Čo všetko sa ešte môže udiať vo svete, v ktorom nie je možná zmena?

V nasledujúcom texte by som rád priblížil históriu jedného z najzásadnejších poľských alternatívnych divadiel Komuna Warszawa. Najprv zdôrazním jeho pôvodné ideové i estetické východiská, ktoré sa odrazili v raných autorských inscenáciách. Následne popíšem neskorší obrat, charakterizovaný prvým výraznejším kurátorským projektom RE//MIX, v ktorom Komuna nadväzuje spoluprácu s kurátorom Tomaszom Platom, aby vytvorili štyri roky trvajúcu sériu. Na záver opíšem prístup, ktorý Komuna zahájila v roku 2019 a ktorý má podobu kurátorovania celých sezón externými umelcami či umelkyňami. V každej z týchto fáz sa zameriam na dôvody, ktoré k týmto krokom viedli a tiež na estetické a ideové charakteristiky projektov, ktoré pod takouto kuratelou vznikli. Históriu Komuny považujem za zaujímavú okrem iného preto, lebo radikálne zmeny, ktoré dokázala podstúpiť, či už v umeleckej alebo v ideologickej orientácii, trefne odzrkadľujú premeny spoločenských nálad charakteristických pre väčšinu krajín bývalého sovietskeho bloku. 

Vychádzať budem predovšetkým z troch kníh zaoberajúcich sa históriou Komuny – Komuna Otwock (2004), RE//MIX: perfomans i dokumentacja (2014) a Wszystko, co się jeszcze może zdarzyc (2022) a tiež z rozhovorov, ktoré som viedol s umeleckým šéfom Komuny Grzegorzom Laszukom v roku 2022.

Experti na politické happeningy

„Jedného dňa koncom osemdesiatych rokov sa na ulici Matejki v Otwocku objavilo graffiti „P.S.U. Hovno!“. Nebolo úplne jasné, čo to znamená. Pri príležitosti 1. mája roku 1989 potom niekto rozvešal plagáty s jasným anarchistickým odkazom. Strhol som jeden z akéhosi stĺpu. Bola na ňom podpísaná Komuna Otwock,“ opisuje svoju spomienku v knihe Komuna Otwock jej niekdajší člen Przemysław Wielgosz. Jeden z autorov spomínaného plagátu spomienku dopĺňa: „Osemdesiate roky boli totálne schizofrenické, takže chvíľu trvalo, než som sa stal uvedomelým anarchistom (…).“ Reč je o Grzegorzovi Laszukowi, režisérovi a výtvarníkovi, ktorý bude v budúcnosti označovaný za vedúcu osobnosť Komuny, a to napriek vlastným výhradám. „Všeobecné presvedčenie, že štátny socializmus musí skončiť a následná radosť, keď došlo k jeho pádu, sa stretávali s odporom ku kapitalizmu. Dochádzalo mi, že samotný pád socializmu a nástup voľného trhu nestačí. Že je potrebné zájsť ďalej a smerovať k anarchistickému raju, v ktorom sú občania aktívni, organizujú sa a berú veci do vlastných rúk. Také boli manifesty prvej Solidarnośći. Po prelome z nich neostalo nič.“ V tom období mali všetci zúčastnení len o niečo viac než dvadsať rokov. Pod nálepkou Komuna Otwock inciovali squaterské projekty, založili pirátske rádio Czosnek (po slovensky Cesnak), organizovali protesty a politické happeningy. Vzhľadom na svoje pôsobisko – malé mesto Otwock, rozvíjali najmä svoju lokálnu scénu, odtrhnutú od hlavného mesta. „Čoskoro sme sa stali špecialistami na protestné akcie, pretože v okolí Varšavy sme boli prvá happeningvá skupina,“ dodáva Laszuk. Vďaka tomu začali spolupracovať s Amnesty International či inými ľudskoprávnymi organizáciami.

Úvodná časť knihy Komuna Otwock mapuje práve tento prerod z Komuny postavenej na silno anarchistických ideáloch ku Komune, ako divadelnému kolektívu. Kľúčovým momentom tu boli rôzne protestné happeningy, ktoré sa časom pretransformovali do parateatrálneho projektu Rituál. Avšak prvou regulárnou inscenáciou bol Stefan alebo zmysel života. Okrem spomínaných inšpirácií odkazovala na americké anarchistické divadlo Bread and Puppet či katalánske divadlo La Fura Dels Baus. Inscenácia pracovala s jednoduchým príbehom Stefana hľadajúceho šťastie. To sa mu však nepodarí nájsť ani ako prezidentovi Ameriky, ani ako revolucionárovi a ani ako kapitalistovi. Inscenácia tak končí Stefanovým príletom domov a jeho stretnutím s niekdajšími priateľmi. Jeden z účastníkov projektu, Maciej Setniewski, pripomína svoje výhrady: „Skupina sa zhodla na takomto konci (…) Ja som chcel, aby Stefan, sklamaný zo sveta, zhodil z lietadla bombu na znak toho, že nemusíme prijímať budhistický postoj. Svet je zlý a nič na tom nezmeníme, ale máme právo sa za každú cenu snažiť o jeho zničenie. Aj s rizikom obetí.“ Setniewski nie je jediným z niekdajších členov Komuny, ktorí v knihe Komuna Otwock kritizujú prerod z anarchistického kolektívu smerom ku kolektívu umeleckému. Predstavuje jednu stranu ideového rozporu, ktorého eskalácia nastala pri jednom z ďalších projektov – trilógii inscenácií nesúcich názov Prečo revolúcia nebude?.

Prečo revolúcia nebude?

„Písal som vtedy magisterskú prácu o utópii Ericha Fromma,“ spomína Grzegorz Laszuk, „…objavil som frankfurtskú školu a zaujímal som sa o psychológiu. Zdalo sa mi, že to najvážnejšie, čo je potrebné v živote robiť, je naučiť sa, vyberať si. Klásť tie najjednoduchšie, kľúčové otázky a hľadať na ne odpovede v danom momente. Kládol som si ich aj sám v kontexte Komuny. Na čo to všetko robím? Chcel som vyjsť z dovtedajšieho modelu práce v štýle ‚Plagát – akcia – propaganda‘ a údajne revolučných manifestov, ale nevedel som, ako.“ Odkaz na frankfurtskú školu – termín zahŕňajúci nemeckých povojnových ľavicových intelektuálov spojených s frankfurtským Inštitútom pre sociálny výskum – je v tejto súvislosti výstižný. Aj mnohí z nich boli nútení svoje pôvodné revolučné ideály v šesťdesiatych rokoch revidovať. A to často za sprievodu divokej kritiky mladých radikálov regrutujúcich sa spomedzi ich vlastných študentov a študentiek.

Všetky tieto vplyvy sa odrazili v nasledujúcich inscenáciách Design/Gropius, Perechodnik/Bauman a Budúcnosť sveta. Odlišovali sa hneď v niekoľkých ohľadoch: prvýkrát sa v nich objavuje pevné rozdelenie hereckých rolí už na počiatku skúšobného procesu. Skôr než o radikálny odkaz sa inscenácie snažili analyzovať vybrané javy na príklade biografií reálnych ľudí. V strede záujmu teraz nestála snaha presvedčiť publikum o vlastných názoroch, ale skôr vyprovokovať ho k samostatnému mysleniu. „Dochádzalo mi, že viera v zmenu sveta prostredníctvom umenia je utópia,“ spomína Laszuk. Poslednou inscenáciou Komuny Otwock je Mill/Maslow, ktorá spočívala v pokuse aplikovať filozoficko-psychologický systém Abrahama Maslowowa na biografiu Johna Stuarta Milla, jedného zo zásadných autorov idey liberálnej demokracie. „Kvôli inscenácii Mill/Maslow som sa s Laszukom hádala, pretože pointa toho predstavenia je taká, že je nemožné stať sa niekým iným,“ spomína jedna z performeriek Alina Gałazka. Krátko na to Komuna Otwock zaniká.

V roku 2010 kolektív Komuny nachádza svoj nový domov vo varšavskej štvrti Praga. Zároveň mení svoj názov na Komuna Warszawa. Jej prvým projektom je štyri roky trvajúca séria RE//MIX.

Rekonštrukcia vlastných koreňov

„Vo všeobecnosti verím, že ak má vzniknúť nejaká komunita, udeje sa tak skôr na základe spoločnej práce, než spoločných teoretických predpokladov,“ odpovedá Tomasz Plata, kurátor série RE//MIX, na provokatívnu otázku Doroty Sajewskej, ktorá sa snažila odhaliť, čo má viac než tridsať umelcov a umelkýň zapojených do tohto projektu spoločné. Skúmanie komunity, tradícií a histórie je jedným z hlavných motívov RE//MIX-u. Autorky a autori pracujúci s najrôznejšími formami performativity dostali jednoduché zadanie: vytvoriť remix umeleckého diela, ktoré považujú za kľúčové pre svoj vývoj. Ideologické predpoklady, ktoré v ranej tvorbe Komuny získavali podobu radikálnej kritiky spoločnosti, sa tu samé stávajú cieľom kritiky a problematizácie.

Pôvodná idea Tomasza Platu, ktorá však v neskoršom štádiu projektu nebola vždy dodržiavaná, spočívala najmä v snahe pracovať s dielami, ktoré daní umelci videli na vlastné oči. Cieľom tak bolo tematizovať skôr privátnu históriu autorov, než všeobecnú históriu performatívneho umenia. Zviditeľňuje sa tu tak paradox, úzko súvisiaci s titulnou otázkou tohto textu, a síce, že snaha postúpiť od teórie smerom ku konkrétnym spoločenským javom so sebou nevyhnutne prináša zmenu perspektívy, a to od spoločnosti ako celku k jednotlivcovi a jeho osobnej histórii. Z tejto pozície už nemožno formulovať požiadavky, s ktorými by sa mohla stotožniť široká verejnosť, ale nanajvýš také, ktoré sa týkajú jej úzkej časti – v tomto prípade umelcov a intelektuálov. Ide o typický problém objavujúci sa v celej histórii ľavicového uvažovania.

Počas štyroch rokov trvania projektu vzniklo tridsaťdva inscenácií inšpirovaných tvorbou Mariny Abramović, Akademie Ruchu, Laurie Anderson, Jérôma Bela, Bertolta Brechta, Franka Castorfa, Living Theatre a iných. Z mnohých prizvaných umelcov a umelkýň sa medzičasom stali významné postavy súčasného poľského divadla a performance.

Faktom zostáva, že RE//MIX patrí z viacerých uhlov pohľadu k prelomovým projektom poľského divadla. Predstavoval alternatívu voči repertoárovo organizovaným programom zvyčajných stredoeurópskych divadelných inštitúcií. Zofia Dworakowska, autorka knihy Wszystko, co się jeszcze może zdarzyc zdôrazňuje tiež prínos tohto i neskorších tematických cyklov Komuny ku vzniku kurátorskej profesie v poľskom divadelníctve.

Okrem samotných inscenácií boli v Komune organizované aj prednášky venované tvorbe a odkazu jednotlivých remixovaných umelkýň a umelcov. V roku 2014 vychádza zborník teoretických textov RE//MIX: perfomance a dokumentácia, ktoré rozvíjajú ideu kurátorskej série. Autorky a autori, ako napríklad Yvonne Rainer, Carolee Schneemann, Paweł Demirski a i., sa tu zamýšľajú nad vzťahom performatívneho umenia, pamäti, histórie a dokumentácie. Celý tento prístup poukazuje na to, čo Komuna načrtla už vo svojej prvej vydanej knihe Komuna Otwock, a síce, že teoretická reflexia práce je pre nich rovnako dôležitá, ako samotná tvorba. Práve snaha o čo najpodrobnejšiu sebareflexiu je tým, čo nastupuje na miesto niekdajšieho radikálneho anarchizmu a stáva sa novým ideologickým východiskom divadla.

Autorská tvorba Komuny zároveň prechádza do úzadia, čím mení orientáciu z toho, čo sa v Poľsku nazýva offová scéna (pozn.: pod ňu sa zaraďujú prevažne menšie autorské nezávislé súbory) a stáva sa skôr produkčným domom (podobným nemeckému HAU Berlin, belgickému CAMPO či pražskému Alfredu ve dvoře alebo Arche). Spolupráca so širokým spektrom externých umelcov a originálny prístup k dramaturgii spôsobili zvýšený záujem o toto divadlo a v krátkom čase sa mu podarilo stať sa populárnym varšavským umeleckým centrom. To však neznamená, že Komuna úplne rezignovala na svoj aktivizmus. Naďalej pokračuje v edukatívnych, ekologických či komunitných iniciatívach, tie však už  nemajú svoj niekdajší striktne revolučný charakter.

Biodiverzita v divadle

Teoretické reflexie mali okrem kníh či prednášok tiež podobu manifestov, ktoré Komuna Warszawa so spolupracovníkmi vydávala už od doby svojho vzniku. Aj v nich možno sledovať ochotu aktívne revidovať svoje prístupy a idey. Posledný z manifestov je z obdobia pandémie a nesie názov O biodiverzite v divadle (2020). Komuna ho vydala v spolupráci s Inštitútom performatívnych umení, ďalšej výraznej iniciatívy na poľskej umeleckej scéne, ktorej členmi sú napríklad Michał Buszewicz, Anna Smolar či Weronika Sczawińska. Jeho základným rámcom je špecifická situácia, do ktorej sa vplyvom pandémie Covidu divadlo dostalo. Manifest naznačuje, že táto nezvyčajná okolnosť nevygenerovala nové problémy, ale len odhalila a pomohla pomenovať tie, ktoré už značnú chvíľu existovali. Jedná sa konkrétne o neschopnosť klasických repertoárových divadiel reagovať na aktuálnu kultúrnu situáciu. Reč je napríklad o pribúdajúcich umelcoch, ktorí nezapadajú do klasického rozdelenia na hercov, dramaturgov, scénografov či režisérov. Čoraz viac tvorcov tieto vymedzenia prekračuje, združuje v sebe niekoľko z týchto rolí. Mnohé z profesií, ktoré sú v klasických repertoárových divadlách ešte stále chápané skôr ako sekundárne – napríklad choreografi, videoumelci, vizuálni tvorcovia či umeleckí výskumníci sa medzičasom emancipovali a v tvorivom procese sa stali samostatnými.

Produkčné nastavenie veľkých kamenných divadiel na tieto zmeny podľa manifestu Komuny nedokáže odpovedajúco reagovať. „Možno by súčasnému stavu viac vyhovovali menej stereotypné umelecké tímy? Vedúce k menej hierarchickému a viac kolektívnemu modelu? Možno by tvorcovia predstavení mohli fungovať v rámci inštitúcie a definovať svoje aktivity na základe vlastných podmienok nad rámec zaužívaných rolí?“ zaznieva v texte. Volanie po takejto „biodiverzite v divadle“ však nie je len reakciou na estetický vývoj, ale aj na pragmatickú situáciu spojenú s financiami. Už vtedy bolo viac než očividné, že peňazí v kultúre bude ubúdať, v čom však „(…) netreba hľadať nejakú špecifickú škodoradosť osudu alebo zlé úmysly tých, ktorí sú pri moci: stačí zdvihnúť zrak a vidíme, že menej peňazí bude aj v školstve, verejnej správe či zdravotníctve.“ Táto situácia sa môže na kultúre negatívne prejaviť ešte výraznejšie, pokiaľ sa bude chcieť silou-mocou navrátiť do svojho niekdajšieho spôsobu fungovania orientovaného predovšetkým na produkciu veľkých, finančne náročných inscenácií s malým sociálnym presahom a prísne hierarchizovaným modelom práce.

Manifest oproti tomu vzýva praxe, ktoré stoja na pomedzí rôznych umeleckých foriem, aktivizmu, vzdelávania a komunitných aktivít. To všetko nie je len utopická vízia, ale skôr snaha „(…) oceniť (už existujúcu) biodiverzitu poľskej scény a zvýšiť jej podporu“. O praktické naplnenie tohto manifestu sa Komuna Warszawa pokúšala napríklad počas štyri roky trvajúceho projektu Hub Kultury Komuna Warszawa. Ten bol financovaný mestom Varšava v rámci programu Społeczna instytucja kultury určeného na podporu dlhodobých projektov nezriaďovanej kultúry. Jeho cieľom bolo „…inštitucionalizovať svoje predchádzajúce aktivity, a tak stabilizovať model produkčného domu a impresária, ktorý sa vyvinul v priebehu rokov. Koncepcia Hubu bola založená na osvedčenom modeli kurátorských cyklov postavených na tematických idiómoch. Významnou modifikáciou však bolo zavedenie rezidenčných pobytov na výrobu inscenácií a výber ich tvorcov v rámci otvorenej, verejnej výzvy.“

Najvýraznejším krokom, ktoré v tomto ohľade Komuna Warszawa podnikla, bolo prizývanie externých kurátoriek a kurátorov, ktorí mali na starosti tematické vymedzenie sezóny, výber spolupracujúcich umelcov, ale tiež spomínaný dohľad nad otvorenými výzvami určenými pre mladých umelcov a umelkyne. Počas tohto obdobia sa tak na kuratele programu podieľali: Weronika Sczawinska (2019), Tim Etchels, Marta Keil, Grzegorz Reske (2020), Markus Öhn (2021) a Anna Smollar (2022). V rámci sezón pomenovaných Landscape, Spoločný terén, Hello Darknes my old friend a Tvrdá Láska vzniklo dvadsaťtri nových inscenácií od etablovaných tvorcov, šesťnásť projektov mladých tvorcov vytvorených počas rezidencií a obrovské množstvo ďalších udalostí v podobe koncertov, premietaní a workshopov. V poslednej časti tohto textu by som sa rád pristavil pri spomínaných rezidenciách určených mladým tvorkyniam a tvorcom, ktorí v tomto ohľade predstavovali najvýraznejšiu invenciu v aktivitách Komuny.

Tvrdá láska

V tomto momente sa tento text stáva o čosi osobnejším čosi viac mojou osobnou výpoveďou. Dôvodom je to, že počas poslednej sezóny projektu Hub Kultury Komuna Warszawa sme sa spoločne s poľskou režisérkou Olgou Ciężkowszkou stali jedným z troch kolektívov, ktoré dostali možnosť absolvovať v divadle umeleckú rezidenciu. Začali sme pracovať na vlastnom projekte pod vedením kurátorky Anny Smollar. Považujem za dôležité túto skúsenosť reflektovať, keďže pre nás bola extrémne zásadná v našom ďalšom tvorivom smerovaní a na konkrétnom príklade predstavuje pozitívny efekt celého projektu.

Do výzvy sme sa rozhodli prihlásiť veľmi spontánne. S Olgou sme sa poznali len zbežne z čias nášho spoločného štúdia na Krakovskej divadelnej akadémii. Osobne som sa dovtedy podieľal len na niekoľkých inscenáciách, a to prevažne ako dramaturg. Olga za sebou v tom čase mala pomerne úspešný debut Všetci sme divní (2021) v Teatrze Nowym im. K. Dejmka. Okrem vzájomných sympatií nás toho nespájalo veľa, a tomu zodpovedal aj narýchlo načrtnutý koncept projektu. Divadlu sme navrhli, že vytvoríme inscenáciu spoločne s našimi rodičmi. Je nutné podotknúť, že tí o tomto pláne v tom čase nevedeli a s divadlom nemali žiadne skúsenosti. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme sa o pár týždňov dozvedeli, že sme Open call vyhrali.

Náš koncept mal skôr podobu experimentu, než návrhu na konkrétnu inscenáciu. A to bolo, ako sa neskôr ukázalo, pre vedenie divadla dôležitejšie, ako naše (v tom čase chabé) umelecké skúsenosti. Nasledujúce mesiace sme sa stretávali s kurátorkou i ostatnými rezidentmi a o našich projektoch sme dlhé hodiny debatovali. Okrem veľkorysého času na skúšanie (takmer tri mesiace), konzultácií s interným tímom, ale aj externými expertmi z odboru dokumentárneho filmu, vizuálneho umenia i divadla sme dostali rozpočet vo výške niečo cez šesťtisíc eur. Komuna dostala na oplátku šialený nápad a vstúpila do obrovského rizika.

Celý tvorivý proces bol silne poznamenaný spomínaným systémom konzultácií. Vzhľadom na náš nízky prehľad vo varšavskej umeleckej scéne to bola predovšetkým kurátorka a produkcia divadla, kto nám odporúčal a zčasti organizoval stretnutia s expertami. Na ich honoráre bol vyčlenený špeciálny budget a my sme sa tak stretli napríklad s vychádzajúcou hviezdou poľského dokumentu Marekom Kozakiewiczom, s ktorým sme viedli rozhovor o dokumentovaní rodinných vzťahov alebo s Michalom Borczuchom, jedným z najvýraznejších poľských divadelných režisérov strednej generácie, vďaka ktorému sa nám podarilo sformulovať kľúčové idey inscenácie. Anna Smolar nás po celý čas viedla k snahe čo najpresnejšie popísať jednotlivé ciele projektu. Viac než výsledok zaujímal všetky zúčastnené strany skôr proces tvorby a jeho reflexia.

Pre mňa a Olgu sa to ukázalo ako kľúčové. Napriek tomu, že sme sa dovtedy sotva poznali, stal sa z nás tvorivý tandem a naša spoločná práca pokračuje dodnes. Bez priestoru a financií, ktoré nám Komuna poskytla, by niečo také bolo nemysliteľné. Najzásadnejšia však bola prejavená dôvera a neustále povzbudzovanie, že práve tie najabsurdnejšie ciele sú tie najdôležitejšie. Keď som sa neskôr počas rozhovoru pýtal Grzegorza Laszuka, čo ich vedie k podstupovaniu obdobných rizík, poznamenal len: „Ľudia nemôžu dookola chodiť len na Warlikovského (pozn.: známy poľský režisér). Musia chodiť aj na Adama Draguna a Olgu Ciężkowsku.“ Celý tím Komuny mal obrovský podiel na tom, že sme zistili, čo toto „sledovať Draguna a Ciężkowszku“ vlastne znamená.

Všetko, čo sa ešte môže udiať

Pred vstupom do Komuny snáď každému udrie do očí neónový nápis „All the things that could happen next“. Jedná sa o inštaláciu legendárneho britského režiséra a výtvarníka Timma Etchelsa. Myslím na toto motto a tiež na vetu z manifestu, ktorý vznikol pri zmene Komuny Otwock na Komunu Warszawa. Tá znela: „Doteraz nás zaujímalo, ako meniť svet. Teraz nás zaujíma, ako žiť vo svete, v ktorom už zmena nie je možná.“ Medzi týmito dvoma vetami vzniká fascinujúce napätie. Akoby sa vo svete, v ktorom nie je možná zmena, mohlo stať absolútne čokoľvek. Táto ochota vrhať sa smerom, o ktorom vopred nedokážeme povedať absolútne nič, je v mojich očiach hlavnou ideou divadla Komuna Warszawa.

Autor je divadelný režisér