Knihy zo série Tales of the City (1978 – 2014) otvárali problémy gej komunity v čase, keď sa o nich všetci báli hovoriť. Netflix ich chcel roky oživiť v podobe seriálu, a keď sa mu to konečne podarilo, zmeškal veľa príležitostí povedať niečo zásadné.
Pri večernom stole sa stretne partia gejov päťdesiatnikov. Pijú luxusné bordeaux, hlučne sa zabávajú, no v jednom okamihu musia začať ospravedlňovať svoje správanie. Jeden z kamarátov si totiž priniesol partnera, ktorý je o dvadsať rokov mladší. Keď po večeri niekto použije vo svojej anekdote hanlivé označenie transrodového človeka (tranny), rozpúta sa generačný konflikt.
Mladší prísediaci je šokovaný, že ostatní členovia spoločenskej minority nepreukazujú inej minorite dosť rešpektu – zdá sa mu, že sú privilegovaní a márnotratní. „Sme len partia tepľošov, čo si robí srandu,“ ospravedlňuje sa niektorý. „Všetky svoje privilégiá sme si najprv museli vybojovať v spoločnosti, ktorej nezáleží na tom, či žijeme alebo umierame. Keď som bol v tvojom veku, nechodil som na večere s kamarátmi, chodil som na pohreby, aj tri-štyri týždenne,“ reaguje nahnevane ďalší.
Scéna sa odohrá v štvrtej epizóde nového seriálu Netflixu Tales of the City (2019), ktorý zobrazuje život súčasnej LGBT+ komunity v San Franciscu.
Obe strany sporu majú svoju pravdu a režisér aj scenárista epizódy dokážu k obom v divákoch vzbudiť súcit. Mladík má privilégium, že nezažil vypuknutie epidémie AIDS a smrť desiatok blízkych, starším gejom sa zas podarilo vyškriabať sa po spoločenskom rebríčku do vrcholových manažérskych pozícií a už nemusia bojovať o svoje miesto tak, ako dnes napríklad transrodová komunita. Zleniveli a zatrpkli.
Je to výborná scéna, ktorá ukazuje, že aj LGBT+ komunita je rozdrobená a aj v jej vnútri existuje diskriminácia, ale reflektuje aj to, že diskriminácia nie je v Spojených štátoch vyriešená ani po prijatí manželstiev osôb rovnakého pohlavia (ktoré sa slovenský parlament stále nechystá uzákoniť, ba ani navrhnúť).
Z knižnej predlohy k seriálu
Hoci sa slovenským divákom a diváčkam môže zdať, že seriál Tales of the City je novinkou nadväzujúcou na trend niekoľkých úspešných queer seriálov (Looking, Sense 8, Orange is the New Black, Queer as Folk), v skutočnosti je len pokračovaním značky, ktorá vznikla už pred niekoľkými desaťročiami.
Tales of the City (Príbehy mesta) začali ako knižná séria v roku 1978. A hoci v Spojených štátoch zarobila niekoľko miliónov dolárov, u nás je prakticky neznáma – slovenský preklad nenájdete. V deviatich novelách sa prelína niekoľko dejových línií, vždy zameraných na postavy obývajúce dom na adrese 28 Barbary Lane, San Francisco.
Dom s niekoľkými bytmi prenajíma excentrická staršia pani Anna Madrigal, ktorá skrýva veľké tajomstvo. Niekoľkým mladým v budove ponúka bezpečné miesto bez predsudkov. Medzi obyvateľmi vznikajú kamarátske, až rodinné vzťahy. Prvá z kníh začína príchodom naivnej dievčiny Mary Ann Singleton do San Francisca. Hoci tu chcela stráviť len dovolenku, impulzívne sa rozhodne zostať – prostredie plné diverzity ju uhranie.
Téma sexuality je v knihách ústrednou, hoci nikdy nie v prvom pláne. Tales of the City sú vždy zábavné, rýchle čítanie, písané ostrým jazykom s nečakanými zvratmi, ktoré by nevymyslela ani Agatha Christie. Romantické motívy sa miešajú s mysterióznymi a kriminálnymi zápletkami. Autor série Armistead Maupin zasadzuje starosti svojich hrdinov do uveriteľného dejinného kontextu. V čase po vražde Sharon Tate a Jonestownskom masakre do príbehu napríklad zasiahne nebezpečný náboženský kult, v sedemdesiatych rokoch zas tajný spolok, spomínajú sa demonštrácie v queer klube Stonewall, no najväčšou hrozbou pre hrdinov je pochopiteľne kríza AIDS. V gej komunite sú Tales of the City kultom, možno aj preto, že Maupin bol jedným z prvých, ktorí sa o epidémii v osemdesiatych rokoch nebáli písať.
Pokusom o cenzúru sa však nevyhol. V deväťdesiatych rokoch mal na úspech kníh nadviazať televízny seriál. Jeho otvoreného prístupu k homosexualite sa najprv zľakla HBO, a keď ho potom konečne vysielala verejnoprávna stanica PBS, po vlne výhrad z konzervatívnych politických kruhov ho tiež stopla. A to napriek tomu, že filmová kritika seriál chválila a pomohol odštartovať kariéru úspešnej herečke Laure Linney.
Netflix teraz sériu vzkriesil – príbehy z kníh čiastočne adaptuje (hlavne diel s názvom Significant Others) a čiastočne sa snaží jeho hrdinov zasadiť do súčasného sveta s novými problémami týkajúcimi sa sociálnych sietí. Niečo v ňom funguje a niečo nie.
Seriál nudí, hoci by nemusel
Spomínaná scéna z úvodu textu patrí k hŕstke skutočne dramatických, ktoré narúšajú inak veľmi vláčnu, sladkú a srdečnú atmosféru desiatich nových epizód. Tempo Maupinovho rozprávania v knihách napredovalo svižnejšie, všetky scény začínali in medias res a ich humor bol ostrejší, absurdnejší. Naproti tomu seriál len zriedka zrýchli, a jeho jediná kriminálna záhada končí takmer hneď ako začne – a navyše nezmyselným rozuzlením. V skratke povedané: často nudí, hoci by nemusel.
Hlavná scenáristka Lauren Morelli tiež zmešká veľa príležitostí ako povedať niečo zásadné o súčasnosti a dnešnom postavení queer komunity. Atraktívnych motívov vieme vymyslieť veľa: rasová diskriminácia na LGBT+ zoznamkách, spôsob, akým aplikácie ako Grindr znásobujú posadnutosť dokonalým telom, diskriminácia HIV pozitívnych. Seriál sa mohol viac oprieť aj do generačných rozdielov v queer komunite, či pozrieť sa na život seniorov a senioriek.
Hoci Tales of the City (2019) boli ideálnou príležitosťou tieto témy otvoriť, publikum sa o nich dozvie viac už aj vtedy, keď si zapne reality šou RuPaul’s Drag Race, ktorá sa pritom ani nesnaží byť náučnou alebo dramatickou.
Posúva diskurz o transrodových ľuďoch v popkultúre
Okrem toho scenáristka Morelli v rozhovore pre Queerty priznala, že knižnú predlohu veľmi naštudovanú nemala, dokonca si ju otvorila až vtedy, keď dostala ponuku seriál pripraviť. Netflix sa snažil oživiť Tales of the City už niekoľko rokov a Lauren Morelli najprv oslovili len ako konzultantku pre vytvorenie postavy, ktorú hrá Ellen Page. Predtým pracovala na seriáli Orange is the New Black. Šéfkou nového projektu sa stala len zhodou okolností a napodobniť ducha kníh sa jej nedarí.
Z formálneho hľadiska seriál neohúri: kameramani a strihači zvládajú svoje remeslo, ale veľa kreativity nepredvedú. Zvýrazňujú neónové svetlá a používajú rôzne farebné filtre, no nie je to nič, čo by sme už v iných seriáloch od Netflixu nevideli.
Pozerať Tales of the City sa pritom napokon predsa len oplatí. Svoj zmysel nachádza pri dejovej línii transrodového muža menom Jake. Pred úspešnou tranzíciou žil v lesbickom vzťahu, a teraz, keď sa jeho výzor definitívne zmenil, čelí vyčerpávajúcim stereotypom. Pri scénach s Jakeom seriál úspešne otvára tému rodových rolí, novej maskulinity a fluidnej sexuality. Väčšina filmovo či literárne spracovaných príbehov o transrodových ľuďoch sa dotýka štádia ich prechodu k inému pohlaviu, prípadne uvedomovania si svojej inakosti, pričom tranzícia je konečnou métou. Jake však posúva diskurz vpred – ako muž si opäť musí hľadať svoje miesto a zistiť, ako sa po tranzícii zmenili jeho vzťahy k blízkym a k sebe samému.
Jeho skúsenosti napokon seriál stavia do kontrastu so životom transrodových ľudí v minulosti. Ôsma epizóda sa totiž nečakane vráti do šesťdesiatych rokov, keď jedna z postáv prechádza bolestivým vzťahom. Zaľúbila sa do policajta v čase, keď jeho kolegovia bežne na ulici mlátia queer ľudí a vykrádajú im domy.
Keby mal Tales of the City viac podobne silných a originálnych motívov, viac by vynikal v konkurencii úspešných queer titulov spomenutých vyššie. Možno ešte dostane príležitosť zlepšiť si renomé, lebo hoci zatiaľ nie je ohlásené jeho ďalšie pokračovanie, viaceré dejové línie zostávajú otvorené a zaslúžili by si rozvinúť. Inak ich môžeme vnímať ako ďalšiu scenáristickú chybu, pri ktorej Morelli a jej tím kvôli veľkému počtu postáv viaceré príbehy zanedbali.
Autor je filmový publicista
