Po slovnej aj tematickej detabuizácii v slovenskej ponovembrovej literatúre, po prózach Petra Pišťanka, Ivany Dobrakovovej, Ondreja Štefánika, Ivany Gibovej, Agdu Bavi Paina či iných autorov, nás už dnes len tak ľahko nič neprekvapí – ani vulgarizmy, ani v texte nakreslený alebo slovami obnažený penis. A predsa môžu byť čitateľky a čitatelia atakovaní dielom, ktoré akoby nemalo žiadne hranice.
Uvažovať o prekročení (estetickej) miery v Medešiho knihe Jedenie by bolo i vzhľadom na jej zámernú bezbrehosť problematické. Jazyk poviedok v nej totiž stojí a pre mňa tiež padá na hovorových slovách, slangu, dialektizmoch či vulgarizmoch, zodpovedajúcich postavám degenerovaným alebo ničeným alkoholom, drogami a sociálnym prostredím, životom, či presnejšie živorením nielen v zapadnutom kúte Vojvodiny. Tá je stvárnená vskutku autenticky: od „rekvizít“ (akými sú napríklad pleskavica, šípkový lekvár alebo šupky zo slnečnicových semiačok, ktoré sa tu lúskajú úplne všade) cez mŕtveho švába na lepidle pod posteľou až po konkrétne ulice Nového Sadu či vidiecku atmosféru Ruského Kerestura, v ktorom akoby zastal čas v inom storočí. Poznámky pod čiarou vhodne a občas aj vtipne vysvetľujú miestne reálie (ratluk, džezva, čutky, ale tiež jednotlivé osobnosti, piesne atď.).
Vyčítať Medešimu nadužívanie subštandardu by na jednej strane znamenalo ísť proti pravidlám autorovej „hry“, na strane druhej ju čitateľ, ktorý je v knihe často oslovovaný, prijať nemusí. V Medešiho prózach je najnápadnejší práve expresívny jazyk, no nevedno, či ho takto „oživil“ prekladateľ alebo autor samotný: prelínajú sa tu nespisovné a spisovné slová, popri nárečových a zastaraných výrazoch či tvaroch (vokatív) tu nájdeme množstvo cudzích lexém, miešajú sa tu (nie vždy funkčne) gramatické osoby, zväčša zmysluplne sa deformujú syntaktické zákonitosti (napríklad spojenie „Keď zajtra vstal“ poukazuje na alkoholikovo vnímanie temporality). Na rozdiel od Pišťankovho ironického redukcionizmu sa Medeši usiluje postihnúť celok – mesto i dedinu, intelektuálov aj ľudí bez vzdelania, rodinné a spoločenské vzťahy či tradíciu a súčasnosť, a to prostredníctvom rôznych komických modov (od humoru až po absurditu). Zároveň sa však v poviedkach nefunkčne stierajú rozdiely medzi pásmom rozprávača a postáv, valí sa na nás stále to isté, bezvýchodiskové, a dištancia od tohto drsného sveta sa stráca aj vtedy, keď je narátor v er-forme. Postavy sú neustále frustrované, hoci z rozličných dôvodov. Stereotypizuje sa aj inovatívny jazyk (čo mi trochu pripomenulo Táleho/Kapitáňovej Knihu o cintoríne, v ktorej na veľkej ploche prestala komika fungovať práve kvôli opakovaniu postupov – na rozdiel od najskôr uverejnenej poviedky); šťavnatosť výrazu ma tak paradoxne prestala baviť podobne ako neustála konkretizácia rozličných štiav a tela vôbec.
Bez presahu
Iste, svet alkoholikov, závislákov či sociek sa nám ani nemôže „páčiť“, ale písanie o ňom by malo viesť tiež mimo neho, nemalo by zostať v blate, výkaloch či pornografii. Osobne ma nebavilo čítať o teplákoch, ktoré „na riti smrdeli za hovnom“; nezaujali ma ani početné detailné opisy premočenej vložky, prdov či herpesov: „Chrústa herpes, z ktorého sa už pustila i krv. Nech si tečie, zázrak, že som ho doteraz vydržala kamuflovať. Trochu bodiek z chrasty ešte ostalo, tak aj to zdriap, ale bočnými zubami. Kýve sánkou vpravo-vľavo ako haligali na odpuste, a niet viac chrasty, len otvorená rana, a nový herpes, o ktorom sa uisťovala, že je len jebáčik, narástol do pravého vulkánu, ktorý sa chystá do piatich minút explodovať. (…) Vložku je najvyšší čas meniť. Už v buse bola plná, ale posledných sto metrov ešte ako natruc zo dve deci vykypelo. Tlač len, tlač, a potom sa hoci zoser, osmeľovala sa Žermén. Už bežkala. I poprdkávala. Božinku, miešaný smrad hovna, moču a tesne zarytých gatiek v omenštruovanom uteruse! Aj spod sukienky to tak divne duní. Stupňovito. Čo krok, to nová vlna usratej chmárky. Pomedzi kroky akoby nič, potom krok, a bum! Nová bomba hovna, gatiek, šťaniek a vaginálnych sopľov.“ Hoci sa dané motívy viažu k personálnemu štatútu Žermen, ktorá je závislá od heroínu, nie sú substitučným prostriedkom, sú skôr cieľom poviedky. Medešiho texty dokazujú istú poučenosť autora: či už v podobe odkazov na tvorcov filozofických, literárnych, hudobných a filmových diel – Kafku, Hesseho, Hegla, Kanta, Tarkovského a iných, alebo spomínaného kontaktovania čitateľa a ďalších jazykových „hier“. Vŕšenie mnohých motívov (napríklad pornografických a arteficiálnych) či miešanie slov z rozličných vrstiev jazyka však neprispieva k diferenciácii postáv, pôsobí náhodne alebo nadbytočne, nepovyšuje sa tu obscénne či hnusné, opakovanie výrazov nie je funkčné, pars pro toto: „Idem ďalej. Hospodine, zhadzujem bundu na tej zime a pred pás s ňou, aby ľudia nehľadeli, že skrývam v gatiach raketu jak Majakovský chmáru. Hneď odtiaľ preč cez jednu uličku. Tam žije jedna predobručká, zbožná, svätá a taká, čo sa bridí takých psov ako ja. Tá by bola v ponožkách a dostala by i jazyk, i penis do riti. (Len buzeranti jebú do píč!) Ale len toľko k nej, bo neľúbi takých ako ja. A veru by sa v nej zobudilo! Tak by som ju ešte počastoval, už keď som tam, že by som vyňal z análov a zahurkotal i do uterusu, a potom raz tam, raz tam, a videla by, čo je dobré a čo jeden pes môže. (…) A raz tam, a raz tam. Ako v krčme vravia, raz normálne, a raz i do piči.“
Medešiho poviedky ma miestami rozosmiali (za najvtipnejší a zároveň najvydarenejší považujem úvodný text Víťazstvo), miestami priam nostalgicky vrátili do mne blízkej vojvodinskej reality – v knihe sa dá ozaj objaviť všeličo: „Čitateľ nech sám uváži ako.“ Celkovo však považujem Jedenie za jednohubku, knihu na rýchle pobavenie, ale nie na pomalé vychutnávanie.
Medeši, Ivan: Jedenie. 1. vyd. Petrikovce : VALAL, 2018. 224 s. Z rukopisu v jazyku vojvodinských Rusnákov prel. Maroš Volovár. ISBN 978-80-970381-5-1.
Autorka je vysokoškolská pedagogička a literárna kritička
