Myšlienky hlbinnej ekológie formuloval ako prvý nórsky ekológ Arne Næss v 60. rokoch 20. storočia. Vo svojom myslení kládol dôraz na myšlienkový prerod jednotlivca tak, aby sa vnímal ako súčasť jedného veľkého prírodného celku.
Jeho myšlienky zarezonovali o približne 20 rokov neskôr najmä v Spojených štátoch, kde ovplyvnili celú generáciu ekologických mysliteliek a aktivistov, pričom v niektorých kruhoch však boli pôvodné Næssove biocentrické myšlienky prekrútene do antihumanistických názorov, ktoré napríklad hlásali, že hladomory sú vitaným sebaregulačným procesom Zeme. Ako vnímal tento vývoj samotný Næss, ktorý bol zástancom nenásilia? Dokázalo sa hlbinno-ekologické hnutie voči takýmto myšlienkam vyhraniť?
V ktorých súčasných organizáciách a hnutiach zanechala hlbinná ekológia svoju stopu? Na tieto otázky a ďalšie otázky sme sa pýtali environmentálneho etika, docenta Bohuslava Binku.
