Jedným z dôsledkov dramatických udalostí vo východnej Európe v ostatných rokoch je aj zvýšený záujem o umeleckú tvorbu z tohto regiónu. Na jednej strane to možno privítať, nakoľko reakciou na prominenciu rusky písanej literatúry v kníhkupectvách do roku 1989 bola následná takmer úplná absencia prekladov z východoslovanských jazykov (s výnimkou klasiky) na slovenskom knižnom trhu. Na druhej strane sa zdá, že najnovšie preklady bieloruských a ukrajinských autorov a autoriek (prípadne kníh s tematikou príslušných krajín/národov) nie sú vždy motivované len ich umeleckou presvedčivosťou či myšlienkovou originalitou, ale zavše aj ich momentálnym komerčným potenciálom či neveľmi sofistikovanou angažovanosťou. A hoci estetika a politika v rámci literatúry vôbec nemusia byť v rozpore, vo Filipenkovom Bývalom synovi drví politické posolstvo estetické princípy veľmi podobne ako keď dav takmer ušliape protagonistu knihy, Franciska.
Práve v dôsledku davovej paniky počas koncertu totiž Francisk upadá do kómy, z ktorej sa prebudí až po desiatich rokoch, aby zistil, že s výnimkou zmenenej rodinnej situácie je v jeho krajine (Bielorusku) všetko po starom. „Chalan otvoril oči tam, kde ich vtedy zatvoril. My mu tu rozprávame o nejakých zmenách, ale v podstate sa nezmenilo vôbec nič,“ konštatuje jeden z Franciskových lekárov. Neobracia sa však na svojich kolegov v rozhovore, ale priamo na nás, čitateľov, aby sa (autor) uistil, že nám ústredná myšlienka a umelecký koncept knihy v nijakom prípade neujdú. A práve táto explicitnosť spolu s didaktickým pátosom („Ľudia, ktorí v ten večer vyšli do ulíc, predovšetkým prekonali strach a to bolo jedno z hlavných víťazstiev ľudstva, lebo nič nie je dôležitejšie, ako prekročiť priepasť vlastného strachu.“), nehodnovernosťou dialógov a plochosťou, resp. nerozvinutosťou postáv (napr. otčim a Stas) pomerne dôsledne likvidujú potenciálny estetický zážitok z čítania.
Stojí teda za pozornosť aspoň politický aspekt knihy? Ponúka čosi viac než len prepálenú manifestáciu autorovho/protagonistovho bytostného nesúhlasu s Lukašenkovým autokratickým režimom? Pomáha Bývalý syn zahraničnému čitateľstvu lepšie porozumieť situácii v Bielorusku a odolnosti tamojšieho politického systému voči akejkoľvek zmene? Sotva, ak zvážime, že Francisk je síce opozične vyhranený, sám však nijakú zvláštnu politickú iniciatívu nevyvíja a keď je masové vystúpenie proti vedeniu štátu rozprášené, stráca nádej na spoločenskú zmenu a v istom zmysle sa rezignovane rozhoduje pre emigráciu. Prostredie, do ktorého je príbeh zasadený, sa nijak výrazne nevymyká generickým totalitným kulisám a najvýpovednejšie detaily (fungovanie štátneho orchestra, v ktorom hráva Franciskov najlepší priateľ) sú tak sporadické, že knihu nevládzu pozdvihnúť. Vo výsledku je tak Bývalý syn čitateľsky nenáročným dielom, ktoré je v istom zmysle pochopiteľné a v istom zmysle prijateľné, ako volanie o pomoc, či prinajmenšom pozornosť, pre Bielorusko (a ďalšie krajiny s autokratickými vládami), na rozdiel od najlepšej angažovanej literatúry však neburcuje umeleckým sprostredkovaním prenikavej ľudskej skúsenosti, ale len nepríliš vydareným beletrizovaným aktivizmom.
Filipenko Saša: Bývalý syn. E.J. Publishing, 2022.
Martin Makara
