Výber z poézie poľského básnika a hudobníka Szczepana Kopyta je, ako píše prekladateľka Kristína Karabová v doslove, „príspevkom do verejnej diskusie o angažovanosti a možno aj návodom či spúšťačom ďalších tvorivých procesov“. Odhliadnuc od autorovej angažovanosti (a od nikdy nekončiacich diskusií o angažovanom umení), Kopytovo ľavicové, antiautoritárske a burcujúce gesto ho celkom spoľahlivo začleňuje do konkrétneho estetického prúdu, ktorý možno zoširoka nazvať avantgardou, a to naozaj v pravom zmysle slova.
Kopyt je otvorene ľavicový autor, v rozhovoroch sa už identifikoval ako komunista či anarchokomunista a svoje názory formuluje celkom jasne aj v samotnej tvorbe. Avantgarda sa v Kopytových básňach prejavuje najmä tendenciami ničiť zabehnutý poriadok, a to rovnako spoločenský aj estetický. V tomto ohľade je dobrým príkladom text Vyvolení, kde sa tieto dva poriadky búrajú naraz: „nakoniec privítajme tých málopočetných / pre ktorých je kapitalizmus dobrodružstvom ducha / ktorí ako sami hovoria siahajú po novom / lebo im nestačí vegetovanie / sú takí oslobodení od spoločenských zdrojov hodnoty / že sú prichystaní zgruntu sa im podriadiť (…) lepšie vidia poéziu a lepšie píšu / a preto sú neschopní podeliť sa o svojho génia / hádžu svetu omrvinky skamenenej ambrózie“ (s. 55). Kopytova poézia sa pokúša rozšíriť čitateľovi horizonty s príznačnou prudkosťou, akoby ho zdrapil za vlasy, tisol mu tvár k všetkému, čo sa mu nepáči, a kričal svoju pravdu. A čitateľ, aspoň ten diskurzívny, to akceptuje vďaka sebaistote, s ktorou to autor robí. Tento prístup vrcholí v dlhšej básni Úder, pásmo, v ktorom Kopyt postupne vystrieda obrazy podvolenia sa jednotlivca v kapitalizme s buričskými veršami prorokujúcimi boj a následné precitnutie: „keď hudba odvrhne automat / začuješ skutočný rytmus / keď hlasy odvrhnú kompresory / vokódery a podprahové signály / začujete čím nás kŕmia“ (s. 70). Ak sa v našom kontexte rado hovorí o „glosovaní neduhov súčasnej spoločnosti“, pre Kopyta to neplatí: realitu neglosuje, podľa vzoru marxistického umenia sa pokúša realitu pretvárať. Do avantgardy Kopyta ťahá aj jeho mimoliterárna angažovanosť, ktorá sa však uňho neodškriepiteľne spája s umením. Dokladom toho sú napríklad texty, v ktorých Kopyt tematizuje silu poézie ako činiteľa schopného vplývať na davy, ako v básni Budúcnosť je jasná: „po prečítaní týchto veršov ich päťkrát skopíruj a rozdaj / známym / zakrátko obehnú svet / budú akýmsi sebanaplňujúcim proroctvom“ (s. 37). Na druhej strane nemilosrdne atakuje tých, čo svoje umenie netvoria v politicko-spoločenských konotáciách: „videl som posledných hipisákov / ich drôteno-nitkové inštalácie / slúžili na lapanie nočných môr / lebo vrchol pacifizmu je predsa / nezaujímať sa o vojny / ani o ich príčiny“ (Make love not, s. 87).
Kopytovou poéziou sa nesie silne formulovaný princíp kolektívnosti či masovosti. Kľúčová je tu osoba lyrického subjektu: Kopyt kolektívnosti prisudzuje logicky prvú osobu množného čísla, v druhej osobe jednotného aj množného čísla sa prihovára adresátovi (o ktorom si uvedomuje, že nebude jeho typickým čitateľom). Tieto prehovory sú často modulované ironicky: „si hrobom svíň kurčiat a pivčiska / nedá sa to krajšie povedať drahé / centrum spracovania biomasy tečú do teba celé húfy“ (My deli, s. 40). Vzácne momenty, keď Kopyt využíva prvú osobu jednotného čísla, nepredstavujú prehovor osobného rázu ani nevnášajú do básní subjektivistické vnímanie sveta. Popri spontánne pôsobiacich kratších textoch, presýtených ledabolo naskladanými, neraz ironickými obrazmi bezútešnej kapitalistickej súčasnosti, sa v zbierke nachádzajú aj texty výrazne rétorického charakteru, pripomínajúce kázne, proroctvá či dokonca pátosom más sýtené verejné prejavy.
Problém angažovanosti
Čoraz častejšie sa u nás objavujú básnické zbierky spoločensky angažovaného rázu, hoci prekladateľka sa v doslove pokúša vytvoriť obraz slovenskej angažovanej poézie cez mená, ktoré sa s ňou spájajú len marginálne – u všetkých uvedených autorov a autoriek ide skôr o zanedbateľnú časť tvorby (Ružičková, Habaj, Veselková, Kucbelová), prípadne o angažovanú poéziu nejde vôbec (Tallo). Jediným menom spomenutým v doslove, ktoré predstavuje autora s ako-tak uceleným básnickým programom s angažovanosťou na prvom mieste, je Vlado Šimek. Naproti tomu Kopytova kniha predstavuje ucelený básnicko-politický program, aký sa v našej literatúre po roku 1989 neobjavil. Kopytova básnická satira spoločenského a umeleckého poriadku a aktívna snaha rozvrátiť ho má však svoj problematický moment. Prirodzená asociácia s u nás výdatne prežitým socialistickým realizmom je v istom ohľade na mieste. Tu je potrebné spomenúť pojem Jana Lopatku „literatúra špeciálnych funkcií“, ktorým pôvodne označil literatúru socialistického realizmu. Kopytova poézia nie je otvorene viazaná k žiadnej straníckej príslušnosti a ocitá sa v odlišných spoločenských súvislostiach, v pozícii protisystémovej tvorby, nie prosystémovej – autor ňou zrejme nesleduje stranícky a kariérny postup. Napriek tomu ju nie je možné čítať bez otázky jej estetickosti – nedá sa povedať, že by bola neestetická, no o tomto kritériu je potrebné uvažovať v estetických súradniciach textov jej podobných.
Kopytova poézia je navýsosť aktuálna v reáliách aj jazyku, je inovatívna a svieža vo svojom drzom geste priamej poetickej konfrontácie. Problém Kopytovej umeleckej angažovanosti a jej umeleckej produktivity možno uzatvoriť už vyššie uvedeným konštatovaním: Kopytova poézia je zo svojej podstaty programovo (neo)avantgardná. Čítanka pre pracujúce triedy má určité črty viažuce sa k onej literatúre špeciálnych funkcií, ktorej primárne ciele nie sú estetické. Kopyt chce otvorene ideologicky pôsobiť na čitateľov (alebo skôr nečitateľov), nepíše však poéziu prvoplánového nekritického obdivu alebo zhadzovania.
Kopyt, Szczepan: Čítanka pre pracujúce triedy. 1. vyd. Banská Bystrica : Literárna bašta, 2018. 112 s. Z poľ. orig. Wypisy dla klas pracujących prel. Kristína Karabová. ISBN 978-80-972815-2-6.
Viliam Nádaskay
Autor je literárny vedec a kritik
