Esej intermediálnej umelkyne Tatiany Takáčovej bola podkladom a súčasťou jej performance Body Pain(t), založenej na procesuálnej kresbe, tvorenej v čase panických atakov. Strohé a vo svojej priamej výpovedi mrazivé fragmenty vlastnej úzkosti autorka pretkáva autentickými zápiskami z denníka, ktoré si kvôli lekárskemu monitorovaniu musela viesť počas psychiatrickej hospitalizácie. Textom pretekajú aj kúsky textov iných — Johanny Hedvy či Susan Sontag. V performatívnej eseji sa obnažuje psychický i somatický subjektívny zážitok, ale aj východiská kolektívnej skúsenosti s úzkosťou.
- apríl
Budím sa do dňa. Slnko mi svieti priamo do tváre, žmúrim oči.
Vstávam.
Telo nechce vstať.
Vstávam.
Pripravené raňajky končia v záchode, káva ani nebola navarená.
Budím sa do dňa.
Moje telo chce znova zaspávať.
„V okamihu choroby, keď človek prestáva bezproblémovo fungovať, začne vnímať svoje telo ako objekt. Ide o psychickú obranu proti vzniknutému dočasnému či trvalému obmedzeniu telesného fungovania, a tým celkovej kvality života. Vyčlenenie tela ako objektu zo sebaobrazu vedie totiž k dištancovaniu sa od neho vo chvíli, keď sa stalo chorým, zlyhávajúcim. V tú chvíľu považuje človek svoje telo za príťaž, nemá pre neho porozumenie.”
Výkon
Výdrž
Produktívny
Efektívny
Kapitalistická spoločnosť ráta aj s mojím telom. Mladé telo vydrží veľa.
Nespať, nepravidelne jesť, veľa pracovať.
Aj moje telo vydrží pracovať. Musí.
Moja myseľ už dlho nevládze pracovať.
Dichotómia v praxi.
Telesne chorý človek je neustále stavaný pred bariéry znemožňujúce mu participáciu v spoločnosti. Mentálne chorý človek je, naopak, neustále pobádaný participovať za každú cenu. Nedáva sa mu priestor k neparticipácii.
- máj
Už som tu. Prešiel prvý deň a ja sa pýtam samej seba, čo som si to spravila. Nechápem, čo sa to tu deje. Od sestričkiných otázok, v koľkoizbovom byte som vyrastala, až po nacvičovanie Snehulienky a siedmych trpaslíkov. Akoby som bola v detskom tábore.
Poobede som si chcela ísť kúpiť keksík do bufetu. Sestra povedala, že ešte nemôžem, ešte ma nepoznajú. Nastalo precitnutie. Urobila som zo seba dobrovoľne väzňa.
- jún
Dnes je môj tretí deň. Myslím, že sa mi začína uvoľňovať telo.
Čím skôr vyliečiť symptómy.
Ak nevidím symptóm, problém už akoby neexistoval.
Základ je vrátiť sa do produktívneho módu čím skôr.
Dĺžka uzdravenia sa nerovná uzdraveniu, iba utlmeniu príznakov.
- jún
Keby som konečne našla lieky, ktoré mi sadnú. Tak sme sa dohodli na cieli tohto pobytu: nájsť vhodné lieky. Posnažím sa živiť svoju motiváciu.
Bojujem s predstavou šiestich týždňov tu, snáď to bude menej.
„Ableizmus vytvára predstavu choroby ako niečoho, čo človeka sužuje a môže to prekonať. Myslieť o chronických chorobách ako o niečom, na čo musí byť človek silný. Myslieť na záchvaty choroby ako na niečo, čo človeka vytrháva z normálneho života.”
Som vedená k transformácií poruchy. Ako v každodennom
živote, tak aj v tom umeleckom. Využiť chorobu na niečo.
Ableistické predstavy majú dvojaký účinok. Jednak nás poháňajú k výkonnosti aj v čase pretrvávajúcej choroby, no na druhej strane nás učia, že ak sme chorí a nepracujeme, sme menejcenní. Pracujúci je vždy viac ako nepracujúci.
Učia ma, že limity mojej psychiky sú mojim osobným zlyhaním.
- jún
Mama mi každodenne píše, že sa nevie zmieriť s tým, že som tu. Že mám prísť domov, tam mi bude lepšie. Asi je to normálna reakcia, keď máte dieťa na psychiatrii.
Sme neustále učení a udržiavaní v predstave, že zdravotné problémy sú relevantné až v momente, kedy ovplyvňujú naše telo.
Opisujeme fyzické príznaky našich mentálnych chorôb.
Nazdávame sa, že iba medicína má silu legitimizovať našu bolesť.
Našu psychiku začíname liečiť až v momentoch kolapsu.
Svoje stavy som začala brať vážne až v momente, keď som už nemohla ostávať cez deň ani v noci sama, až keď som sa stala úplne závislou od iných. K liečeniu ma poháňala hanba. Od tej doby som neustále presviedčaná rôznymi spôsobmi o nerelevantnosti choroby a jej liečenia.
Hanba pretrváva, stupňuje sa.
Každý z nás je občas smutný.
Nedávaj si napísať lieky na poisťovňu, hocikto môže zistiť, že si na hlavu.
Možno sa len moc sleduješ, musíš sa nad to povzniesť.
Nie je dobré brať lieky v takom skorom veku.
A myslíš si, že ti to vyrozprávanie sa psychologičke ozaj pomáha?
Prežívam rozmar? Zažívam slabosť?
Veda a medicína stále fungujú na princípe merania a merateľnosti.
„Zmerajme všetko, čo sa dá zmerať a to, čo sa nedá, spravme merateľným.”
Vidím zdravé telo. Dušu nevidno.
Ako chceme merať relevanciu mentálnej choroby? Ako odlíšime zdravú emóciu od tej chorej, ak navonok vyzerajú rovnako? Môžeme vôbec používať toto delenie na zlé a dobré emócie?
- jún
Zamýšľať sa nad spúšťačmi úzkosti sa mi až tak nedarí, nemám v tom ucelené myšlienky.
Moja psychologička mi vravieva, že mám v sebe veľa potlačenej agresie. Lenže ja mám pocit, že ak tam aj je, je tak potlačená, že o nej sama neviem. A potom sa mi to všetko vracia v snoch.
- jún
Dnes idem prvýkrát mimo nemocnicu. Mesto sa mi zrazu zdá príliš hlučné a cudzie, vôbec ma nepriťahuje. Cítim sa ako turista, ktorý si vybral úplne nevhodnú destináciu.
„Veda a medicína používajú jazyk vojny.“ Potrebujú označiť a spacifikovať vinníka. V tomto prípade je problém taký komplexný, že nájsť vinníka je väčšinou nemožné. Možno aj preto sa vina chtiac-nechtiac prenáša na pacienta.
Hysterická
Apatická
Depresívna
Letargická
Cholerická
Panická
Negativistická
Suicidálna
Abnormálna
Si depresívny človek.
***
Ale teraz nevnímam nič iné ako bolesť. Tá ovláda moje dni a moje vzťahy. Jej podriaďujem celé svoje bytie. A ona ma živí svojou neutíchajúcou horkosťou.
Prestala som rozmýšľať v intenciách v stave choroby a po nej, v pojmoch „chorá” a „vyliečená”.
„Choroba zhoršuje vedomie.” (S.Sontag)
„Nadmerná generalizácia
Selektívna abstrakcia
Prehnaný pocit zodpovednosti
Predpokladanie časovej kauzality
Katastrofizovanie
Dichotomické myslenie.“
Pomalá, tichá smrť bez vône a zápachu.
19.-23. jún
Cítim silnú úzkosť. Viackrát sa mi počas dňa vracia. Je dlhá a pomerne intenzívna. Zo silného vnútorného tlaku prechádza do problémov s dýchaním. Akoby som sa nevedela zhlboka nadýchnuť. Veľmi ma z toho bolí hlava, cítim mravčenie v spánkoch.
Zhlboka dýchame, počítame do desať. Všímame si, ako sa správa naše telo, ako sa rozpínajú pľúca, zväčšuje sa hrudný kôš.
Ruky spojíme v päsť. Opakovane stláčame a uvoľňujeme zovretie. Opakujeme päťkrát. Všímame si naše svaly. Sústredíme sa na ich zovretie a následné uvoľňovanie.
Chytíme si lakeť jednej ruky a tlačíme ním proti dlani. Dlaňou tlačíme proti lakťu. Opakujeme znova päťkrát.
Chytíme si dlaňami zboku obe kolená. Kolená tlačíme od seba a dlane k sebe. Opakujeme päťkrát.
Telo sedí, chrbát je vzpriamený, kolená v pravom uhle. Snažíme sa nohy čo najviac vtlačiť do zeme. Následne uvoľníme. Opakujeme päťkrát.
***
Učím sa zvykať si na bolesť. Každý z nás sa to chtiac-nechtiac musí naučiť. Len to robíme menej uvedomele. Psychická bolesť je prebíjaná telesnou bolesťou, je presne načasovaná, vyvolaná a udržiavaná až po moment, keď mám pocit, že už nevládzem. Snažím sa vždy vydržať o čosi dlhšie. Niekedy sa však nejedná o časové predĺženie, ale skôr o bolestné predĺženie. Prekonávanie tela mi pomáha prekonávať myseľ.
Je rovnako náročné naladiť sa na mentálne chorého človeka, aj keď človek sám trpí mentálnou chorobou. Akoby tu neplatilo pravidlo skúsenosti.
Trpí chorobou. To nie je on. Nerobí to naschvál a nevie to úplne ovládať. Je sužovaný svojimi pocitmi.
- jún
Keď som prišla na izbu, spustil sa mi iracionálny strach z toho, že mi niekto ublíži. Zúskostňoval ma periférny pohľad aj pohľad do zrkadla. Akoby ma niekto sledoval. Snažím sa upokojiť, zhasínam svetlo a líham si. Efekt je však opačný. Obrazy, ktoré vidím, ma vyrušia natoľko, že si idem vypýtať lieky na ukľudnenie.
Kľúčovou pri liečbe afektívnych porúch je stálosť. Stálosť v požívaní medikamentov a stálosť v psychoterapii.
Na psychoterapiu chodím viac ako rok, lieky taktiež beriem už skoro rok, za ten čas som niekoľkokrát zvyšovala dávku a päťkrát menila lieky. Nevidím žiaden progres, práve naopak. Moje modré obdobia sa predlžujú, dobrých dní ubúda.
Víkend 29.-30. jún
Takéto momenty sú pre mňa veľmi náročné, keď mi chýba opora v iných a potrebujem sa po ňu vrátiť k sebe. Vtedy namiesto hľadania sily, obraciam sa k sebaobviňovaniu a sebaľútosti. Musím sa naučiť účinnejšie stopovať tieto pocity.
Som neustále stavaná do pozície nerelevantnosti mojej choroby, sama pred sebou, ale aj mojimi najbližšími a spoločnosťou. Toto neustále spochybňovanie vedie k porušovaniu pravidelnosti liečby a teda má najhorší efekt na liečbu pacienta.
Dôvera znamená, že som tu.
- júl
O týždeň idem domov.
Myslím, že je čas na ambulantnú liečbu. Avšak dávam si čas do utorka, či ostanem pri tomto dobrom pocite.
Naladiť sa na mentálne chorého človeka je náročné a vyžaduje si skutočnú dôveru a lásku k pacientovi.
Trpí chorobou. To nie je on. Nerobí to naschvál a nevie to úplne ovládať. Je sužovaný svojimi pocitmi.
- júl
Snažím sa viac adaptovať na ľudí, premáhať sa, aby ma realita nezaskočila. Zajtra je môj posledný deň tu. Veľmi sa teším na rodinu, avšak cítim, že sa vzdávam určitého bezpečia a zázemia, ktoré som si tu za ten čas vytvorila.
„Rozmýšľam nad fantastickou predstavou. Existujem skutočná – zdravá ja a nepravá, dočasná – chorá ja.“
Som depresívny človek alebo trpím depresiou?
Som úzkostlivá alebo trpím úzkostnou poruchou?
Ak ležíme, nohy vyrovnáme a ruky necháme voľne ležať vystreté pri tele. Ak sedíme, ruky máme voľne položené v lone. Ak ešte niečo potrebujeme urobiť, tak to urobíme. Môžeme sa rozhodnúť, že vonkajšie zvuky sú nám teraz ľahostajné. Takisto sa môžeme rozhodnúť, že vlastné myšlienky sú nám tiež ľahostajné.
Pravá ruka je ťažká.
Pravá ruka je príjemne ťažká.
Ťažoba prechádza cez brušká prstov k dlani, cez zápästie pomaly k predlaktiu a postupne až do ramena.
Pravá ruka je úplne ťažká.
Som úplne pokojná.
Pocit ťažoby prechádza aj do ľavej ruky.
Ľavá ruka je príjemne ťažká.
Ťažoba prechádza cez brušká prstov k dlani, cez zápästie pomaly k predlaktiu a postupne až do ramena.
Pocit ťažoby sa cez brušnú dutinu presúva k obom nohám.
Cítim, že moje nohy oťažievajú.
Moje nohy sú príjemne ťažké.
Pocit ťažoby sprevádza pocit tepla.
Teplo sa postupne rozlieva od krku do oboch horných končatín.
Cez ramená prechádza k predlaktiam, až postupne do brušiek prstov.
Moje ruky sú úplne teplé.
Od rúk prechádza teplo do brušnej dutiny.
Sústredíme sa na oblasť za žalúdkom.
Plexus solaris je prúdivo teplý.
Teplo sa rozlieva v brušnej dutine.
Čelo je príjemne chladné.
Predstavujeme si, ako nám ho s každým nádychom ovieva chladný vánok.
Som úplne pokojná (1x)
- júl
Lúčim sa a po šiestich týždňoch odchádzam. Spracovávam.
Autorka je umelkyňa
V texte boli použité zdroje:
Reflection on selfcare
Andrea Dorea: One Woman´s Fight To Die Her Own Way
Carolyn Lazard: How to be a Person in the Age of Autoimmunity
Johanna Hedva: Sick Woman Theory
Johanna Hedva: A letter to a young doctor
Susan Sontag: S bolesťou druhých pred očami
Susan Sontag: Nemoc jako metafora
Depression and expressive behavior, Edit. by: Maser Jack D.
Jacobsonova progresívna relaxácia
Autogénny tréning
