Poviedky z Pakistanu

Zápisky z cesty

Fajront – víkendové čítanie na webe Kapitálu. Každú sobotu vám prinášame tú najlepšiu beletriu a poéziu, či už ide o návrat k ľavicovým klasikám, texty mladých autorov a autoriek z Medziriadkov alebo ukážky z pripravovaných slovenských diel. Oddýchnite si cez víkend od politiky, dajte si fajront.

Keď človek cestuje, všeličo vidí. Možno je celkom dobré. si písať zápisky.

Prvý deň

Odišli sme z domu. A hneď sme sa stratili.

Druhý deň

Ešte sme sa nenašli, ale boli sme už chvíľu na správnej ceste. Aspoň sme si to mysleli.

Tretí deň

Našli sme sa, ale vôbec to nebolo ono. Radšej sme sa ani nemali nájsť.

Štvrtý deň

Absolútna nuda. Začalo sa dokonca hovoriť tom, že by sme sa isto mali vrátiť. Ale zrazu v nás prevážil akýsi optimizmus a ostali sme. Išli sme. Kamsi kam.

Piaty deň

Uistili sme sa v tom, že sme sa, v podstate, vôbec nikdy nedohodli na tej skutočnosti, kam máme mať namierené a už máme za sebou pár dobrých kilometrov.

Šiesty deň

Stratili sme veľa času aj kvôli tomu, lebo sme dlho na parkovisku nevedeli nájsť naše vozidlo. Všetky sú dnes rovnaké. Niekto z nás sa strašne rozčúlil, že prečo sme nezavolali na náš fantastický výlet aj nejakého fajn praktického človeka. Iný sa urazil, lebo sa za takého považoval.

Siedmy deň

Začalo sa nám cnieť za domovom. Nikto sa k tomu priamo nepriznal, len sme boli všetci mĺkvi.

Ôsmy deň

Stratili sme všetky peniaze. Opantalo nás čisté zúfalstvo. A to sme boli už dosť ďaleko od domova, skoro už niekde v Karáči. Niekoho napadlo, že môžeme predať auto a tak získať peniaze. Ale kohosi ďalšieho, našťastie, napadlo, že bez auta sa nikam nepohneme, ani sa zrejme nevrátime bez neho živí späť domov.

Deviaty deň

Vyhodili nás z hotela, lebo sme nemali čím zaplatiť. Išiel okolo taký pán s bradou a kamsi nás volal. Ani by sme sa na neho nenalepili, keby sme si veľmi reálne neuvedomovali, že vôbec nič nemáme a nášho jediného majetku, auta, sa vzdať nehodláme. Niekto cestou po prašnej ceste, kam nás pán s bradou viedol, podotkol, že si spomenul, že pred výletom sme sa tešili najmä na to, ako sa tam v cudzine okúpeme v šírom mori. Pán nás doviedol na statok. Boli tam kozy, ovce, sliepky, kačice a zreteľne nám pán ponúkal, aby sme si zložili naše kosti do suchej slamy. Niekto si spomenul, že si zabudol v aute púzdro s okuliarmi. Iný zubnú kefku, ďalšiemu z nás chýbal zošit s denníkom. Rukami nohami sme pánovi s bradou vysvetľovali, že sa chceme ešte nachvíľu vrátiť k autu ale inak úprimne oceňujeme jeho pohostinnosť, nepohŕdame ňou, veď sa sem určite hneď, ako si ešte danú maličkosť zoberieme, prinavrátime. Pán po čase asi pochopil, zosmutnel, vstal zo svojej postele, kde už bol zložený na nočný spánok a kamsi nás viedol. Po čase, ale začal z ničoho nič žalostne bedákať a my sme nemali inú možnosť len sa zhovievavo a mierumilovne tváriť a poľahky nasledovať jeho kroky. Ocitli sme sa naraz aj na mieste, kde sme zanechali auto. Ale už tam nebolo. Pomysleli sme si, že ho chcel možno odkúpiť aj tento náš pán s bradou, ale bál sa nám prezradiť, že nemá žiadne peniaze. Ale napokon si vozidlo mohol aj tak presunúť do svojej garáže. My sme ho aj tak už vehementne ľutovali, v súvislosti s tým, že je taký chudobný.

Desiaty deň

Pán s bradou neustále bedákal. Ale už sme boli naspäť u neho. Rozmýšľame, akoby sme mu mohli pomôcť. Niektorého z nás napadlo, že by sme mohli zobrať nejaké to jeho domáce zviera a ponúkať ho na trhu na predaj. A výsledok z predaja by sme mu potom s pompou slávnostne odovzdali. Domnievali sme sa, že to by samotného pána s bradou asi nikdy nenapadlo. Chceli sme mu nejakým takýmto spôsobom pomôcť, aby sa takýmto sprostredkovaným spôsobom dostal k nejakým prostriedkom. Isteže, sme trochu sebecky a s istou mierou vypočítavosti mysleli aj na to, že by nám potom mohol aj zaplatiť za naše auto, keď ho zrejme má u seba v garáži. Aj vlk by bol sýty, aj koza celá. Ale ešte sme sa potajme zhodli na tom, že na neho nebudeme tlačiť.

Jedenásty deň

Stojíme na trhu, ponúkame kozu, ale nikto ju nechce. Absolútne nikto si nás ani len nevšíma. Bohvie, či vôbec existujeme. Ale nenecháme sa takýmito pocitmi úplne celkovo znechutiť, vyviesť z miery.

Dvanásty deň

Ešte asi ani nenastal. Alebo už skončil?

A tu na tomto mieste z nejakého dôvodu skončili naše zápisky. Dobre, že sme si ich robili, lebo aj teraz s odstupom času, my, skúsenejší a vo vyššom veku, máme pri ich čítaní nad čím uvažovať.

Svojvôľa

Preto som odišiel tak ďaleko. A bez rečí. Lebo človek toľko toho narozpráva a potom aj nič.

Včera som napísal jednu bodku. Dobrý začiatok. A potom som len tak sedel niekoľko hodín nad tužkou a papierom. Už nič zvláštne mi nenapadlo.

Dnes som zase usilovne zobral do ruky písadlo. Ale zdalo sa mi prehnané napísať zase iba bodku. To by bol ten môj román asi dosť stereotypný.

Existujú rozličné spôsoby písania. Sú takí spisovatelia, ktorí sa musia ísť prejsť a potom niečo napíšu, žijú medzi nami takí, ktorí píšu hneď ráno, ako sa im otvoria oči. Počul som, že niektorí tú činnosť jednoducho úprimne nenávidia a napriek tomu sa s tým boria a možno práve preto dosahujú aj celkom slušné výsledky. Nájdu sa takí, ktorí usilovne s radosťou a pozitívnou energiou pravidelne píšu, robia si plány, ktoré do bodky dodržujú, pravidelne veci doťahujú do konca, ale napokon nikto tie ich knihy nečíta a nechce ani len vidieť, najpravdepodobnejšie z tej nebotyčnej pozitívnosti, rozhľadenosti, znalosti, ktorá väčšine ľuďom lezie na nervy. Nie je to ani žiadna závisť, ale priamy nevysvetliteľný odpor.

Mňa nič nenapadá. Chvíľu prší, potom vyjde zase slnko. Pripravím si čaj na ktorý nemám chuť, nedvíham telefón, lebo aby ma niekto nevyrušil z rozmýšľania. Čo keď ma práve čosi napadne! Nikomu nič neodpisujem. Nie som doma, nie som vonku, v lese, pod lesom, nie som na chate, ani pri mori, na vode, pod vodou, pod perinou, ani hlavou v piesku.

Neviem, či chcem napísať len takú krátku kapitolu, alebo vyslovene taký jasný uvádzací úvod. Škriabem sa v hlave. Prezerám si knihy iných autorov, zisťujem, že som ešte ani jednu nečítal. Ešte sa hrabem vo vedomí, čo by som chcel svojím písaním vlastne vyjadriť. Zaujať k čomusi stanovisko. Vyzdvihnúť nejaký jav, alebo niečo skritizovať, tak sa dynamickejšie vyjadriť k nejakému spoločenskému javu. Pokúsiť sa ľudí zaujať zaujímavou príhodou, aj ich pobaviť, urobiť im dobre na duši. Neviem sa rozhodnúť. Cítim akési nekonečno vesmírneho vesmíru, ktoré neviem uchopiť. Všetko je, vraj, časovo určené a má svoj začiatok a koniec, ale ja som akoby mimo tejto dimenzie.

Aj napriek mojím hlbokomyseľným úvahám ubehol nejaký čas. Zisťujem, že som napriek tomu nejakým podivným nedopatrením napísal more strán. Je toho strašne veľa. Aj na niekoľko románov, seriálov, sérií, biblií.

Zase sa napriek všetkému posúvam v čase. Napísaného bolo toľko veľa, že som sa rozhodol to tam všetko zanechať. Išlo predsa o kus života, ktorý som počas toho všetkého zažil. Je absolútne neprenosný do iného môjho sveta. Ale aj tak mám za tie roky pocit dobre vykonanej práce. A možno to aj tak niekto objaví a potom vydá. Keď sa to má tak stať, tak sa stane. Keď nie, tak nie, tak to neuzrie svetlo sveta.

Lebo je to Svojvôľa.

Laco Kerata (*1961) píše prózu, poéziu, divadelné a rozhlasové hra. Vydal 11 kníh s krátkymi prózami a hravou poéziou a zozbierané dramatické spisy mu vyšli v Divadelnom ústave. O novej zbierke Poviedky z Pakistanu  autor povedal: „Kniha na tému malé Slovensko (Československo) verzus nový veľký svet (Západ, Amerika, Ázia) a malý človek vo veľkom svete. V poviedkach sa odráža, okrem iného, aj fiktívny príbeh, inšpirovaný ozajstným príbehom jednej rodiny. Rodina sa zhodou náhod dostala k tej možnosti, že žila nejaký čas v absolútne neznámom prostredí, v inom kultúrno-spoločenskom svete a predtým nikdy z tej celej rodiny nikto neprekročil hranice mentálne, ako aj kultúrne izolovaného štátu. Členovia rodiny, aj pre neznalosť jazykov, zažívajú rôzne príhody. Ale napokon majú snahu sa čo najskôr s jazykovou bariérou vyrovnať, ale najmä ju odstrániť. Ide o cestu z izolovanej socialistickej krajiny počas hlbokej studenej vojny, do otvoreného a vcelku neznámeho sveta.“