“Keď mi bolo súdené stať sa klincom v tyranovej rakve – budem ním rád. A buďte si istí, že ten klinec sa neohne.”
(Oleg Sencov z väzenia v Jakutsku po vyhlásení hladovky)
Mnohí ten prípad poznajú. Len krátka rekapitulácia: Oleg Sencov, ukrajinský aktivista a režisér žijúci na Kryme, bol v roku 2014 zatknutý vo svojom dome v Simferopole a vládou ruských okupantov odsúdený vo vykonštruovanom procese pred vojenským súdom ako terorista na dvadsať rokov prísneho žalára za severným polárnym kruhom. Dnes sú to už dva mesiace, od vyhlásenia jeho hladovky. Je rozhodnutý zomrieť, ak nebudú splnené jeho požiadavky a neprepustia na slobodu všetkých ukrajinských väzňov.
Nesúhlasím so sebaupaľovaním, akýmkoľvek zabíjaním, sebabičovaním, či vyhladovávaním – násilím páchanom na sebe, ani na iných.
Ako vidno, nielen na Sencovovi, svet môže zmeniť každý a v čase kolektívnej straty pamäte máme tendenciu na obete zabúdať. To samozrejme nie je definitívne a obraz sveta si vytvárame každý za seba, vo vlastnej hlave, podľa schopnosti pozerať sa, pokúšať sa mu porozumieť. Možno preto nevidíme, ako z bezmocnosti a poníženia narástol Putinov režim, ktorý do hĺbky pripomína nacistické Nemecko z čias nástupu Hitlera a opäť nepočujeme, že kúsok od nás už dávno začala vojna. A jeden národ prišiel o časť svojej krajiny rovnako hanebne, ako Československo o Sudety. Treba sa obracať do minulosti?
Oleg Sencov nám ponúka svoj život, aby sme sa naučili pozerať sa. Stal sa človekom, ktorý už nemá čo stratiť. Stratil slobodu, rodinu a domov. Oleg Sencov je Ukrajina. Je sám a pritom je národom. Je jedným z mnohých a jediným, o ktorom svet vie, že sa ho brutálna moc a násilie, či “veľká politika” pokúsili pripraviť o domov. Lenže domov a zrejme aj vlastenectvo nesúvisí s hymnami, ani mávajúcimi zástavami, či plápolajúcimi vatrami, ale s intímnym pocitom svojej vlasti alebo miesta, kde sme sa narodili, ktoré nám patrí a ktorému patríme my. Na takomto mieste nám obyčajne záleží, bránime si ho, pretože ho v istom zmysle považujeme za svoje súkromie. Je vo vnútri, dobre zabezpečené, aby sa ubránilo pred magnetizmom násilia. Tento pocit bol často jediným zdrojom svetla v časoch neslobody, utrpenia, väzenia. To svetlo výrazne horí aj v Olegovi Sencovovi a prežiaruje múry trestaneckej kolónie kdesi za severným polárnym kruhom, široko a ďaleko. Podobne ako Palach, Siwiec, či Kuciak, je živou pochodňou – legendou Gianni Rodariho – v krajine klamárov. V tej krajine dobre mierená lož spevnela ako vykŕmená beštia. Teraz sa rozkotila a jej deti sa rozliezli po svete, aby sa stali “alternatívou”. Tí, čo nevedia, opäť mávajú zástavami. Tí, ktorí vedia, mlčia, pretože sa boja.
Myslím, že by sme nemali poľaviť a keby aj každý za seba, musíme o tom hovoriť, písať, posielať listy, brániť človeka, ktorého nepoznáme. Bez strachu, aby sme najprv zmenili seba – teda našu krajinu, ktorá k tyranovi vystiera ruky. Mali by sme sa pokúsiť zamedziť tomu, aby Oleg Sencov zomrel a stal sa legendou, bustou, knihou, obrazom v našej pamäti.
Robert Kirchhoff
Autor je dokumentarista
