„doprostřed této krásné země postavili dobří lidé továrnu, schoulena tvoří díky své hliníkové střeše krásný kontrast k listnatým a jehličnatým lesům vůkol. (…) a dobří lidé do ní vcházejí a zase vycházejí. poté se vlévají do krajiny, jako by jim patřila. továrna a pozemek, na kterém stojí, patří majiteli, což je koncern. továrna má přesto radost, když do ní proudí veselí lidé, protože ti podávají lepší výkony, než lidé neveselí.“ Elfriede Jelinek, Milovnice (v češtine 1999, 2008)
„Pracuju rád; dokonce nevydržím bez práce, jsem pak nervózní a začnu jančit; ale minimálně jednou za den si stejně přeju navždycky zmizet v hlíně (…) To mě pak uvidíš dřepět na přenosném hliníkovém záchodě, hlavu mezi koleny, dávno po té nejdelší cigaretové pauze, jako bych sám byl něco, co je třeba odvézt někam pryč. Někdo musí dělat záskok, a já to dělám dobrovolně. Vlastně všichni tady – (Ukazuje k ubytovně.) – jsme už jenom záskok.“
Peter Handke, Přes vesnice (v češtine 2012)
Výstava „Eastern Sugar“ Ilony Németh a hosťujúcich autorov v bratislavskej Kunsthalle zaberá priestor medzi týmito dvoma citátmi. Medzi veselými dobrými ľuďmi, ktorí v pravidelných intervaloch napĺňajú a vyprázdňujú fabriky a ktorých Elfriede Jelinek uväzňuje v sarkastickej idyle, a zádumčivou workoholickou triedou večného záskoku, ktorú predvída Peter Handke.
Výstava si všíma, čo obnáša prechod od centrálne riadeného hospodárstva k voľnému trhu. Od štátnych podnikov k nadnárodným koncernom. Od päťročných plánov ku kvótam produkcie EÚ a kšeftovaniu s nimi. Od priemyselnej výroby k zážitkovej ekonómii, v ktorej produkcia a spotreba splývajú do trendsetterských hybridov. Od pracujúcej triedy s určitou pripísanou a aj limitujúcou identitou k nájomnej pracovnej sile – navždy slobodnej a definitívne rozloženej. Od ekologických masakrov industriálnej výroby po transparentné výrobné haly, presklené a naleštené pomocou opakovaných greenwashingov a artwashingov.
Výstava nemoralizuje. Snaží sa medzi týmito pólmi nájsť neutrálne teritórium, z ktorého sa vyjadruje a na mušku si berie raz jeden a raz druhý z nich. Ale v tejto vyváženej neutralite za každú cenu sa načisto stráca pozícia výstavy a jej autorky a kurátorov, či akýkoľvek náznak únikovej línie alebo možností rezistencie voči popísanej situácii. Pri ručnej výrobe homolí cukru v centrálnej pôsobivo nadizajnovanej hale, vo fotogenickom svetle, za ústretovej asistencie stážistov a nájomných brigádnikov tak vôbec nie je ľahké rozlíšiť, či sme súčasťou Handkeho nostalgie alebo nemilosrdného sarkazmu Elfriede Jelinek.
Pred továrňou a pred kamerou
Prezentované dielo Haruna Farockiho Workers Leaving the Factory in Eleven Decades (2006) sa zaujíma o ten istý moment ako Elfriede Jelinek. Je doslovnou vizualizáciou ikonickej scény odchodu robotníkov z továrne, ale na dvanásť rôznych spôsobov. Od nemého filmu bratov Lumièrovcov (1895) po Tanečnicu v tme Larsa von Triera (2000). Obrazovky sú radené za sebou a filmové fragmenty v slučkách majú rôznu dĺžku, takže medzi nimi pri projekcii vzniká špecifický rytmus. Slučka vždy končí/začína uvedením roku, kedy film vznikol. Na línii dvanástich obrazoviek tak postupne sledujeme evolúciu filmového zobrazenia robotníka – od člena anonymnej masy cez odborára/revolucionára, ktorý vstupuje do konfrontácie s políciou, po ženu hrdinku, ktorá sa po východe z továrne zapletá do osobných vzťahov. Postupná individualizácia v zobrazení robotníkov a záujem o ich súkromný život je v pomerne jasnej línii prerušená nenápadným videom na predposlednej, jedenástej obrazovke. Je to prezentačné video spoločnosti Elkosta z roku 1987, ktorá vyrába bezpečnostné brány, bariéry a monitorovacie zariadenia pre súkromný aj verejný sektor, ktoré pohyb robotníkov dnu a von z tovární umožňujú efektívne regulovať. Zaradením tohto videa narušil Farocki ilúziu emancipácie a subjektivácie, ktorú sám prácne vyskladal – obraz robotníka/hrdinu/osobnosti je znovu spochybnený pohľadom na robotníka ako objekt pod dohľadom kamier a monitorovacích zariadení.
Skôr sa ukazuje, že s rozvojom technológií sa namiesto zamestnancov emancipujú techniky dohľadu a kontroly. Dve diela Jeremyho Dellera prezentované na výstave nadväzujú na subtílnu Farockiho kritiku oveľa priamejšie a rozširujú ju práve o možnosti využitia súčasných technológií. Od neosobného oka kamery snímajúceho pohyb zamestnancov z odstupu sa nástroje kontroly presúvajú priamo na ich telá (mobilné zariadenie Motorola WT4000, ktoré zamestnanci Amazonu musia počas pracovnej doby nosiť na zápästí, aby monitorovalo ich výkon) alebo do ich osobnej komunikácie (SMS správa s textom „Ahoj, dnes máš voľno“, ktorú rozposielajú agentúry prekarizovaným pracovníkom). Deller ukazuje zvrátenosť systému práce v pornografickom detaile: Nepretržitý dohľad je tu formulovaný ako motivácia či podpora a nedostatok práce ako neformálna dobrá správa. Ale sú tieto mechanizmy kontroly v protiklade s modernistickým modelom továrne, alebo sú len jej technicky dokonalejšími verziami?
Obchodovanie s neprodukciou
Pri zobrazení industriálnej výroby komunistickej éry výstava ponúka dva základné uhly pohľadu. Je tu múzeum cukru – výstavná realizácia doteraz neexistujúcej inštitúcie, ktorá mapuje históriu cukrovarníctva na Slovensku. Projekt vznikol v spolupráci s Mestským múzeom Šurany a kurátorom Miroslavom Eliášom. Vo vitrínach a na stenách sú tu zakonzervované dobové fotografie, filmy, pohľadnice, nástroje, náradie, dizajnové obaly, kocky, homole, kilogramy ako relikty a fetiše niekdajšej slávy. Žiadna čistota línií a úspornosť prezentácie, ale objekty a informácie nahustené do mikrosveta a do výpovede o ňom. Protipólom k muzeálnej expozícii, ktorá v kontexte výstavy súčasného umenia pôsobí niečím osviežujúco, sú fotografie z Cyklu Archív (2017 – 2018). V ňom Ilona Németh v spolupráci s Oljou Triaškou Stefanović, Cukru production a Mariánom Ravaszom mapujú pozostatky cukrovarníckej infraštruktúry na Slovensku. Na tie obrazy sme si zvykli z ďalších projektov skúmajúcich modernistickú architektúru vrátane môjho vlastného výskumu kinosál: ruiny budov, torzá komínov, pustnúce továrnické vily dokumentujú súčasnosť ako fázu úpadku. Muzeálnu glorifikáciu minulosti na jednej a súčasnú slabosť pre ruiny na druhej strane prepájajú videá Cukru production. Sú to zostrihy rozhovorov s dvoma predstaviteľmi cukrovarníckeho priemyslu, ktorí sa v deväťdesiatych rokoch podieľali na jeho privatizácii. Jeden v pozícii vtedajšieho riaditeľa Cukrovaru Sládkovičovo a neskoršieho generálneho riaditeľa cukrovaru v Rimavskej Sobote, ktorý privatizovala rakúska spoločnosť Agrana. Druhý ako niekdajší člen predstavenstva nadnárodnej spoločnosti Eastern Sugar, najväčšieho konkurenta Agrany. Obidvaja popisujú zo svojej perspektívy fenomén súvisiaci s privatizáciou – prechod od dotovanej produkcie k jednorazovo kompenzovanej neprodukcii.
Pod tlakom WTO sa v roku 2006 v Európe znížili kvóty na produkciu cukru. Európska komisia vtedy umožnila cukrovarom predať ich podiel na produkcii cukru za určitú paušálnu sumu, ale pod podmienkou, že cukrovar bude zrovnaný so zemou. Spoločnosť Eastern Sugar túto ponuku využila a zlikvidovala najmodernejší a najperspektívnejší cukrovar v Dunajskej Strede. Druhú stranu problému, konkrétne neokoloniálne dopady ochrany európskeho trhu s cukrom, na výstave tematizuje dielo autorskej dvojice Lonnie van Brummelen a Siebren de Haan s názvom Monument of Sugar – how to use artistic means to elude trade barriers. Dvojica holandských umelcov vycestovala v rovnakom čase, v rokoch 2006/2007 do Nigérie, aby tu nakúpila prebytkový európsky cukor predávaný za symbolické ceny. Kvôli ochranným opatreniam EÚ podliehal v tom čase dovoz cukru na európske trhy vysokému clu. Európske cukrovary boli síce limitované kvótami, ale nadprodukciu cukru mohli predávať za veľmi nízku cenu na svetových trhoch, čo bolo likvidačné pre Brazíliu, Indiu a ďalšie nezápadné krajiny. Lonnie van Brummelen a Siebren de Haan chceli v Nigérii nakúpiť lacný európsky cukor, vytvoriť z neho na mieste umelecké dielo a priviezť ho naspäť do Európy pod týmto statusom, čím by sa podľa holandskej legislatívy vyhli nutnosti platiť clo. Nakoniec však zistili, že cena európskeho cukru v Nigérii je porovnateľná s cenami v Európe a cukor sa takmer nedá zohnať, pretože v prístavoch Lagosu sa obchodovalo predovšetkým s brazílskym cukrom. Výstupom ich projektu je 16-milimetrový film, odkazujúci samotným médiom obrazu na hlučnú, rytmizovanú priemyselnosť filmovej produkcie, a 304 cukrových kvádrov, z ktorých polovica pochádza z Nigérie a druhá z Francúzska. V Bratislave je okrem filmu vystavený aj jeden z nich.
Idylická manufaktúra
Ako sa k načrtnutým líniám – k personalizácii mechanizmov dohľadu a kontroly, k fetišizácii priemyslu alebo jeho ruín, ku kšeftovaniu s neprodukciou alebo s kvótami namiesto tovaru – vzťahuje ústredné dielo výstavy, ktorým je Výroba cukru Ilony Németh?
Samotný priestor inštalácie je niečím medzi priemyselnou halou a bielou kockou. Tu si návštevníci za asistencie kustódov môžu vyskúšať ručnú výrobu cukrových homolí. Svetlo dopadajúce cez stropné okná je dokonalé a fotogenické, 36 výrobných staníc aj police na odkladanie produktov sú precízne nadizajnované, nálepku Agrana na vreciach s cukrom prekrýva logo výstavy. Okrem návštevníkov vyrábajú homole aj bývalí zamestnanci cukrovarov a klienti úradu práce. Celý proces je vlastne príjemný, o to viac a krikľavejšie však z tejto participatívnej idyly okrem cukrových homolí vyliezajú aj pochybnosti o jej zmysle. Čo presne znamená návrat k manufaktúrnej výrobe v kontexte spoločnosti postfordizmu, prípadne rovno postpráce? Diváci v galérii vyrábajú cukrové homole ako istý typ nostalgického spektáklu. Namiesto zaprášených hlučných hál sedia v čistom, takmer laboratórnom prostredí. Namiesto stoviek kusov vyrobia jeden až dva, nikto ich nenáhli, naopak, personál galérie je tu na to, aby im asistoval. Bývalí zamestnanci cukrovarského priemyslu a klienti úradu práce tu denne „pracujú“ 4 hodiny, ich práca však spočíva predovšetkým v tom, že sprítomňujú prvok autenticity. Použitý cukor je sponzorským darom spoločnosti Agrana, ktorá v deväťdesiatych rokoch privatizovala cukrovary. Produktom práce sú suveníry.
Španielsky konceptuálny umelec Santiago Sierra je známy provokatívnymi dielami, v ktorých si najíma ľudí na to, aby v galérii vykonávali rôzne absurdné činnosti. Ilegálnym gastarbeiterom v Nemecku platil minimálnu mzdu za to, aby počas otváracích hodín galérie boli „vystavení“ vnútri kartónových boxov, drogovo závislým ženám zaplatil sumu zodpovedajúcu dávke heroínu za to, aby si na chrbát nechali vytetovať tenkú rovnú linku, skupine 133 prisťahovalcov dal honorár za to, že si nechali odfarbiť vlasy na blond, najal si nezamestnaných, aby v galérii nezmyselne presúvali betónové bloky z jednej strany na druhú. Sierra poukazuje na nerovnosti a perverznosť súčasného systému práce a sám ich doslova reprodukuje vnútri umeleckých inštitúcií.
Ak teda nazrieme na Výrobu cukru zo sierrovsko-jelinekovskej perspektívy, je dokonalým príkladom toho, ako sa manuálna práca mení na retrozážitok a veselí ľudia vchádzajú do galérií namiesto tovární. Rozhodne to nie sú masy, ale stav permanentného záskoku poväčšine zdieľame so stážistami a brigádnikmi. Problém nie je vstúpiť, ale nájsť cestu von.
Ilona Németh: Eastern Sugar
Kurátorka: Nina Vrbanová
Asistentka kurátorky: Krisztina Hunya
Kunsthalle Bratislava, 13. apríl – 15. júl 2018
Ivana Rumanová
Autorka je kultúrna antropologička
