Najnovšia kniha Édouarda Louisa dostupná českému a slovenskému čitateľstvu je raritným žánrom. Dialog o umění a politice je prepisom televízneho rozhovoru, ktorý na stanici Al-Džazíra viedol francúzsky spisovateľ s britským režisérom Kenom Loachom. Oboch autorov spája sociálne angažovaný prístup k tvorbe, prítomný už v názve zväzku a naznačený aj v témach dvoch častí rozhovoru: Práce a násilí a Politika a transformace. Očakávanie myšlienkovo sýteho dialógu dvoch výrazných kultúrnych osobností však ostáva len polonaplnené. Možno je to spôsobené až prílišnou zhodou oboch diskutujúcich, možno mierou všeobecnosti rozhovoru, ktorá pridáva len málo k tomu, čo možno odčítať a odpozerať z ich diel a poznať z tradície ľavicového kultúrneho myslenia.
Keďže v rámci už i tak útleho rozsahu tvorí časť knihy fotogaléria z Loachových filmov, ide o čítanie k jednej či ku dvom šálkam kávy. Aj v rámci voľne plynúceho hovoru sa však je pri čom pristaviť. Častejšie pritom ide o Louisove myšlienky, či už hovorí o svojej rezervovanosti voči rozvoju empatie ako zmyslu umenia alebo o rozdiele medzi ideologickou nenávisťou vládnucich a nenávisťou ovládaných, ktorá je skôr jazykovým automatizmom, prípadne polemizuje s idealizáciou komunity a zamestnanosti ako bezpodmienenčných hodnôt. Za najzásadnejšie postrehy v rozhovore však považujem Louisovu nepriamu výzvu, že „levice také posílí, když bude umět i mlčet“, a podnet spochybňovať systém kultúry, „přestat s naivními řečmi o tom, jak ‚kultura spojuje‘, ‚otevírá nám oči‘, jak nás ‚povznáší‘ atd.“
Súčasná ľavica je vo vleku krajne pravicovej agendy, ktorú svojimi reakciami (najmä na sociálnych sieťach) legitimizuje ako relevantný okruh tém. Možno tak len podčiarknuť význam mlčania ako politickej zbrane, ako o ňom Louis uvažuje: „Nebráníme vám mluvit – říkejte si, co chcete –, ale nenecháme se uzavřít do vašeho jazyka, nebudeme reagovat.“ So situáciou v slovenskej kultúre zasa originálnym spôsobom rezonuje Louisova skepsa voči tomu, či sa zmysel umenia v spoločnosti dokáže obhájiť len tradičnou humanistickou frazeológiou, a či by sme ho nemali premyslieť nanovo v súlade s „estetikou konfrontácie“. Aj keď je v tomto dialógu Loach menej výrazným, ráta sa jeho pripomenutie, nakoľko dôležitá je v súčasných politických bojoch dôstojnosť, pocit spoločenského uznania a ocenenia, že „tohle je můj přínos, moje přítomnost má smysl, mám nějakou funkci“.
České vydanie rozhovoru nepriamo vyjadruje, ako úzko súvisí náročnosť tvorby s jej spoločenským vplyvom. Práve vďaka svojej kultúrnej autorite, reputácii svojho diela pomáhajú Loach a Louis sprítomňovať emancipačné hodnoty a idey aj v kontextoch a pred publikami, ktoré by voči nim inak ostali nevšímavé či rovno uzavreté.
Ken Loach – Édouard Louis: Dialog o umění a politice. Praha: Paseka, 2024. Preložila Sára Vybíralová.
Martin Makara
