Spájanie osobnosti spisovateľa s funkciou intelektuála má svoj historický vývin, ktorý do veľkej miery súvisí s postavením literatúry v spoločnosti, ako aj s budovaním silnej pozície spisovateľa vo verejnom živote. Zdá sa, že dnes je vo Francúzsku ľavicový intelektuál čo do verejnej popularity iba okrajovým fenoménom.
Izraelský historik Shlomo Sand vo svojej poslednej knihe La fin de l’intellectuel français? (anglicky The End of the French Intellectual, 2018) analyzuje úpadok francúzskych intelektuálov a hľadá príčiny ústupu takejto postavy z verejného života. Sand si zabezpečil renomé kontroverzného autora už svojou prácou The Invention of the Jewish People (česky Jak byl vynalezen židovský národ, 2015), v ktorej kritizuje budovanie národnej identity pomocou nepravdivých mýtov o pôvode. Kniha o francúzskych intelektuáloch taktiež demystifikuje jednu ilúziu – ilúziu vzdelanca a literáta nezištne bojujúceho za spravodlivosť a práva utláčaných. Sand ale nezaujíma k intelektuálom absolútne negatívny postoj, práve naopak – poukazuje na to, že popri budovaní vlastnej prestíže, o ktorú intelektuálom vždy išlo, vytvárali v minulosti univerzalistický diskurz namierený proti nadvláde privilegovanej elity. Tento diskurz má v súčasnom Francúzsku stále menšiu popularitu.
Boj o symbolický kapitál
Keď v roku 1894 vypukla Dreyfusova aféra (obvinenie francúzskeho kapitána židovského pôvodu zo špionáže pre nemeckú armádu), krajina sa rozdelila na dva tábory a latentný antisemitizmus veľkej časti Francúzov vystúpil na povrch. Do aféry sa neskôr zapojil známy románopisec Émile Zola uverejnením článku J’accuse! (Žalujem!), v ktorom vyjadril Dreyfusovi podporu. Týmto aktom sa postavil do opozície voči predstaviteľom armády, vlády či katolíckej cirkvi, ale aj veľkej časti literátov a žurnalistov, ktorí podporovali vládnuci režim. V roku 1906 bol Dreyfus rehabilitovaný a preukázalo sa, že obvinenia boli vykonštruované, avšak zainteresovaným predstaviteľom kultúrneho života nešlo iba o spravodlivosť v tomto konkrétnom prípade. Celá aféra mala ešte iný rozmer – boj o symbolický kapitál. Zola síce obhajoval svoje stanovisko v mene humanizmu a idey spravodlivosti, ale zároveň tým legitimizoval status literárneho poľa ako miesta, ktoré sa dištancuje od mocenských inštitúcií a umožňuje jeho reprezentantom kritizovať politicko-mocenské vzťahy z pozície obrancov univerzálnych hodnôt. Presadzovanie esteticko-formálnych kritérií na poli literárnej produkcie narúšalo prepojenie literatúry s dominujúcou hegemóniou či požiadavkami komerčného úspechu. Spisovateľ mal reflektovať univerzálne témy prostriedkami, ktoré si sám určuje a ktoré vynalieza v tvorivom procese, čím si zabezpečuje mandát na vyjadrovanie sa k spoločensko-politickému dianiu nezávisle od názorov politických, kultúrnych a duchovných autorít.
Tieto procesy podrobnejšie opísal už Pierre Bourdieu v knihe Les règles de l’art (česky Pravidla umění, 2010). Sand používa pri analýze pozície intelektuála práve jeho výkladový aparát. Odkrýva ambivalentné postavenie intelektuála voči moci – na jednej strane ju kritizuje, pričom je na strane druhej závislý od jej uznania. Dlhodobou tradíciou kultúrnych elít vo Francúzsku je pestovanie literárneho vkusu a kultivovaného jazykového prejavu ako prostriedku odlišovania sa od nižších vrstiev, ktorým chýba vzdelanie. Etablovaní umelci a spisovatelia sa vždy tešili priazni aristokracie, pretože pre ňu produkovali kultúrne artefakty v zhode s vyberaným vkusom. Je to dedičstvo klasicizmu, rovnako ako dôsledok silnej centralizácie kultúrneho života do Paríža. Všetky významné vydavateľstvá, redakcie, väčšina elitných lýceí a univerzít, televízne a rozhlasové štúdiá sídlia predovšetkým v hlavnom meste. Malá skupina vyvolených mysliteľov tak dokáže šíriť svoje názory do celej krajiny, pričom im masmédiá a tlač umožňujú udržiavať si status nielen uznávaných autorít, ale aj mediálnych celebrít.
„Fast-thinkers“ a ich reakčné postoje
Problémom podľa Sanda je, ako dnešní intelektuáli so svojou autoritou nakladajú. Zdá sa, že zasadzovanie sa za práva marginalizovaných spoločenských vrstiev a kritika elity v mene rovnosti zaujímajú dnešných intelektuálov stále menej. Osobnosti ako Éric Zemmour či Alain Finkielkraut, ktorých eseje patria k najčítanejším a mediálne najdiskutovanejším v krajine, prezentujú stále konzervatívnejšie názory a prostredníctvom oživovania mýtu jednotného a sebavedomého Francúzska minulosti presadzujú národnú identitu založenú na kresťansko-židovskej konfesii, štúdiu literárnej klasiky a osvojovaní si kultivovaného jazyka. Títo autori tvrdia, že intelektuálna dekonštrukcia národnej identity, ktorú uskutočnili liberáli v podobe sexuálnej revolúcie, feministických hnutí či multikulturalizmu, narušila tradičné spoločenské a rodinné štruktúry a z Francúzov spravila depresívnych individualistov, ako ich poznáme z románov Michela Houellebecqa.
Spomenutí intelektuáli prispievajú k islamofóbii a nenávisti k imigrantom tým, že odvádzajú pozornosť od vlastnej neschopnosti ponúknuť víziu spoločnosti, ktorá by prispela k integrácii menšín a znižovaniu prehlbujúcej sa majetkovej nerovnosti. Namiesto toho presviedčajú národ o degeneratívnom vplyve islamu, popkultúry či emancipácie žien. Môže za tým byť frustrácia staršej generácie z vývinu krajiny po máji 1968, ale aj snaha udržať si popularitu. Marketing súčasných masmédií dokázal integrovať subverzívnu rétoriku intelektuála, čo sa vo Francúzsku prejavuje tým, že autori ako Zemmour a Finkielkraut (uvedomujúc si úlohu masmédií v budovaní vlastnej prestíže) programovo vydávajú čitateľsky ľahko prístupné eseje, ktorých hlavné tézy dobre zapadnú do dramaturgie televíznych a rozhlasových relácií a divácky obľúbených tém (imigrácia, islam, kriminalita na predmestiach a pod.). Ich politická nekorektnosť vo vzťahu k menšinám, moslimom, homosexuálom či emancipovaným ženám, ktoré ohrozujú tradičnú rodinu a obsadzujú pracovné miesta na trhu, predstavuje z hľadiska mediálneho marketingu ideálny prostriedok zvyšovania sledovanosti. Niežeby ich konzervatívne postoje nemali vo vzťahu k súčasnému svetu žiadne opodstatnenie, avšak spôsob, akým títo fast-thinkers (ako nazval televíznych filozofov Bourdieu) vyberajú fakty a vyvodzujú z nich závery, skresľuje realitu, podporuje frustráciu a polarizuje spoločnosť. Ich eseje sú vždy provokatívne, ale zároveň aj tézovité a simplifikujúce. Filozofi, sociológovia či historici, ktorí píšu o totožných fenoménoch rozsiahle a fundované publikácie, získajú naopak status verejného intelektuála oveľa ťažšie. Stupeň odbornosti v prípade intelektuála nie je totiž rozhodujúci. Ďaleko dôležitejšia je schopnosť pracovať so symbolmi a sebaprezentácia v médiách. Akademici a univerzitní profesori sa pritom čoraz viac sťahujú z verejnej diskusie a sústreďujú sa na dosiahnutie úspechu v úzkych kruhoch tej-ktorej vednej disciplíny a s týmto cieľom publikujú vedecké články a monografie písané ťažko zrozumiteľným odborným žargónom.
Špecifickosť francúzskej mentality
Sandova kniha predstavuje osobitú analýzu nielen fenoménu intelektuála, ale všeobecne aj mentality Francúzov poznačenej fascináciou veľkými osobnosťami politiky a literatúry, ktorú si zachovali z čias monarchie. Proti nej stojí revolučný duch a vzbura voči autoritám. Francúzi sa vyžívajú v tomto antagonizme, ktorý ústi neraz až do evokovania atmosféry občianskej vojny. K tomu treba pridať lásku k univerzalizmu, čo vo Francúzsku často znamená skôr lásku k francúzskej kultúre a jej dôležitosti pre zvyšok sveta. Francúzsky intelektuál uvažuje takmer vždy v spojitosti so zmienenými kategóriami. Tradícia francúzskeho myslenia je natoľko determinovaná spomenutou mentalitou, že si ju často samotní dediči a šíritelia ani neuvedomujú. Práve v tom je Sandova analýza prínosná a v mnohom podobná knihe oxfordského profesora Sudhira Hazareesingha How the French Think (2015). Obe práce napísali frankofili zo zahraničia a je zreteľné, že si udržiavajú istý odstup od témy. Zároveň sa však obaja priznávajú k fascinácii francúzskou láskou k ideám.
Výklad tejto komplexnej témy si vyžaduje rozbor celej škály determinantov (história, literárna tradícia, analýza sociálnych polí a pod.), čoho následkom je v Sandovom prípade redukcia intelektuálnej scény na ilustračné príklady vybraných predstaviteľov rôznych období. Napriek tomu možno na základe jeho textu hlbšie porozumieť mechanizmom intelektuálnej produkcie symbolického kapitálu, aj keď v porovnaní s výskumom, ktorý v tejto oblasti uskutočnil napríklad spomínaný Bourdieu, ide iba o slabší odvar, prípadne doplnenie o aktuálnu situáciu.
Sand, Shlomo: The End of the French Intellectual: From Zola to Houellebecq. 1. vyd. Z franc. orig. La fin de l’intellectuel français? prel. David Fernbach. Londýn: Verso, 2018. 304 s. ISBN 978-1786635082.
Autor vyštudoval estetiku a francúzštinu, v súčasnosti pracuje ako odborný asistent na Katedre translatológie FF UKF v Nitre
