Spisovateľ si kúpil literárny časopis, prelistoval ho a potešil sa: nič im neposlal, nič mu nevydali. O pár týždňov bol vyhlásený ďalší ročník celoštátnej literárnej ceny: jeho nenominovali, uľavilo sa mu. Na čítačkách konečne pôsobil uvoľnene, nemal čo čítať, po stručnom konštatovaní tohto faktu sa spokojne dvíhal z pódia a šiel sa prechádzať po sále, kde sa konal festival, zhováral sa s účinkujúcimi a na otázku, čo má nové, opakoval, že nič.
Ich obdiv a tichú závisť si užíval plnými dúškami.
Neboj sa, povedal jednému, aj tebe sa to raz podarí, a potľapkal druhého, ktorý bol takisto na dobrej ceste, chýbala mu už len tá povestná bodka na nenapísanom i.
A koľko úžasných ľudí stretol: napríklad sympatickú dvojicu vydavateľov cestopisov a reportáží, do noci s nimi sedel, skoncentrovaný na to, aby si nič nezapamätal, a hlavne, aby si nič nezapísal.
Alebo ten chlapec s dievčaťom, študenti fakulty! Oslovili ho, či by im neposkytol rozhovor do školského vysielača.
S radosťou odmietol.
Už-už odchádzal do nočného dažďa s vynikajúcim pocitom z úspešného večera, keď medzi dvermi stretol Zdanku, svoju dávnu lásku z čias literárneho noviciátu. Zdanka bola už pred rokmi skúsená redaktorka a mala tie najkrajšie oči na svete. Pre novica sú ženy a ich oči dôležité, darmo je to neskôr do popuku, v čase noviciátu na očiach a úsmevoch a telách záleží.
Zdanka skrátka kedysi rozumela jeho rozjebanej duši.
Vrátili sa spolu do sály a on sa znovu vypäl k veľkému výkonu: po celý čas jej prakticky nič nepovedal, presne toľko si o tom stretnutí zapísal a navlas to isté neskôr aj publikoval.
Nadránom skončil v prázdnej hotelovej izbe, odkiaľ na jeho žiadosť vysťahovali nábytok, aby sa cítil ako vo svojej legendárnej prvej úspešnej poviedke, po ktorej už žiadne legendárne úspešné poviedky nenasledovali.
Inokedy sa mu snívalo čosi také vzrušujúce, že sa nenechal zobudiť ani dupotom čižiem nových fašistov, ktorí sa prišli porátať s akýmsi gejom zo susedstva. Sen bol plný zvratov, plnokrvných, zaujímavých a uveriteľných postáv a zápletka bola ako od Kinga aj Rowlingovej zároveň. Bolo to také silné, že napokon nevydržal spať, zobudil sa a dupot čižiem predsa len začul. Na okamih sa zľakol, že si idú poňho, ale tamtí majú vypracovaný poradovník a ukázalo sa, že on ešte nie je na rade. Predbežne mohol ostať slobodne sedieť na posteli a tešiť sa, že sen mu len tak zadarmo ponúkol fantastický nápad, ktorý treba správne uchopiť. Sedel teda ďalej a dal si kurva záležať na tom, aby neuchopil nič.
Bol zo seba pár dní uveličený, vnútorne ožil, ba zrenovovalo ho to aj telesne, vrásky okolo očí sa mu vyhladili a narástlo mu niekoľko nových zubov, aj keď boli skôr chimérické a čoskoro zmizli.
Našli sa aj prípady, keď sa zamyslel nad tým, ako komicky už roky pôsobí. Z pravoboku ho neraz tíško sledovala Katarína, zlaté veselé dievča, s ktorým sa nikdy príliš nezblížil, aby ostalo zlatým a veselým a nezmenilo sa na zatrpknutú ropuchu, ktorá bude každému rozprávať o svojom krátkom vzťahu s bývalým spisovateľom.
Defilovali okolo neho rôzne osudy, na poludnie si prisadla Meliška, raz plakala, raz sa smiala, raz indiferentne ťukala do mobilu, tešila sa a kyvkala hlavou do rytmu, ktorý ju stimuloval zo slúchadiel, a už mu ich veru prikladala k ušiam, no on sa pred rytmom schoval do Johanidesovej novely.
Číta ju po tretí raz, bude ju čítať večne?
Smútok tej novely je nevýslovný, nevýslovnejší než Meliškin individuálny ľudský smútok, smútok tej novely je totiž modelový, prepracovaný, koncentrovaný, odstredený. Je to smotana smútku, sivý socializmus v nej plynule prešiel do univerzálnej všesvetovej bezútešnosti.
Neďaleko kaviarne schôdzoval tucet mestských úradníkov a najmenej dvaja z nich sa viac ako dve hodiny poctivo snažili, no aj tak zo seba nedostali ani slovo, zapisovateľka si to pozorne poznamenala a keď tie poznámky večer pri víne ukázala spisovateľovi, zažiaril šťastím, prefotil si ich a nikdy ich nikde nepoužil.
Potom dostal list, v ktorom mu bolo oznámené, že získal trojmesačný jesenný rezidenčný pobyt v Salzburgu. Vycestoval, hoci nenávidel cestovanie i cestovateľov, myslel tam každý deň na Thomasa Bernharda, pre ktorého bol Salzburg smrteľnou chorobou, v duchu pri Bernhardovi chodil po tamtých naškrobených uličkách a s vypätím všetkých síl nepísal. Následne musel vrátiť poskytnuté štipendium, ale to nebol problém, pretože slušne zarobil na čítačkovom turné po piatich stredoeurópskych mestách, na ktorom neprečítal ani riadok, no vedel obecenstvu vysvetliť, prečo verejne nečíta, a vedel to vysvetliť tak, že obecenstvo potom po iné večery hľadelo na iných spisovateľov ako hrom do buka, a keď iní spisovatelia začali čítať, obecenstvo pobúrene hučalo, postupne sa dvíhalo a vytrácalo sa preč, a tamtí spisovatelia s hranou sebaistotou, no zároveň predsa len s rastúcou úzkosťou v hlase napriek okolnostiam čítali, niektorí pri tom predvádzali piruety a zároveň hrali na klavíri, ale nič nepomáhalo – obecenstvo už bolo infikované podvratnou ideou nečítania a túžilo skôr po spontánnom rozprávaní antipríbehov o ničom. Ale ešte aj antipríbehy o ničom boli v spisovateľovom prípade plné postáv šuštiacich papierom, takže obecenstvo si z nich v spisovateľovej prítomnosti mohlo celkom bez hanby robiť lietadielka.
Okolo hlavy mu pred koncom jednej čítačky tíško preplachtilo čosi ako Tupolev Tu – 154, bola to postava starnúceho úradníka, ktorému jedného dňa v práci prestali dodávať aktualizácie programov, jeho kolegom dodávali, jemu nie, premýšľal o tom, stojac s cigaretou na terase pred výrobnou halou oproti budove vedenia, plnej kancelárií a manažérov. Popoludní, keď ostal v práci sám, bezradne ťukal do klávesnice, chcel spracovať dokumenty, ktoré sa už riadne nahromadili, ale program ho s elektronickým výsmechom ignoroval. Upozornil na to písomne vedúceho, no dostal štipľavú, absolútne neprofesionálnu odpoveď. Nasledujúceho rána ho zaradili medzi tých, ktorých práca vlastne prekáža v práci všetkým ostatným. Výpoveď bola potom iba formálnou záležitosťou, v tomto dokonale premyslenom texte už raz spomínanou bodkou na i.
Tupolev Tu – 154 klesol na parkety, beseda sa skončila.
Obecenstvo zdupotalo dolu schodmi a spisovateľa čakal nocľah v luxusnom hoteli, v ktorom vraj kedysi spal aj Václav Havel. Táto informácia ho tak inšpirovala, že do rána sedel čulý v hale oproti recepcii a v hlave mu vyčíňal ohňostroj nápadov. Bolo to čosi neopakovateľné a prinieslo to svoje ovocie: na úsvite vstal od stola a v ruke držal ešte teplý, úplne čistý, prázdny papier.
Spokojný si vrazil dva fernety a šiel spať.
Autor je spisovateľ a úradník
