Ako sa navzájom ovplyvňujú zákazy, obmedzenia a kreativita? Mnohým z nás viackrát napadla nie úplne príjemná myšlienka, že čím horšie časy, tým viac umenia. V Budapešti takáto tenzia momentálne funguje – zákazy a rôzne nariadenia populistickej vlády a jej chápadiel v komunálnej politike síce zatláčajú umelcov pod povrch, tam sa však rodí neuveriteľné množstvo živej a veľmi súčasnej hudby. Pestrý výber z nej pre Kapitál vytvoril hudobný publicista Krisztián Puskár.
V apríli sa stala dosť podivná vec. Budapeštianska samospráva do európskych, respektíve až do jesenných komunálnych volieb zakázala na trhoviskách, ktoré spravuje, organizovanie takých podujatí, ktoré nepatria pod gesciu hlavného mesta. Ako dôvod uviedla, že nechce, aby sa tieto miesta, teda tržnice, spolitizovali. V skutočnosti jej však prekážala len jedna špecifická iniciatíva: občianske združenie Mindspace z ôsmeho mestského obvodu, ktoré sa snažilo v už džentrifikovanej mestskej časti posilniť verejný život podujatiami na trhovisku na Rákócziho námestí. Organizovali komunitné raňajky, výmeny rastlín a podobné akcie, ktoré nemali žiadny politický náboj. Združenie nevystupovalo obzvlášť provládne, ale ani protivládne a svoje aktivity navyše pripravovalo v spolupráci so samosprávou ôsmeho mestského obvodu, ktorá je v rukách vládnych strán.
Môžeme to nazvať smiešnym divadlom, veď ako sa už len dá zakázať, aby si človek na trhu hovoril, čo chce. V čase, keď sa v Maďarsku buduje hybridný režim, ktorý s podporou len tretiny všetkých občanov získal až dvojtretinovú väčšinu v parlamente a ktorý na korupčnom jadre vyživuje oligarchický systém a otvorene zamedzuje práci nezávislých novinárov, to však pôsobí hrozivo. Slobodnej tlači tento režim bráni nielen ideologickými vyjadreniami, ale aj praxou, keď z miliárd buduje impérium vládnych médií – vedených propagandistami. O vzťahu vlády k Európskej únii radšej ani nehovorme a radšej ani o tom, aké kampane vedie proti migrantom, ako ich démonizuje, hoci maďarská verejnosť videla sotva niekoľkých utečencov. A už aj bude reč o hudbe.
Mesto, ktoré tlačí umelcov pod povrch
Pár týždňov pred rozhodnutím samosprávy som sa zúčastnil koncertu v byte naproti trhovisku na Rákocziho námestí. Večernú sériu Noise n’ Roses pripravujú Rozi Mákó a Lucia Udvardyová a poháňa ju komunitná súdržnosť milovníkov experimentálnej elektroniky. Koncerty sú zakaždým na inom mieste, vyžadujú si pozvánky, majú limitovanú kapacitu, na facebooku ich naživo streamujú a nikdy netrvajú dlhšie než tri hodiny – minimálne, čo sa týka hudobnej zložky večera. Napríklad počas aprílového podujatia ste mohli počuť rozjímavý ambient od Judit Konopás, z modulárneho syntetizátora zas scénickú hudbu Triglava, teda Mártona Bertóka, a performance od Xplndglke & Taeateh – posledných menovaných som bohužiaľ zmeškal, keďže som v obchode vybavoval skupinovú objednávku pre zúčastnených koncertu.
Pôsobí symbolicky, že z okna bytu, v ktorom sa koncert odohrával, som dovidel na spomínané trhovisko. Cítim rétorické pokušenie tieto dve veci spojiť, hoci priamy vzťah nemajú. Obe však predstavujú atmosféru, v akej iskrivá a inovatívna alternatívna kultúra prežíva na poli národných záujmov a kontrastov mesta.
Budapeštiansky underground, alebo subkultúrny priestor, sa ocitol pod tlakom. Z politických dôvodov, ale aj ako dôsledok spôsobu vedenia mesta. Súčasný režim už ovplyvňuje aj nočný život a kultúra sa stáva existenčnou a čoraz viac aj politickou otázkou. Tlak sa preto na neustále sa zmenšujúcom priestore stupňuje, no zároveň rovnaký tlak pôsobí paradoxne aj pozitívne na inovácie a kreativitu, ktoré sa rodia pod povrchom bežného.
Pokúšam sa vyhnúť tomu, aby som vymenoval všetky mestské undergroundové hnutia – mojím cieľom totiž nie je predstaviť vám všetko, čo je kúl. Áno, aj u nás máme veľa techna a raveu, mnohých zaujímavých DJ-ov, dokonca aj popových umelcov. Radšej by som však vyzdvihol niekoľko fenoménov, ktoré, podobne ako svetlo stroboskopu, odhaľujú naše osobitosti a problémy. O niektorých hnutiach nebudem písať, pretože som do nich úzko zapojený. Som novinár, a preto cítim, že etické otázky musím brať vážne – vďaka mojej kultúrnej angažovanosti však na druhej strane nedokážem zavrieť oči nad tým, ako na vlastnej koži cítim problémy, ktoré prichádzajú zhora.
Výber z podzemného pohybu
Nasledujúci text môže na zahraničného čitateľa pôsobiť ako chaotický zoznam mien, o ktorých v živote nepočul. Týmto výživným zoznamom však ponúkam príležitosť spoznať to, čo nás v undergrounde hlavného mesta vystihuje. Problém s neznámym priestorom vyriešite krátkym vyhľadávaním alebo rozšírením playlistu.
Scéna, ktorá je v súčasnosti v Budapešti najzaujímavejšia, má čiastočne korene v punkovom hnutí, avšak neviaže sa na žiaden žáner či umelecký smer. Okolo pivnice kultúrneho centra Auróra, v budove združenia Gólya či v Dürerovom komplexe a pololegálnej skúšobni skupiny Keleti Blokk sa zrodila fantasticky sa rozvíjajúca scéna mutujúceho punku, ktorá sa navyše čím ďalej, tým viac viaže na novú generáciu elektronickej hudby.
Norms, Padkarosda, Észletés, Borrosszulás, Piss Crystals, Karak – tieto a mnohé iné krátkodobé, rozpadnuté a znovavzniknuté kapely (nech ich tu všetky nemenujem) nie sú len príkladom jednej samoorganizovanej komunity, ale tým, kde hrávajú, aj predznamenávajú, ktoré maďarské kluby sa stanú súčasťou európskeho a národného krvného obehu, keďže do nich dennodenne chodia hudobníci z rôznych krajín na maďarských zastávkach svojich turné. Kým vznikajú stále lepšie kapely, budujú si tak vlastný hudobný jazyk, charakter, nielen v závislosti od toho, že sa neviažu na žiadne šablóny, ale aj preto, že presadzujú kritické myslenie, či už v umení, alebo v politike. S týmito extrempunk-noiserock-postpunkovými hnutiami je previazaná aj skupina Pénz kollektív, ktorá ducha samoorganizovania preniesla do elektroniky a raveu.
Za povšimnutie stojí aj príbeh vydavateľstva Exiles a jeho okruhu, ktoré sa mimoriadne rozvíja hlavne v posledných dvoch rokoch. Exiles spustilo svoju činnosť cez výnimočné techno diskotéky, ktoré čerpali z popularity dlhoročných freetechno akcií umeleckého centra Davoria, prípadne zo scény maďarskej elektroniky, ktorá existovala na prelome tisícročí. Exiles spojilo mnoho starých tvárí s čerstvými talentmi a z techna neskôr presedlalo na žáner elektroniky. Mnoho umelcov značku Exiles prerástlo a prestali brať vážne aj hranice techna: takými sú napríklad Tamás Juhász alebo Anna Makay (MA’AM) či práve Máté Janky (Alley Catss). Janky si už vybudoval vlastné vydavateľstvo Daddypower a dáva priestor zvláštnostiam a postavám postinternetového digitálneho sveta.
Mimochodom, stojí za povšimnutie, že dva najvýnimočnejšie koncerty Jankyho a Makayovej, ktoré som tento rok videl, zahrali na poli improvizácie, respektíve sa viazali k ich spolupráci s bubeníkom Áronom Portelekim. Makay s ním v zime vystúpila ako duo, pričom stvorili nádherný hybrid elektroniky a improvizovaného bubnovania. Janky zas s Portelekim a so saxofonistom Ákosom Szelevényim prvý raz v živote vystúpili v improvizačnom triu v kaviarni Lumen, ktorá hostí aj podujatia s názvom JazzaJ venované improvizačnej hudbe a v súčasnosti je aj miestom pôsobenia Dávida Tamása Pappa, teda vydavateľstva PrePost Records.
Jedným z najväčších hrdinov domácej scény, ktorý sa organicky viaže k (stredo)európskemu priestoru, je Gábor Kovács – s prezývkou Új Bála si kráča vlastnou hudobnou cestou. Jeho polyrytmické prototechno, rytmické hluky, duchaplná a vážna tanečná hudba z neho robí hádam najzaujímavejší zjav v budapeštianskych techno kruhoch. V najväčších mestských techno kluboch však vystupuje málo, zjavne kvôli svojmu hravému radikalizmu. Platne a kazety vydáva v malých medzinárodných vydavateľstvách, okrem iných aj v českej Baba Vange. Jeho tvorba sa v mnohom viaže aj na francúzsky a belgický elektronický underground a práve v týchto končinách Európy aj často hráva. Nedávno tiež založil spoločný projekt s viedenským Superskinom, ktorý nazvali Dutch Courage.
Keď už je reč o významných Maďaroch, ktorí sa venujú experimentu a uplatnili sa aj v zahraničí, nemôžeme opomenúť Gábora Lazára, Goshevena alebo Bálinta Szabóa. Lazár sa posunul z algoritmických elektronických pokusov do akejsi metatanečnej hudby. Gosheven je zas dobrodruhom alternatívneho zvuku: hľadá hudbu, ktorá sa nachádza za hudbou (alebo pred ňou). Vedú ho pritom pochybnosti o tom, ako sa dnes súčasná hudba vyvíja. Okrem nich je silným hráčom aj vydavateľstvo Farbwechsel a Martin Mikolai s prezývkou Olbricht, bez ktorého by za posledných päť rokov nevznikol ani jeden článok o budapeštianskom undergrounde. Na tomto poli je však ešte charakteristickejším vydavateľ Daniel Dalmata, ktorý v mnohom tiež pripomína holandskú kultúru elektronickej a tanečnej hudby a takých maďarských hudobníkov, ako sú J. Mono, Imre Kiss alebo Norwell, a viaže sa prirodzene aj k budapeštianskemu techno klubu Lärm.
Hudbu by sme mali, kde ju však nájdete?
Klub Lärm je z viacerých hľadísk vlajkovou loďou. Nielen hudobne, ale aj ako príklad manažovania mestského kultúrneho života.
Vznikol podľa berlínskeho vzoru a bol významným krokom smerom k brandovému techno klubu v budapeštianskom nočnom živote. Do mesta dodnes výnimočných DJ-ov a producentov a ponúka domov pre rezidenčných umelcov či sériám podujatí s podobným zameraním – občas sa potom púšťa aj do dobrodružnejších projektov. Lärm existuje už päť rokov, nachádza sa na prvom poschodí budovy, okolo ktorej sa vytvorilo námestie s ďalšími šiestimi podnikmi – ich cieľovou skupinou sú turisti. Lärm totiž stojí v takzvanej párty štvrti priamo v srdci mesta. Ulica je plná ženíchov na rozlúčke so slobodou, más pokrikujúcich turistov, pre ktorých je zábava v našom meste lacná. Na jeho rohu sa sformoval legálny aj nelegálny priemysel a domáci sem chodia čoraz zriedkavejšie.
Zjednodušene povedané: vedenie mesta si pred niekoľkými rokmi na peštianskej strane vybudovalo geto zábavy, v ktorom sa čiastočne už nedá žiť a v ktorom niet miesta pre progresívnych hudobníkov, ktorých hudba je vzrušujúca, prekračuje hranice – a to nehovoríme len o experimentálnom žánri. Lärm sa ešte snaží ísť príkladom, ale citeľne sa tým dostáva do stiesňujúcej situácie. Jeho zakladatelia a prevádzkovatelia si mnohé predstavy o ideálnom hudobnom priestore napokon plnia na letnom festivale Kolorádó, ktorý sa nachádza už mimo mesta.
Ostaňme však v urbánnom priestore: mnohí tvorcovia a spoločenstvá, ktoré sú nútené utiecť z tejto štvrte, mimo geta, musia čeliť útokom reakčnej mestskej politiky. Tá sa snaží vyhovieť turistickému boomu a realitnej bubline a dusí umelcov. Napríklad klub Dürer Kert, ktorý v štyroch koncertných miestnostiach hostí od metalu po elektroniku všeličo iné, má už svoje dni spočítané. V ohrození sa v uplynulých rokoch ocitli mnohé úžasné kultúrne hnutia v ôsmom obvode, ktorý sa nachádza v srdci Pešti, práve v okolí námestia a trhoviska, na ktorom chcú obyvateľom zakázať politizovanie.
Komunitný priestor Auróra napríklad čelí politickým útokom a snažia sa ho zákonnou cestou zrušiť, improvizačný bar Kék Ló zavreli, nad kultúrnym centrom Gólya čnejú kancelárske budovy, nové paneláky a stredisko Nokie, nehovoriac o tom, že významné historické budovy v okolí ničia buldozéry. Aj z hľadiska dejín je táto časť mesta významnou, veď sa tu odohrávajú filmy ako Chlapci z Pavlovskej ulice a nakrúcali tu aj scény pre najkultovejšiu snímku deväťdesiatych rokov Roncsfilm. Jedno z verejných stretnutí sa v príbehu odohrávalo v podniku prezývanom Gólya. Podobne musel svoje brány zavrieť aj Corvin Club a k nemu pridružený kreatívny priestor Müszi. A to je len niekoľko príkladov. Keď si všimneme kontext, zákaz politizovania na jednom mestskom trhu už nepôsobí vôbec zábavne. A to aj v prípade, že takýto zákaz už len z evolučných či civilizačných dôvodov nikdy nemôže byť naplnený.
Budapeštiansky hudobný a umelecký underground sa preto rozvíja v neustálom strese. Potreba vyjadrenia a samoorganizácie sa v meste stala formou prežitia a zároveň tak vyživuje aj politickú identitu. Súčasný stav je totiž citeľne len prechodným obdobím v dejinách mesta. Rozvoj posledných piatich až desiatich rokov narazil na steny a nová infraštruktúra sa ešte nevybudovala. Osud centra Gólya bude mať veľký význam pre miestnu komunitu, ktorá si z vlastných síl začala hľadať svoje miesto mimo centra, a aj na celkový stav kultúry v meste, ktorá je už unavená z neustáleho sťahovania a zákazov.
Autor je novinár a organizátor kultúrnych udalostí
Z maďarčiny preložil Marek Hudec
Jeden komentár
Pingback: City Under Pressure, In Strobe – MMN