Dnes už skôr režisérka než performerka Sláva Daubnerová uzatvára dielom Masterpiece svoje umelecké pôsobenie v pozícii performerky. Primárne v ňom prináša svedectvo o vývoji tvorkyne, ktorá postupne spoznáva a profiluje svoj tvorivý jazyk, konfrontuje sa so svojím umeleckým ja, objavuje a kreuje nové územia. Svetelný dizajn Milana Slamu aj choreografia Andreja Petroviča pracujú priestorovo s princípom diagonály, samostatných bodov alebo neprebádaného územia. Zakaždým pritom ide o profesijný i osobný stav/proces/cestu, ktorou si musí prejsť umelkyňa/performerka hlavne sama. Konflikt je totiž primárne postavený na vnútornom životnom i umeleckom dialógu viacerých entít jednej bytosti.
Zhruba tu by mohla skončiť stručná analýza tohto diela, ak by bol Masterpiece tvarom, ktorý rozpráva „len“ všeobecný príbeh nekonkrétnej osoby. Na javisku však začnú v závere postupne pribúdať predmety odkazujúce na jednotlivé Daubnerovej autorské projekty, performerka prejde do civilného prejavu a vy sledujete bodku za jednou časťou životného i profesijného príbehu konkrétnej umelkyne. Aj v tomto spočíva jedna zo silných stránok Masterpiece. Pre publikum, ktoré pozná celú Daubnerovej tvorbu, ide o silný umelecký moment, ktorým svoje pôsobenie v pozícii účinkujúcej nielen uzatvára, ale aj ho rekapituluje. Rovnako však dokáže komunikovať aj s hľadiskom, ktoré ju na scéne vidí prvýkrát. Aj za pomoci kompozične i aranžmánovo mimoriadne vydarenej hudby Martina Burlasa totiž vzniklo emocionálne aj filozoficky silné dielo, ktoré dokáže zaujať vo viacerých rovinách. Z tých vedľajších, ktoré pravdepodobne nebudú hlavným predmetom záujmu, si dovolím upozorniť napríklad na nasledovnú. V prvých rokoch Daubnerovej kariéry jej časť odbornej verejnosti zvykla vyčítať emocionálny chlad v hereckom prejave. Rovnako Masterpiece nie je dielom, ktoré by vás v tomto ohľade atakovalo „strhujúcimi explóziami“ emocionality. Napriek/práve vďaka tomu je však emočne nesmierne silné. Kombinuje totiž precíznosť a intelektuálnu zodpovednosť umelkyne k svojej práci so zdanlivo povrchnými ľudskými potrebami, ktoré však robia človeka praobyčajne šťastným.
Sláva Daubnerová: Masterpiece, 2020.
Miro Zwiefelhofer
