „expresívny slovník by už nepoužila“. Jej facebookový status z minulého roka jej dáva za pravdu: popisuje v ňom návštevu Trebišova, kde vidí „dva svety“, jeden rómsky, špinavý a biedny, a potom svet biely, čistý a slušný, ktorý reprezentuje návšteva Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína. Expresívny slovník zmizol – ale posolstvo zostalo nezmenené.
Pred štyrmi rokmi sa ako zámienka utvorenia vlády uvádzala potreba „hrádze proti extrémizmu“. Dnes je extrémistický slovník súčasťou novej normy. Počujeme ho od najvyšších štátnych predstaviteľov a predstaviteliek i z verejnoprávnych médií. Zvykáme si. Je stále ťažšie určiť, na ktorej strane hrádze vlastne stojíme.
Tomáš Hučko
Titulná ilustrácia: KUNDY CREW
