Ukrajinský režisér Oleg Sencov za svoj protest proti ruskej anexii Krymu sedí v sibírskom väzení, kde ho odsúdili na dvadsať rokov. V roku 2017 získal cenu Slobody tlače PEN klubu. Z väzenia sa mu podarilo prepašovať dopis, ktorý jeho sesternica priniesla do New Yorku na slávnostné odovzdávanie tejto ceny. Prinášame vám jeho slovenský preklad.
Väzenie je mlynček na ľudské osudy – keď do neho spadnete, prestanete veriť v spravodlivosť, ale neprestanete za ňu bojovať. Tu je všetko iné, tu sa snažíte žiť a prežiť, aj keď cítite, že váš skutočný život ostal niekde inde, tam za plotom. A že vaše skutočné ja zostalo tiež na slobode a do väzenia poslali niekoho iného. Že toto všetko je len dočasné, že všetko sa čoskoro vyrieši a zmení. Ale nič sa nevyrieši, nič sa nezmení.
Keď sa ocitnete vo väzení, naučíte sa živiť z nádeje, aj keď žiadna nie je. Ale máte čas premýšľať. Dlho a o mnohých veciach. O tom, ako ste žili a čo ste po sebe zanechali, a či to pretrváva. Začnete sa na seba pozerať akoby z druhej strany, ako na toho, kto zostal tam – na slobode. Vaše dnešné ja sa pozerá na vaše včerajšie ja. A to dnešné je triezvejšie, múdrejšie a istým spôsobom aj krutejšie. Váš vonkajší portrét sa vnútri nezdá taký atraktívny. Ako mohol niekto vôbec chcieť komunikovať s takou osobou? Chcete sa stať lepším než on.
A všetko nadbytočné, zveličené a povrchné zmizne. A začne sa ukazovať to dôležité, to, kvôli čomu sa oplatí žiť. To zistíte iba tu alebo vo vojne. Pochopíte, že vaši blízki a čas, ktorý ste s nimi strávili, teplo, ktoré vám dali, sú tým najdôležitejším v živote. Iba toto zostáva, všetko ostatné zmizne a je zabudnuté. Po ničom inom tak veľmi netúžite. Predtým sa vám to zdalo nedôležité a prirodzené, ako prítomnosť vzduchu, ktorú si neuvedomujete, kým vám ho niekto nevezme.
Jedného dňa na slobode mi dalo mladé dievča poštovú známku a povedalo mi, že mi prinesie šťastie. Dal som si jej darček do vrecka v kabáte a dlho som ho so sebou nosil. A potom sa mi šťastie niekde stratilo. Je veľmi ťažké cítiť sa ako človek, keď stratíto to, čo je pre vás najdôležitejšie. Ľudia, ktorí sú vám najdrahší, nie sú vždy tí, ktorých vídate denne. Ale deti, aj deti iných ľudí, dokonca aj tie, ktoré stretnete len raz, vám budú vždy drahé. A preto je také neznesiteľné počuť detské hlasy, ktoré sem niekedy vietor spoza plota priveje.
Deti sú asi tým najhodnotnejším, čo po nás zostane. Budeme v nich žiť aj po smrti. Preto im nemôžeme skaziť životy tým, že ich budeme učiť – mali by sme učiť samých seba a svoje deti jednoducho milovať. A ak je to možné, ukázať im dve skutočne dôležité veci – čítať knihy a hovoriť pravdu.
Posledný raz, keď som išiel na Majdan, odkiaľ už začali miznúť ľudia, mi matka povedala, „Prečo tam ideš? Veď máš dve dveti!“ Odpovedal som, že práve preto tam idem – nechcem, aby žili v krajine otrokov. Boj pokračuje, ale už bezo mňa. Ja som vo väzení a tak ako pre každého iného väzňa, aj pre mňa je veľmi ťažké odpovedať na jednoduchú detskú otázku: „Ocko, kedy sa vrátiš domov?“
25.4.2017 v New Yorku
Z angličtiny preložil Tomáš Hučko
