Možno svet potrebuje kopnúť práve preto, aby sa točil
„O čom vypovedajú moje ruky, ruky deväťdesiatkovej generácie?“ Otázka, ktorú si kladie protagonista najnovšej knihy Tomáša Straku, je len východiskom k jeho ďalším úvahám o tom, ako „čas, v ktorom sa prebudilo tvoje vedomie, definuje tvoju intersubjektívnu skúsenosť rovnako ako národnosť a jazyk“. Označenie „semiautobiografická prozaická kompozícia“ je pre tento text príhodné, keďže je členený do krátkych kapitol odohrávajúcich sa v rôznych obdobiach ostatných približne tridsiatich rokov medzi Košicami a Prahou. A hoci dôležitú úlohu tu zohráva aj Bratislava, tá funguje ako negatív, voči ktorému sa personálny rozprávač pri každej príležitosti dôrazne vymedzí: „Stať sa mešťanom v najhoršej dedine strednej €urópy, ktorá leží na okraji malomestskej republiky, je tým najodpornejším cieľom malých mozgov.“
A vôbec, hlavná postava Marek sa vymedzuje často a voči bársčomu: na paškál si berie vegánstvo, „posvätné arahatstvo Václava Havla“ aj novú ideu komunizmu, a tým sa jeho odpor zďaleka nevyčerpáva. Nahraďme slovo ideológia moralizáciou a zdá sa, akoby Žižek písal priamo o recenzovanej próze: „V samotnom geste odmietania ideológie (kritizovania ilúzií a slepoty ‚primitívneho‘ Druhého, jeho uctievania falošných idolov), kritika opakuje ideologické gesto.“ Ak sa protagonista hneď v prvej vete označí za zlého človeka, ide len o alibi pre to, aby si poťažkal nad svetom, v ktorom „veci, ktoré nezabávajú, stratili svoj charakter. Veci ako filozofia, história, umenie.“ Základným princípom Marekovho prístupu k svetu je zovšeobecňovanie, v dôsledku čoho raz znie ako starec ponosujúci sa na „tú dnešnú mládež“, inokedy ako tínedžer, ktorý svoje rozčarovanie z dospievania tepe do internetových gnóm, a zavše aj ako dedinský kňaz poúčajúci o tom, že základom veľkomestskej morálky je pokrytectvo.
Kým vo všeobecných aspektoch (nesúdržná kompozícia, povrchný kriticizmus, skicovitosť postáv a situácií) je Persona non grata problematická, dokáže sa zaskvieť v detailoch. Vie pobaviť, ale prekvapuje aj lyrickou skratkou a poňatím dôležitých momentov vo vývoji protagonistu: „Po prvej prednáške na vysokej škole išiel na záchod, postavil sa pred zrkadlo a celou silou si vrazil. Rozosmial sa. Vedel, že už nemá kam vyrásť.“ Straka patrí k autorom, ktorí vo svojej tvorbe sústavne reflektujú súčasnú spoločnosť a jej problémy; už v samotnom tomto fakte spočíva istá hodnota jeho písania. Avšak navzdory tomu, že jeho rozprávač odmieta rebéliu, „ktorá nemá jasný cieľ ani plán“, vyznenie jeho „nevítanej osoby“ je presne opačné a výstižne, bezmála vyčerpávajúco ho zhŕňajú posledné vety knihy: „Kopem do sveta! Kopem do sveta! Kopem do sveta!“
Tomáš Straka: Persona non grata. Face, 2022.
Martin Makara