Gitarová hudba nie je mŕtva, ani nespí, len si žije svojím rozvoľneným, pomalým a trochu nenápadným životom. Ukážkou tohto životného cyklu je napríklad nový album Year Insane projektu Tomáše Kopáčka Black Tar Jesus, ktorý bolo vo forme nahrávky počuť naposledy v auguste 2013, keď vyšiel jeho druhý album Other. Year Insane je veľkou, nečakanou udalosťou. Subtílna autorská výpoveď tu ďaleko presahuje svet lokálneho (československého) undergroundu.
Album vyšiel na začiatku karantény v marci 2020. Sám Tomáš Kopáček v rádiu Wave Year Insane opísal ako album, ktorý popisuje veľmi temné obdobie v jeho živote a „keby ho nenahral, asi by tu už nebol“. Album tak symbolicky vyšiel v období, ktoré mohlo byť etapou spomalenia, sebareflexie a psychohygieny, ale aj eskaláciou rôznych natlakovaných (osobných) problémov.
Gitarový zvuk Black Tar Jesusa sa pohybuje niekde na rozostrenom pomedzí indie, psychedelického rocku a shoegazingu, pôsobí spirituálne aj transgresívne zároveň a hlavne nič neskrýva. Gitary sa tu stávajú prostriedkom na zoškriabanie póz, sebaštylizácie a odkrývania slabín. Je to zvuk priznania vlastnej krehkosti, zraniteľnosti a hraníc. Elektronická hudba posledných rokov (Fever Ray, Yung Lean, Charli XCX) afektívne odkrýva osobný priestor, ale práve pri počúvaní Year Insane sa gitary javia ako nástroje inej, ešte civilnejšej a zovretejšej intímnosti. Kopáček v spolupráci s producentom Oliverom Torrom nahral album, ktorý vo svojich desiatich skladbách pôsobí ako pomalé vstávanie z popola po veľkom breakdowne, alebo ako znovunachádzanie sa v záplave osobných sutín.
Aj v mojich playlistoch tvorí gitarová hudba v posledných sezónach menšinu a rok 2019 bol nepríjemne vypätým obdobím strácania kontroly. O to viac a vrúcnejšie prijímam Year Insane nielen ako udalosť na undergroundovej scéne, ale aj ako temný, no zároveň terapeutický priestor. A verím, že nie som, ani nebudem jediný. Year Insane je perfektná, citlivá nahrávka a zároveň prirodzene pôsobiace memento etáp, sezón a období, ktoré nás nešetria a nejednajú s nami práve v rukavičkách.
Michael Papcun
