Recenzovaný výber rozhodne vítam, pretože ide ešte stále, tobôž u nás, o nízko zastúpený typ tvorby. Než prejdem k jeho bližšej charakteristike, zmienim sa o pár problémoch. Kniha by si zaslúžila kvalitnejšiu redakciu, množstvo (nielen typografických) chýb ruší a odvádza pozornosť zbytočným smerom. Ďalší problém je koncepčného charakteru. V podnázve sa uvádza, že ide o výber z LGBT literatúry, vo viacerých prípadoch však ťažko identifikovať, v čom daný textový rozmer spočíva, ak nestotožňujeme autora/autorku a jeho/jej lyrický subjekt/ku. Možno by bol lepší podnázov „výber z tvorby LGBT autorov a autoriek“. Takisto považujem za nevhodné výrazy ako „lesbička“ či „homosexualita“, ktorých absencia by v poučenejšom kontexte mala byť samozrejmosťou. Rovnako skratku LGBT, tobôž v esejach venovaných historickému prierezu a širšiemu kontextu, načim rozšíriť na, trebárs, LGBTIQA*, prípadne používať (tiež nie bezproblémový) výraz queer, ako to čiastočne robí Adam Borzič v texte venovanom českej časti. Tým sa dostávam k ďalšiemu problému – v knihe nájdeme charakteristiku slovinskej a českej „LGBT literatúry“, no chýba text venovaný slovenskej scéne. Básne Michala Talla tak pôsobia ako apendix vytvárajúci zdanie absencie slovenskej queer literatúry – na výber pritom bola napr. tvorba Jany Varcholovej či Ladislava Lipcseia. Na druhej strane, hoci mi chýbali viaceré mená (napr. Svatava Antošová), je legitímnym právom zostavovateľského tímu vybrať to, čo považuje za vhodné, a nimi zvolené texty si pozornosť zaslúžia.
Na rode ne/záleží
Ako prvá je zastúpená Kristina Hočevar. Jej básne sú vďaka umnému mixu inak pomerne konvenčného motivického repertoáru viacvýznamové a produktívne pulzujúce rôznymi presahmi. Prinášajú ľúbostno-erotické verše, ktoré prepájajú prírodnú a mestskú symboliku aj atmosféru. Vzťah spodobujú neromantizujúco aj cez športovú tematiku, ktorá spolu s niektorými motívmi vytvára stereotypný obraz lesby, na druhej strane sa spolupodieľa na rodovo performatívnom obraze identity: „ale této noci jsem kluk, / běžecké nohy a lesk v dozadu načesaných vlasech“. Básne zaujmú aj pôsobivou obraznosťou: „a holé břicho mramoru se nafoukne / jakoby nebylo kámen“.
Druhým v poradí je Adam Borzič, ktorý je prezentovaný rôznorodými textami z pripravovaných zbierok. Jednak čítame starosvetské a (v rámci celku funkčne) patetické verše zasvätené perzskému básnikovi, teológovi a sufistickému mystikovi Rúmímu, v ktorých sa Borzič v zhode s témou básne nebojí veľkých slov a ktorých odkaz všeobsiahlej lásky je v čase protiislamských nálad relatívne angažovaný. Podobne je to s druhou básňou, venovanou poetovi Háfizovi, ktorý okrem iného ironizoval náboženské pokrytectvo. Textu sa za pomoci valiacej (hoci konvenčnej) symboliky darí preniesť na nás hedonistickú a rodovo nespútanú energiu človeka, „v jeho[ž] blízkosti i růže rychleji rudly“. Nasledujúce texty tematicky zaujímavo korešpondujú s tými predošlými, keď je ich odkaz konkretizovaný autobiograficky napájanou realitou dneška. Ide o láskyplné básne venované (v duchovnom aj telesnom zmysle) intímne blízkym osobám lyrického subjektu. Zatiaľ čo v básni venovanej Magdaléně ide skôr o duchovnú spriaznenosť, ženský (potešujúco nie objekt, ale) subjekt hrdinu opantáva a prináša mu radosť a pokoj „v plačícím světě“, v prípade textu venovaného Koljovi, ktorý sa nesie na inej (urbánnejšej, súčasnejšej a poetologicky invenčnejšej) poetike, sme svedkami „živočíšnej“ príťažlivosti. Podobne telesná je báseň Kosatec do Edinburghu, v ktorej sa nám dostáva až detsky lačnej a s tým dynamicky komunikujúcej, odvážne homoerotickej obraznosti. (Doslova) vyvrcholením naznačenej tematickej línie je text Muži ve španělském gay pornu, ktorý ostentatívne zdôrazňuje fyzický a (zdanlivo) nič než fyzický rozmer mužských postáv, aby v konečnom dôsledku a v kontexte zvyšných básní pritakal životu vo svojej seba presahujúcej, no – pokiaľ mu to dovolíme – slasť už tu a teraz poskytujúcej „materiálnosti“.
Nostalgia a nepokoj
Nasledujú básne Aljaža Koprivnikara, ktorý je zastúpený početnejšie, a teda sa z rozsahových dôvodov nezmienim o všetkých textoch. Osemdielny cyklus Zbudovat město je nostalgickým a nepokojným, paradoxne však harmonicky plynúcim rozjímaním o odchádzaní a prichádzaní, vytrácaní a stávaní sa. Text neostentatívne pulzuje medzi rôznymi (v tomto prípade ešte nespresnenými) mestami a jazykmi, vrátane rodných, ponímanými ambivalentne. Je budovaný s precíznosťou, forma chvíľami obkresľuje obsah (napr. grafický dojem vytrácania sa subjektu v častiach písaných kurzívou je neskôr i verbálne konkretizovaný ako „rozpúšťanie“), jednotlivé časti medzi sebou prehlbujúco komunikujú, viaceré roviny sa odhalia až po opakovanej recepcii. Cyklom presvitá aj ľúbostná/erotická vrstva, ktorá jej interpretačné možnosti ešte rozširuje. Text Memento mori nielen vizuálne nápadito sprítomňuje (meta)fyzické pocity cnenia po milovanej osobe. Odporúčam aj smutno-hravú, realisticko-idealistickú a vo výsledku romantickú báseň Stromy na Reihenstrasse, ktorá umelecky presvedčivo (hoci klišé „nalijme si / čistého vína“, ako aj nechcene povýšenecké „prochází obyčejní lidé do svých betonových prací“ by som oželel), tematicky sviežo a láskavo reflektuje striedanie milencov na ceste za (s?) láskou. Zaujme aj rodovo nejednoznačná a poeticky bujará báseň Kterak se z mé babičky stal první slovinský surrealista, ktorá so sladko ironickým ostňom (namiereným aj dovnútra slovinskej literárnej scény) prepája intímne/individuálne a spoločenské/nadindividuálne. Tri záverečné texty sú viac-menej úspešným naplnením textového zámeru a prinášajú angažované aj angažovanosť problematizujúce texty, predsa len sa však nevyhli príliš doslovným pasážam (a to aj v prípade, že ide o ironizovanie), ktoré pri tomto type produkcie zákonite hrozia, a nedosahujú estetickú presvedčivosť – poetologicky enigmatickejších – zvyšných textov.
Aktuálne a výrazné poetiky
Ďalšou autorkou je Emma Kausc, ktorá svoje básne uvádza presným časovým určením. Tento postup kontrastne prehlbuje ich často náznakovitú, no komunikatívnu poetiku. Tituly do textov zároveň vnášajú dynamickosť, keďže v nich dochádza k výrazným posunom v rámci časových pásiem (19:41 GMT+2, 13:56 GMT+1, 00:07 GMT+3). Hoci by sa dali interpretovať rôzne, najvýraznejšie je v nich prítomná rovina (nenaplneného) vzťahu (aj k sebe), s tým súvisiaca téma (seba)hľadania, napojená na medziľudský (chvíľami tiež širší spoločenský) presah, čo občas síce ústi do naivnejších – či už paternalistických („chci dát světu / co neví že potřebuje“), alebo ostentatívne sebavedomých („jsem všech svých 100 % // pod už nejdu“), prípadne v prekonaných dichotómiách uväznených („mimo město se čas měří bez hodin“) – konštatovaní, tie sú však vzhľadom na nízky vek autorky relatívne pochopiteľné a vzhľadom na prevažne zvládnutý zvyšok neobťažujúce. Kausc má totiž najmä schopnosť priniesť myšlienkovo zrelé, tematicky aj poeticky súčasné a esteticky pôsobivé texty, plynúce na zdanlivých paradoxoch a prekvapivom vrstvení rôznych kontextov: „neměla bys soudit / jadernou explozi / zvlášť když se snažila / být kousnutí do hory cukru“.
Uroš Prah je reprezentovaný textami, z ktorých niektoré pre mňa predstavujú jeden z kvalitatívnych topov zborníka. Výber začína stručnou, jemno-údernou básňou Hlad, vystihujúcou podstatu/pnutie lásky ako máloktorá iná, ktorú som čítal. Obstoja aj existenciálne, niektoré motívy opakujúco rozvíjajúce a netézovito (čo neplatí pre banálnu Skromnost menšin) angažované básne na s. 80 – 82, ktoré niektorými kvalitami (realistickosť, telesnosť, funkčná vulgárnosť) predznamenávajú zmienené hodnotové vrcholy a vyznačujú sa raz vydarenejšou, pretože konkrétnou, inokedy obťažujúcejšou, pretože priveľmi zovšeobecňujúcou gnómickosťou. Zvyšok textov je kvalitnou queer literatúrou. Snúbi sa v nich nesentimentálne nežná romantickosť s homoerotickosťou, ktorá je chvíľami prepájaná s prírodno-psychologickým (a fyzickým) paralelizmom, inokedy zintenzívnená funkčnou a gej sex detabuizujúcou kvázi vulgárnosťou: „Hlavy tisknou ke zdem / a prdele do vzduchu / a prosí tě, / abys je ošukal. / Pak chroptí blahem. / Šeptají ti, / že je podivně bodne, / když jim ho zarazíš až do konce“. Básňami zároveň nenápadne, zvnútra a esteticky príťažlivo prúdi teoretická poučenosť (dekonštrukciou), to všetko podané v umelecky presvedčivom poetickom ráme: odporúčam najmä báseň Ráno u bazénu.
Telesnosť a angažovanosť ako spoločné črty
Básne Mareka Torčíka sa nesú na – najmä na české, menej už slovenské pomery, kde má podobná poetická línia pomerne bohatú tradíciu (z novších mien sa mi pri čítaní vynárali texty Michala Talla či Martina Kočiša) – relatívne experimentálnom a intelektuálnejšom, zároveň zmyslovo konkrétnom podloží. Textovou samozrejmosťou (videnou aj v tvorbe Kausc; samozrejme aj v tvorbe mnohých iných píšucich) je online realita. Tá je zastúpená nielen ako prirodzené (nepríznakové, a teda poéziu už dlhšie neozvláštňujúce) prostredie, ale korešponduje aj s obsahom niektorých básní. Ide napr. o poukaz na xenofóbnu hrozbu v spoločensky angažovanej básni PM, ktorá naberá na sile práve v anonymnej online mase: „já bych to všechno už odmala střílela“. Čo však básni dodáva na presvedčivosti, je napojenie témy na intímny svet lyrického subjektu, ktorý sa takisto vymyká a je potenciálnym cieľom útoku: „mám ještě právo držet se ho za ruku / přisunout k tělu do peřin“. Pre texty je typické prerývanie (kurzívou odlíšenými) útržkami z aktuálnych aj spomienkových rozhovorov, pričom fragmentárna, viacvrstvová a napriek konkrétnym reáliám unikajúca je občas aj ich poetika, ktorej odkaz (problematika identity, jazykovej reality, vplyvu sociálnych sietí, téma ohrozenia, nielen deficitných vzťahov, rodového a rodinného určenia atď.) si zakaždým úspešne zložíme – najneskôr po opakovanej recepcii. O hermetickosti teda môže byť reč iba v prípade našej myšlienkovej lenivosti.
Nataša Sukič je predstavená dvoma úryvkami. Prvý je z románu Bazén a ponúka tematicky aj formálne konvenčné, predvídateľnými náznakmi erotiky nabité scény prvého romantického vzťahu románovej postavy so skúsenejším dievčaťom, ktoré má za sebou exotický románik s Mexičankou, čo je klišé samo osebe (a nie je jediné). Druhá ukážka – z románu Piknik – prináša psychologicko-hororový príbeh dvoch žien uprostred hrozieb rôzneho druhu (pokazené auto, partia „násilníckych“ mladíkov, neidentifikovateľné zvieracie „zlo“ útočiace na dom v noci), ktoré sa síce (v priestore ukážky) netransformujú do činu, no i tak majú reálny dopad na psychiku postáv a v priestore celého románu hádam ponúkajú rôzne interpretačné možnosti vrátane spoločenského presahu (ohrozenie lesbického páru majoritnou spoločnosťou). Tak ako prvému, aj tomuto textu uškodili klišéovité pasáže, redundancie či (možno vinou prekladu) kostrbatejšie pasáže: „Ana je podrážděná a jeden uzlíček nervů“.
Andrea Vatulíková je síce prezentovaná básňami z rôznych časových období (2010 – 2018), no všetky spája realisticko-humorná poetika (pripomínajúca tvorbu Kateřiny Bolechovej) a lyrická subjektka, ktorá reflektuje svet, vzťahy a seba bez príkras, občas vulgárne, chvíľami relatívne trpko, nikdy však rezignovane či bolestínsky; bližšia jej je irónia: „Místo sexu mateřské objetí / prsaté tanečnice go go“. Niektoré texty sú zasadené do konkrétnej, autobiograficky dotovanej reality, čo im dodáva na autentickosti, ktorá funkčne pohltí banálnejšie miesta, pretože aj taký je (nielen ľúbostný) život, ktorý hrdinka prežíva a o ktorom neprešpekulovane a úderne referuje. To sa týka aj niektorých slov (okrem citovanej buzny najmä „lesba“ v rôznych podobách), ktorých účinok sa opakovaným použitím vyprázdňuje, čo je tentoraz na prospech: básne tak zrkadlia prostredie, v ktorom sa podobné výrazy nepoužívajú za účelom ozvláštnenia, ale sú súčasťou bežného hovorového registra. Posledný zaradený (takmer piesňový) text Jdu pozdě je vzhľadom na aktuálne datovanie možno predznamenaním budúcej autorskej polohy, ktorá by Vatulíkovej rozhodne pristala – neurážajúco drsných šansoniérok, tobôž tých s queer iskrou, nie je nikdy dosť.
Suzana Tratnik, známa u nás prekladom románu Volám sa Damián, je predstavená dvoma poviedkami. Prvá – Zlatý důl – je triezvo ironickým (nepriamo aj nostalgickým a kapitalizmus kritizujúcim) pohľadom na ľubľanskú queer scénu, ktorej klubový život sa aj vplyvom nových technológií mení. Text zasvätene (vrátane poučeného ironizovania pojmov ako komunita; o to viac zamrzí už kritizovaná „lesbička“, podobne vyruší nekonzistentnosť, keď je tá istá osoba označená raz ako „starší aktivistka“, no o pár strán ďalej ako „mladá vyholená rebelka“, o opakovane sa vyskytujúcom slove „gejevský“ nehovoriac) sprítomňuje síce typizovanú, no z reality odpozorovanú – generačne, povahovo aj názorovo rozdielnu – skupinu, ktorá je zajedno v tom podstatnom: v boji proti tzv. homofóbii a v hľadaní miesta, ktoré bude nielen bezpečné, ale aj reflektujúce naznačenú rôznosť identít. Próza je tak implicitnou kritikou povrchného pohľadu zvonka, ktorý queer ľudí často vníma ako monolitnú masu. Hoci záver poviedky vyznieva až retro-schematicky, realita nielen strednej Európy takou, žiaľ, naďalej v mnohých ohľadoch zostáva, a teda text – najmä pre väčšinové čitateľstvo či mladé, hľadajúce sa osoby – splní svoj (nielen estetický) účel. Druhá poviedka Intimentální je značne prešpekulovanou a parodicky zveličenou správou o „stave zlomeného srdca“, ktorá je prvoplánovo napojená na tému eutanázie. Síce sa pri čítaní neraz usmejeme, aj sa s hlasom hrdinky stotožníme (porozchodová bolesť býva individuálne pociťovaná ako najväčšia, v konečnom dôsledku je však takmer vždy až modelovo rovnaká, odhliadnuc od medziľudských rozdielov, vrátane citových preferencií). Aj táto poviedka zaujme skôr neskúsené či nešťastnú lásku prežívajúce osoby, čo nepopiera poučenosť autorky – odkazy na zobrazovanie lesieb v kinematografii sú, samozrejme, notoricky známe, pokiaľ sa o tému čo len zbežne zaujímame.
Ako posledné sú v zborníku uvedené básne Michala Talla, ktoré predstavujú ďalší z jeho kvalitatívnych vrcholov. Autor dokáže načerpať súce inšpiračné zdroje (Mária Ferenčuhová, Nóra Ružičková, Ján Ondruš…) natoľko prirodzene, že výsledok nepôsobí odvodene, a ešte pridať kus svojského a nielen pre prirodzené vnorenie do online sveta aktuálneho hlasu. Básne sú premysleným, emocionálne odzbrojujúcim a vizuálne nápadito pulzujúcim amalgámom, ktorého subjekt sa telesne zreteľne odtláča do textu, využíva priestor vo svoj tematicky hutný a poetologicky svieži prospech, reflektuje svoj (napriek konštantnému pocitu deficitnosti premenlivý) vzťah k druhému (mužskému subjektu), dramaticky, no nie teatrálne (zato recepčne pútavo ako máloktoré iné texty slovenskej poézie; podobne básnicky priebojná bola v ranejšej tvorbe už spomínaná Ružičková) prežíva neopätované city, pričom básňami zároveň presvitajú nielen súkromné vychýlenia psychiky, ale aj spoločensky angažovanejší rozmer.
Ako ukázal predošlý letmý rozbor, texty spája najmä telesnosť, erotickosť a angažovanosť v rôznych významoch a intenzite. To je síce vzhľadom na typ tvorby neprekvapivé a takmer klišé, no vzhľadom na jeho prevažne umelecky presvedčivé a v rámci jednotlivých výstupov svieže stvárnenie výnimočne vítané.
Autor je literárny kritik a šéfredaktor rodovo orientovaného časopisu Glosolália
