Veľká časť blogov a webzinov venujúcich sa umeleckým a hudobným reflexiám má korene zapustené vo fanúšikovských a dobrovoľníckych radoch. Tiny Mixtapes (s pôvodným názvom Tiny Mixtapes Gone To Heaven, 2001) je jeden z mála, ktorý tieto korene zapustil nastálo. Moment, kedy som hudobný a filmový webzine zaregistrovala úplnou náhodou už v jeho počiatkoch, považujem za kľúčový – ako keď sa v americkej komédii stretnú dvaja outsideri na otrasnej párty a rozumejú si bez zbytočného vysvetľovania. Okrem iného, ma stránka zaujala najmä vďaka tomu, že mi pravidelne otvárala dvere do neprebádaných žánrov a ponúkala množstvo alternatív ich uchopenia. Človek totiž nikdy nevedel, či ho čakajú veľavravné tri bodky, epický príbeh anonymného prispievateľa či prispievateľky, impresionistický slovný obraz, ironická báseň, citát od Danteho, či zdanlivo náhodné fŕkance slov vrcholiace v pointe, ktorá ho dojme k slzám. V textoch na zine je prítomná osobnosť a hmatateľný emočný odraz počutého v autorovi či v autorke, ktorý neprerastie do poučovania, ani suchého vymenúvania kladov a záporov. Skrátka, hudbu je v nich počuť viac než ego. Na počiatku fungovania sa estetika Tiny Mixtapes viezla na vlne indie a undergroundu, potom sa naladila na ironickosť PC Music a vaporwave, až načrela do spletitých a zradných vôd súčasných postklubových a noiseových projektov. Medzi autormi a konzumentmi vznikali hravé interakcie v komentároch, ale aj počas fungovania legendárneho generátora (The Automatic Mixtapes Generator), za ktorým stála skupina anonymných autorov tvoriaca playlisty na témy, ktoré zvolili čitatelia a čitateľky (napríklad sendvič). Na stránke nájdeme eseje hĺbajúce nad filozofickými peripetiami človeka v post-internetovom prostredí, návody na to, ako počúvať les a vlastný dych, či pravidelné rubriky a playlisty na stiahnutie s najnovšími a neobjavenými trackmi. Teda, mohli sme nájsť– stránka totiž nové desaťročie privítala s oznámením, že až do odvolania sa ukladá na zaslúžený odpočinok a nasleduje tak osud iných hudobných zinov ako Drowned in Sound či The 405. Symptomatické požieranie menších väčšími, aké sa deje pri hudobných podnikoch či spoločnostiach a labeloch sa, žiaľ, odráža i v hudobných médiách. Nezávislosť sa pozvoľna vytráca aj kvôli prílišnej potrebe stále a hlasnejšie kričať už dobre známe mená, či naháňať trendy. Priaznivo nepôsobí ani bulvárny zvyk médií, ktoré sa neboja vypýtať peniaze za to, že zverejnia dj-set alebo hudobnú novinku umelcov. Nemalá časť hudobných kritikov zápasí s pravidelnou požiadavkou festivalov, ktoré automaticky očakávajú, že za voľný vstup nie je možné napísať kritickú reportáž. Niektoré médiá zas vnímajú prepožičanie priestoru na vlastných stránkach a rubrikách ako výsostné privilégium a recenzentom jednoducho nezaplatia. Prístupy sú rôzne, no biznis je stále len biznis. Som preto vďačná za výnimky, akou bol aj Tiny Mixtapes, poukazujúci na to skutočne relevantné a signifikantné. Uvedený citát (úryvok zo skladby Glass Jar od Gang Gang Dance) na stránke v sérii esejí hodnotiacich uplynulú dekádu ponúka odrazový mostík pre pochopenie všeobecného zahltenia, ktoré nás obklopuje. Hoci výber hodnotených umelcov a umelkýň vždy podliehal zdanlivo náhodným či obskúrnym pravidlám, bol vždy osobne relevantný pre toho, kto o ňom na webzine napísal. Dôležitá bola teda selekcia kvality a dostatok času, ktorý autori venovali konzumácii i doznievaniu umeleckého diela. Práve vďaka tomu je v textoch Tiny Mixtapes možné čítať odrazy doby ako v letokruhoch. Čítať v čase, ktorý si dovolili zastaviť, aby sme si to mohli dovoliť aj my.
Veronika Kubanková
