Kompromituje kompromis? Recenzia knihy Plavec ve tmě Tomasza Jedrowského
„Ležel jsi roztažený na zádech, jednu ruku pod hlavou, druhou na břiše. Oči jsi měl zavřené. Dlaň na břiše se zdvihala a klesala v pravidelném rytmu dechu, tričko jsi měl lehce povytažené, takže odhalovalo opálené břicho a cestičku jemných chloupků vedoucí dolů. Na okamžik jsem tam stál jako přikovaný, prohlížel jsem si tě a bál se, že tě vzbudím a ty mě přistihneš. Tvé dlouhé řasy. Nádherné žily na tvých pažích. Netoužil jsem po ničem jiném, než tam stát a prohlížet si tě. Otevřel jsi oči, šedomodré a zářivé. Pohlédl jsi na mě a mně poskočilo srdce v hrudi.“
Stále čítate? Chápal by som, ak by ste medzičasom boli o stranu ďalej. Chápal by som, ak by ste knihu vrátili do poličky. Najskôr však budete patriť k tým, ktorých potmehúdstva ako táto stať z prebalu nezaskočia. Poznáme takéto literárne žartíky, nad ktorými sa zo slušnosti ešte pousmejeme: autor sa tvári, že gýč vyrovnáva anti-gýčom, a my sa tvárime, že nás tým nesmierne prekvapuje a baví. Akurát, že v tomto prípade nejde o infantilné žánrové samplovanie, ale o poctivo slabý úryvok v príbehu o láske. O poctivo neadekvátnu červenú knižnicu rozpŕchnutú v románe vyrozprávanom naivne pôsobiacim hrdinom. Práve tým je sympatický.
Ludwik, vysokoškolský študent, si po záverečných skúškach odpracováva svoju poslednú povinnú repnú brigádu a svoje rozprávanie z emigrácie adresuje rovesníkovi Januszovi. Spomína si na ich vzťah a prinavracia sa k sebe, pôvodu svojej identity a svojich rozhodnutí. Problémy, ktorým čelí, sa sústreďujú v časovom ohnisku absolventského leta. Reflektuje svoje štúdium literatúry, „nemá sebemenší představu, kam se bude jeho život ubírat“ a hľadá spôsob, ako pristúpiť k človeku, do ktorého sa zaľúbil na prvý pohľad. Ak veríme, že existujú také knihy, ktoré prečítané v správnom čase zostra trhnú životom (a že také sú!), potom sa Ludwikovi stáva stretnutie s Jamesom Baldwinom osudným. Vstup do nedostupnej Giovanniho izby (1956) je dôsledne protirečivý: s milencom Januszom ho zblíži, no zároveň ho od neho napokon definitívne oddelí. „Tohle nebylo žádné rozptýlení nebo zábava: byla to kniha, která jako by byla napsána přímo pro mě, která mě pozdvihla do svého tajemství a spojila s něčím, co jako by tu bylo po celou dobu a já byl toho součástí. Měl jsem pocit, že slova a myšlenky vypravěče – navzdory jeho utrpení a bolesti – hojí aspoň část mého utrpení a bolesti, a to jednoduše tím, že existují.“ Keď Ludwik dostane ponuku na doktorandské štúdium, uchádza sa oň s témou Baldwinovej analýzy rasizmu v Spojených štátoch. Uznanie odborovej rady však na prijatie nestačí. Cesta k práci na autorovi, ktorý ho oslobodil, však paradoxne vedie práve cez tiesne, ktorým sa mal radšej vyhnúť.
Sirupová erotika
Najprv sa zdá, že Poľsko prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bude len ozvláštňujúcou kulisou (naoko tínedžerskej) romance Ludwika a Janusza pre anglofónne čitateľské publikum. Neprehliadnuteľné modré oči medzi panelákmi u Kieślowského a patina Zanussiho kamery etického konfliktu zo mňa urobili polonofila, ktorý rozumie pokušeniu exploatácie ich estetiky. Jedrowski tu inšpiráciu nepochybne nachádza, ale navzdory evidentnej snahe ostáva atmosféra jeho „neskorosocialistického“ Poľska skôr ponáškou na iné diela než nositeľkou vlastného štýlu. Chýba tu totiž detail, ktorý je v porovnaní s kinom morálneho nepokoja rozdielovou kategóriou. Pochopiteľne: poľskí filmári čerpali zo svojej súčasnosti, autor Plavca ve tmě snoril v archívoch a nevlastných spomienkach. Ústredný problém látkového aj tematického Poľska osemdesiatych rokov je však zdieľaný: mravná dilema, pri ktorej jednotlivec čelí zosobnenej, spredmetnenej a predovšetkým inštitucionalizovanej spoločnosti a moci, ktorú (ktorá-ju) predstavuje.
Román akoby počas čítania postupne spomaľoval, text sa stáva trudnejším: vyumelkovanosť renesančnými prirovnaniami („Zadek jsi měl silný, jako dvě hladká skaliska vytesaná mořem.“) ustupuje vecnejšiemu jazyku, ľahkosť letnej lásky nahrádzajú úzkostlivé úvahy o budúcnosti. A tak je to dobre, lebo vznešenosť „kaverny úst“ a „gloriol bradavek“ v kombinácii s dokonalosťou tela, ktoré je „štíhlé a silné, hrudník a břicho vyrýsované liniemi a předěly“ a sexuálnymi predstavami, v rámci ktorých aj hanba pripomína „čerstvě narostlý orgán, monstrózní a pulsující“ je esteticky neúnosná. Nie som puritán, neprekáža mi detailne zachytené mužské ani ženské telo a nemám nič proti barokovému opisu sexuality, ale nadnesený úžas z tela a sexu dialekticky erotiku neguje takmer až do lascivity, pričom problémom nie je počet rozplývavých scén, ale ich sirupová koncentrácia.
Prečo napriek uvedeným výhradám nie je Plavec ve tmě nevydarený debut, autoterapeutický milostný list vsadený do pragmaticky zvoleného časopriestoru? Najmä preto, že pre tento príbeh je milieu Poľska osemdesiatych rokov – ako sa ukáže až na konci diela – nenahraditeľné, a aj preto, že román zachytáva ústredné rozhodovanie sa ako zložitý proces, ktorého výsledok nemá jednoznačnú hodnotovú platnosť. Táto ambivalencia (v literatúre nanajvýš vítaná) je napájaná napätím medzi Ludwikom a Januszom, najmä však dômyselne zvolenou rozprávačskou perspektívou priameho rozprávača Ludwika. Tá totiž umožňuje asymetricky – jedného poznávame zvnútra, druhého zvonka – konfrontovať dva charaktery s odlišným chápaním slobody, rozličnými životnými stratégiami a predovšetkým nezlučiteľnými projekciami ďalšieho života. Nedostupnosť vhľadu do Januszovej psychiky podnecuje najzaujímavejšiu otázku: Aký je jeho vzťah k domovu, „reálnemu socializmu“ a Ludwikovi? Ktoré z jeho rozhodnutí sú kamuflážou a ktoré sú hodnoverné? Zavrhol vzťah s Ludwikom a navonok aj svoju homosexualitu, aby mohol pracovať pre systém, ktorému sa cítil zaviazaný? Bol jeho ďalší vzťah so ženou, práca tlačového cenzora a obhajoba establišmentu konformistickou voľbou? Alebo bola homosexuálna epizóda s Ludwikom len extempore pred definitívnym vstupom do dospelosti?
Kombinatorických možností je úctyhodné množstvo, pričom každá z nich narúša v prvom rade (seba)istotu čitateľky a čitateľa, nie však dvojice protagonistov. Len čo Ludwikovi poskytne úkryt pred milíciou prokurátor, máme istotu aspoň v tom, že nemáme dočinenia s morálnym noirom.
Rôznoznačnosť v druhom
(S)čítajme a podčiarkujme: na stole máme literárne dielo s výraznými estetickými nedostatkami, ktoré však navzdory tomu po prečítaní pôsobí tak, ako dokáže jedine beletria. Plní totiž kľúčovú funkciu umenia: cez konkrétnu ľudskú situáciu nás konfrontuje s odlišnosťou – nie však v banálnom význame pripomienky, že homosexualita tu bola aj dávnejšie, keď sa o nej nehovorilo (čo je pre mnohých dodnes ťažko stráviteľné), ale vo význame možnej alternatívy (akejkoľvek) skúsenosti a jej interpretácie. Jedrowského literárny návrat do vlasti svojich rodičov a do obdobia niekoľkých rokov pred vlastným narodením nevyniká zvláštnou hĺbkou, skôr naopak: o živote v Poľsku, v „reálnom socializme“ a v mysli intelektuála, ktorého omína jedna z podôb neslobody vo východnej Európe, sa nedozvieme nič, čo by sme už nevedeli. Z hľadiska fabuly je však situácia Ludwika a Janusza presne taká, aká musí byť, aby voči nej bola možná alternatíva; ba čo viac, aby táto alternatíva bola nemenej ambivalentná než skutočnosť sama. Ako príbeh lásky a túžby po slobode je Plavec ve tmě opomenuteľný, avšak ako vyslovená otázka o poznateľnosti a pochopiteľnosti druhého človeka stojí za pozornosť.
Tomasz Jedrowski: Plavec ve tmě. Praha: Odeon, 2020. Preložil Ladislav Nagy.
Autor je čitateľ