Gombasek – miesto, kde sa redefinuje Felvidék

Neodíď odtiaľto s tým, že toto sú týpci, čo na každom metri štvorcovom zapichnú totem, lebo totemy sú zmyslom ich života! Skúsim to, sľubujem, a kráčame ďalej po ruinách. 

Nahromadené zrážky zo Silickej a Plešiveckej planiny stáročia stekajú do údolia. Obyvatelia tunajších dedín vedeli, že ak už huby nenájdu v okolitých lesoch, stále ostáva kútik v tvare klinu medzi dolinami, v ktorom sa vlhkosť drží dlhšie. Volali ho Gombaszög

– teda hubový klin a tento názov, pravdepodobne pre kostrbatý priamy preklad, sa ujme aj v slovenčine ako Gombasek.

Neviem, ako je to s hubovou sezónou dnes, no pamätníky a sochy tu rastú ako po daždi.

Brána do krasu

Ale poďme na začiatok. Toto je brána do Slovenského krasu, zabudnutého gemerského pohoria, ktorého povesť znova ožila, paradoxne, nedávno – vďaka koronavírusu. Gemer sa stal obľúbenou destináciou ľudí zaseknutých medzi hranicami vlastného štátu a na uliciach Rožňavy za deň náhodne stretnete aj osem známych z Bratislavy. I parkovisko pred vstupom do jaskyne je plné áut. Ľudia vysedávajú na lavičkách, v kempe sa nad vatrou opeká lančmít a v diaľke všade vidno postavy na túrach. Ak chcete vojsť do areálu a kúpiť si lístok, musíte prejsť popri zvláštnom súsoší totemov. Sú ich desiatky. V skutočnosti to samozrejme nie sú totemy, ale takto ich volá chlapec na vedľajšej lavičke, ktorý sa na ne nevie vynadívať. Nechápe, čo tu robia, ale fascinujú ho. Skúsim mu vysvetliť, že sú to tradičné sikulské vyrezávané drevené stĺpy, väčšinou sa umiestňujú na hroby. Sikuli sú bájny maďarský kmeň, ktorý žije na území Rumunska a mnohí Maďari ho považujú za ten prapôvodný. Práve oni zvykli stavať takéto ručne vyrezávané stĺpy. Ale prečo sú tu? Dobrá otázka… veď s týmto územím nemajú veľa spoločného. Nacionalisti na slovenskej strane takéto stĺpy navyše často využívajú ako dôkaz značkovania územia, naposledy napríklad počas debaty o buste Štúra v Štúrove v článku na Hlavných správach, ktorý by sa dal zhrnúť do detinskej vety – keď vy nechcete Štúra, my nechceme vaše totemy. A potom je tu Mihály Tompa, maďarský kalvínsky kňaz a básnik vysekaný z kameňa, ktorý upiera prísny pohľad na Silicu. Čo tu robí? Veď ho po Trianone roztrieskali na sutinu. Ale to všetko sa o chvíľu dozvieme.

Čakám totiž na Örsa Orosza, bývalého popredného kandidáta strany Spolupatričnosť, ktorá v posledných voľbách utrpela debakel. Z vedenia po prehre odstúpil, aby ho neskôr znovu zvolili. Stretávame sa v čase horlivých debát o budúcnosti maďarských strán, ktoré sa chystajú spojiť. Netrpezlivo čakáme, čo z nich vznikne, či to bude moderná strana alebo hybrid vedúci k intenzívnejšiemu nacionalizmu. Ale dnes som zvedavá len na to, prečo je tu roztrúsených toľko sôch s maďarskou symbolikou. Nedá sa zabudnúť, že Orosz je politik, ale je to aj človek, ktorý už pätnásť rokov organizuje „maďarskú Pohodu na Slovensku”, Gombasecký letný tábor a priamo tak ovplyvňuje celé generácie mladých Maďarov. Budem sa pýtať na jeho postoj k tejto krajine: na vzťah k pôde, na identitu, na zhromažďovanie pamiatok a na to, čo si myslí o stave maďarskej komunity.

Ale Orosz je prekvapený, že som prišla. Povie, že mu novinári v textoch občas krivdia, no o to viac sa teší. Popŕcha. „Viem, že sa ma budete pýtať na sporné veci. Budete sa pýtať na cirkus okolo rádia Patria a prečo nakoniec ich debaty minulý rok z programu vypadli. Budete sa pýtať na vlajkový stožiar, pamätník Trianonu, ktorý ste už v minulosti kritizovali.”

A možno na financovanie z maďarských zdrojov, pomyslím si.
„Ale najprv vám chcem všetko poukazovať.”

Krátke dejiny Gombaseku

Územie tábora je doslova v objatí hôr a lesov, v diaľke z údolia vystupuje hmla a nad vrchmi sa zbierajú mračná. Orosz však tvrdí, že búrka nás obíde, počasie je ku Gombaseku vľúdne, málokedy nad ním hrmí. Búrka neprichádza, zato slová sa valia v prúdoch, hneď vidím, že Orosz ma dnes málokedy pustí k slovu a napriek mojim otázkam bude neochvejne stáť za líniou svojho rozprávania, nenechá sa vykoľajiť. Pochopila som, že dostávam prednášku. Neviem, či vlastivednú alebo politickú. Ale nepochybne dramatickú.

Tradícia tábora siaha až do roku 1928, keď na tomto území pôsobil mládežnícky skautský tábor vtedajšieho pražského spolku maďarských študentov (Szent György Kör). A táto dolina nie je len krásna, ale je aj intelektuálnou kolískou maďarskej komunity na Slovensku. Zo skautského tábora sa rýchlo vyvinul medzivojnový spolok ľavicovej mládeže zvaný Kosák, ktorý sa združoval okolo známeho literárneho periodika A mi lapunk (Naše listy). Táto mládež sa pravidelne stretávala v Gombaseku a ideovo vychádzala z tvorby básnikov Endre Adyho či Zsigmonda Móricza, pričom ich hlavným cieľom bolo pozorovanie a mapovanie života Maďarov na odtrhnutých územiach po Trianone. Túžili spoznať svoju krajinu a propagovali potrebu spolupráce všetkých podunajských národností. Hnutie sídlilo v Bratislave, ale v gombaseckej doline sa stretávali často a práve odtiaľto podnikali vlastivedné prechádzky. Činnosť hnutia však o niekoľko rokov skončila. Našli si ich totiž komunisti na maďarskej strane, neskôr i na slovenskej a snažili sa na ich ideách priživiť. Chceli, aby sa pripojili ku komunistickej strane, čo väčšina členstva odmietla. Orosz opisuje, že po dlhom vákuu sa tu v päťdesiatych rokoch začala schádzať maďarská menšina pod taktovkou Csemadoku a stavala práve na tradícii Kosáku. Odvtedy sa tu celoštátny folklórny festival organizoval nepretržite každý rok, iba v období mečiarizmu nie. „V osemdesiatych rokoch to tu kvitlo najviac, vtedy tu boli koncerty LGT alebo Omega, čo bolo počas normalizácie na iných miestach Československa nepredstaviteľné. Ale československí Maďari to po vzore voľnejšieho Maďarska vtedy dokázali zakamuflovať, a Csemadoku sa podarilo zorganizovať dvadsaťpäťtisícovú akciu. Festival v réžii Csemadoku však pred dvomi rokmi v Gombaseku skončil.” Pripomína ho len veľké pódium namaľované vo farbách maďarskej trikolóry s obrovským logom Csemadoku. Orosz, ktorý má len tridsaťpäť rokov, definuje súčasný tábor skôr ako pokračovanie tretieho maďarského intelektuálneho hnutia na Slovensku, tzv. Letnej stretávky mládeže, ktoré simultánne štartovalo v šesťdesiatych rokoch v Bratislave, Prahe a v Brne. Išlo im o utuženie mladej československej intelektuálnej komunity. Tábor však socialisti podľa jeho slov v sedemdesiatych rokoch nepriamo zakázali z „politicko-hygienických” dôvodov, keď pod zámienkou invázie komárov vydali zákaz stanovať na jednom mieste viac ako dva dni. Vtedy sa však v spolku rozhodli, že nariadenie obídu a začnú kočovať. Skupina maďarských intelektuálov sa potom celé desaťročie presúvali po Slovensku na vlastivedných cyklovýletoch a každé dva dni stanovali inde. Kočovný tábor s názvom Vlastivedná cyklistická túra sa opäť usadil až v roku 1979, keď sa opäť mohol slobodne konať, hoci pod prísnym dohľadom ŠTB. Vtedy sa umelecké tábory vrátili napríklad do Šiah, Novej Stráže, ale najmä do Gombaseku a odvtedy v ňom ostali a cyklistická túra sa koná dodnes.

Súčasný tábor, ktorý stavia na tradícii všetkých troch hnutí, tiež svojím spôsobom kočoval. Začiatkom dvetisícich rokov totiž majiteľ gombaseckého kempu náhle zavrel brány a tábor sa musel presťahovať do Krásnohorského podhradia. Vtedy však záujem o tábor zo strany maďarskej mládeže nebol taký intenzívny. V roku 2005, keď sa do organizácie zaplietol Orosz (vyštudovaný politický geograf a táborový kuchár), na gombasecký tábor chodilo asi stošesťdesiat ľudí. Dnes ich je šesťtisíc. Krásnu Hôrku rýchlo prerástli, dedinčania spisovali petície pre hluk, a preto sa organizátori rozhodli, že sa musia niekam presťahovať. „A kde inde má zapustiť korene gombasecký tábor, ak nie v Gombaseku? Kontaktovali sme teda bývalého majiteľa, či by nám územie kempu nepredal. Súhlasil.”

Vy ste to tu naozaj celé kúpili?
Áno.

Občianske združenie Sine Metu (Bez strachu) v roku 2015 so sedemdesiat percentnou podporou z maďarských zdrojov kúpilo areál kempu, ktorý je bránou do Slovenského krasu a nachádza sa na ňom vstup do gombaseckej kvapľovej jaskyne. A s územím majú ambiciózne ciele.

Pamiatky nám dnes už dohadzujú ľudia 

Keby existovala balada o Gemeri a Novohrade, mohla by mať množstvo melódií, určite by však spracúvala tieto témy: zabudnutosť, vykorenenosť, stratené dedičstvo, krivda na obyvateľstve, odliv mozgov, prípadne chudobu a nedostatok práce. Postaviť sa proti tejto melanchólii dá rôzne. Orosz si spolu s organizáciou Sine Metu vybral zvláštnu cestu: vytvára arborétum minulosti a na obrovskom priestore, ktorý vlastní, sa snaží zachrániť čo najviac z toho, čo sa z dávnych, alebo občas aj celkom blízkych časov dá. Dokonca pre zašlé symboly minulých storočí vytvára akúsi umeleckú červiu dieru: dávno znehodnotené artefakty renovujú, nanovo vytvárajú, prípadne ich aj geograficky presúvajú. Konečným cieľom týchto sošných rošád a pútí je práve Gombasek. Začalo to povestnými sikulskými stĺpmi. „Tento stĺpový park sa môže zdať celkom bezvýznamný, ale sú to spomienky na našich predchodcov. Kempy, kde sa konali vlastivedné tábory v Šahách, Novej Stráži či Drienovci po revolúcii zarástli džungľou. Väčšinou ich sprivatizovali a drevené stĺpy, ktoré tam vytvorili naši predchodcovia pri príležitosti každoročného tábora, sa dostali do nebezpečenstva.” Prvým záchranným projektom bol pokus pozbierať aspoň tie stĺpy, ktoré ostali (niektoré neznámi barbari nasekali a použili ako kurivo, iné zhnili alebo sa záhadne stratili). Štyri odcudzené stĺpy museli odkúpiť späť za takmer 2 000 eur, aby ich nakoniec vystavili pred vstupom do gombaseckého kempu. Každý zo stĺpov má vyrezaný ročník výroby. Prstami hladím vrúbky, 1979, 1977… je v tom istý kontakt s minulosťou, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že tento park totemov pôsobí ako pohrebisko. „Takmer všetky stĺpy sme pozbierali,” opisuje Orosz.

Máme za nimi hľadať špeciálnu symboliku? Orosz hovorí, že určite nie. V sedemdesiatych rokoch podľa neho na územie Československa prenikla nevinná záľuba v sikulské stĺpy a odvtedy sa jednoducho vyrezávali. Stĺpy dodnes vznikajú: „každý rok si na tábor zavoláme rezbárku, ktorej pomáhajú dobrovoľníci, máme na to už aj špeciálny stage, ktorý voláme pľac totemov. Hlavný bod programu je vztýčenie stĺpa. A keď si pomyslím, že je za tým taká dávna tradícia… skutočne mám husiu kožu. Aktu sa zvyklo zúčastniť 1 500 ľudí. Púšťame k tomu skladbu Eye of the tiger, zapíname dymové stroje, na stĺpe sedia rezbári a asi tridsať ľudí ich nesie smerom k sikulskému parku, na konci stĺp postavíme, odfotíme sa a zaspievame si maďarskú hymnu.” A naozaj, stačí si pozrieť záznamy na Youtube, celý akt pôsobí ako rituál, a podľa Orosza je to pre mnohých návštevníkov najdôležitejší bod programu, na ktorom sa naplnia pozitívnou energiou.

„Keď už hovoríme o záchrane pamiatok, tu je socha Mihálya Tompu,” pokračuje v prezentácii Orosz s takmer až hmatateľným nadšením.  „Dozvedeli sme sa, že prvú bustu na verejnosti Tompovi postavili na Spiši v roku 1888. Sochu po Trianone roztrieskali, ale ostal z nej podstavec. Počas cyklistických vlastivedných túr sme pri podstavci mávali zastávku. Podstavec sa nachádzal v areáli zdevastovaných kúpeľov. S vlastníkom sme mali dobrý vzťah a dal nám vedieť, že areál predáva a ak chceme, zachráňme podstavec teraz, lebo inak bohviečo s ním bude.” Podstavec nakoniec vzali a premiestnili ho do Gombaseku. Vyčlenili 6 000 eur na jeho obnovu. Profesionálny sochár Ádám Éliás vytvoril vernú kópiu pôvodnej sochy podľa dobových fotografií. „Bustu sme nakoniec odhalili v prítomnosti kalvínskeho biskupa na päťsté výročie reformácie a dvesté výročie narodenia Mihálya Tompu.”

Pokrútime trojjazyčným ihlanom, ktorým je opatrený každý artefakt v areáli. Bez nich by asi sotva bolo zrozumiteľné, prečo stojí práve v tejto doline busta revolučného maďarského básnika s bedlivým pohľadom. Nebolo by jasné, čo vôbec hľadá v tejto bráne do panenskej prírody. Tieto otáčavé trojjazyčné útvary by mali pomáhať porozumieť. Ale otázky sa vynárajú: je týmto socha zachránená? Je táto socha tá istá socha len zato, že tak isto vyzerá? Nesie tie isté významy? Má také isté funkcie a atribúty, keď sa premiestnila z priestoru, kde bola postavená v nejakom kontexte (Tompa sa v kúpeľoch liečil) a presunutá na nejaké celkom iné miesto, s ktorým nesúvisí?

Z myšlienok ma vytrhne pokračujúca prezentácia. Teraz sa musíme presunúť do auta. Areál gombaseckého tábora je taký veľký, že pešo by nám to trvalo celé hodiny. Nebo potemnieva, možno dnes s Gombasekom predsa nebude mať zľutovania.

Jabloňový sad Andrássyovcov

Aha, pozrite sa, toto je nádherné, hovorí s neskrývaným vzrušením. Autom ideme pomaličky, tak, aby z neho mohol pohodlne ukazovať a prednášať. Cítim sa trocha ako na fakultatívnom výlete. „Pozrite sa, toto sú niekdajšie terasy rieky Slaná. Najstaršie stromy sú ešte z éry Andrássyovcov. Je tu jabloň starej britskej odrody Parkerovo, ktorú sotva nájdete inde na Slovensku, lebo tieto stromy už v podstate vymreli. Plod je veľmi sladký a vzniká skrížením hrušky a jabĺk. Potom tu neďaleko máme oskorušu, ktorá bola moderným ovocím v ére Márie Terézie, v tomto regióne ostalo už len niekoľko takýchto stromov a my ich tu strážime a staráme sa o nich. Tento rok budeme variť aj oskorušovicu. Sad konkrétne nie je náš, ale staráme sa oň a môžeme ho využívať.”

Je to hustý, takmer až divoký sad, dávno som taký krásny nevidela. Patrí prominentnému rožňavskému notárovi. Ďalší vlastník pôdy v jadre prírody. Zdá sa, že ešte aj územia na prahu národného parku podliehajú prísnym zákonom súkromného vlastníctva.

„A toto je tiež súkromný pozemok.” Ukazuje na parcelu, kde sa pasú kone a stojí tam maličký domček. Neskôr sa dozviem, že pivnica domca slúži ako archeologický sklad. „Našťastie, tento pozemok kúpil človek, ktorého poznáme, čiže s ním môžeme koordinovať činnosť a dohliadnuť, aby jeho aktivita sedela do našej koncepcie.” Zaparkujeme pri koňoch. Všade je tu nákazlivý pokoj. Takto nejako si predstavujem kraj, do ktorého sa dá na prvý pohľad zamilovať a trochu začínam rozumieť Oroszovej vášni.

„Toto už je pozemok nášho združenia a na ňom sa nachádza ruina pavlínskeho kláštora. Objavili sme ho až po tom, čo sme sa sem nasťahovali. Vedeli sme o jeho existencii, ale netušili sme, v akom je stave. A zistili sme, že v katastrofálnom. Nedalo sa k nemu priblížiť, okolo stien bola totálna džungľa.”

Chcela by som sa dotknúť stredovekých ruín, nazrieť do jamy pod nimi a predstaviť si, ako asi vyzeral pôdorys. Rada by som staré vlhké steny aj ovoňala. Ale táto predstava nesedí do prísnej koncepcie prednášky, ktorá má ďalšiu zastávku hore na vyhliadkovej veži. Vylezieme, nad hlavami máme dva zvony, pred sebou výhľad na celý zvyšok areálu posiaty pamätníkmi, torzo fasády kláštora. A po pravej strane vlajkový stožiar, trianonský pamätník, hlavná atrakcia programu. Orosz vie, že ma zaujíma práve on, ale zatiaľ okolo neho schválne len tancujeme. Zatiaľ mi nedá priestor spýtať sa naň.

Vidíte tie sondy? To všetko je ešte kláštor. Hromady zeme a pod ňou steny. Kláštor mal tri fílie, mlyny a podnikateľskú aktivitu v okolitých mestách. „Zaujímavé bolo, že toto okolie Pavlíni nezískali len tak, že by im ho nejaký šľachtic podaroval. Oni si ho normálne kúpili a spolu s územím skúpili celé okolie. Boli šialene bohatí.”

Z kláštora hámor, z hámra kláštor

Zlikvidovali džungľu, zasadili trávu a rastliny. Odhalili ruiny, vykopali ich základy. Podieľali sa na tom archeológovia z Košickej Technickej Univerzity, dobrovoľníci, študenti archeológie z Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti a v lete zas návštevníci tábora. „Možno ste počuli o našich hviezdnych nálezoch,” hovorí. Našli obrovské množstvo platidiel, fragmenty fresiek, starodávne kachle, rôzne nástroje. Dokonca kosti, keďže pri kláštore bolo kedysi aj pohrebisko. Zdá sa, že kdekoľvek do tejto zeme strčíte lopatu, niečo sa vynorí. „Podarilo sa nám napríklad dokázať, že v erbe rodiny Bebekovcov, ktorá to tu v stredoveku vlastnila, sa nenachádza ryba, ale alegória na gelnickú dvojchvostú morskú pannu. Len si na erb nemohli dať holé dievča, tak sa tam väčšinou objavujú chvosty dvoch rýb. Tu pod kláštorom sme konečne našli kachličku, kde vidno priamo metamorfózu panny.”

A čo sú tieto kopy kamenia?
„Časť sme vykopali priamo zo zeme, druhá časť pochádza z kováčskeho hámra.”

Neďaleko kláštora stál kedysi kováčsky hámor z devätnásteho storočia. Krásna priemyselná pamiatka, ktorú postavili zo zvyškov zbúraného kláštora. Podľa Orosza ju nechal štát chátrať, a keď územie gombaseckého kempu kúpili, našli tam už len prázdnu halu bez strechy a holé steny. Rozpadnuté pamiatky postavili do hierarchického vzťahu, a vyhral kláštor. Hámor nezrekonštruovali, ale rozobrali ho, hoci pomocou kameňov kláštor vytiahnu len o pár metrov vyššie. Potom by chceli železnou konštrukciou naznačiť masu pôvodnej budovy, popri múroch postaviť sklenenú stenu, na ktorej by sa kláštor vykresľoval vo svojej pôvodnej majestátnosti. Od Gombaseckej jaskyne by chceli natiahnuť lanovku, na ktorú sa potom turisti môžu zavesiť a spustiť rovno pred bránu kláštora. Ich cieľom je vytvoriť veľkú gemerskú turistickú atrakciu.

Tak trocha zábavný park.

Stretli sa však s nevôľou pamiatkového úradu. „Keby sme tu vykopali svätého Cyrila a Metoda, nebol by problém. My sme však našli plastiky Svätého Štefana, symboly Bebekovcov, Andrássyovcov, svätú Katarínu a svätú Barbaru. To je ten problém.” rozčuľuje sa Orosz. Podľa oficiálnej odpovede pamiatkarov však kláštor nemôžu vyvýšiť, lebo sa to nehodí do slovenskej tradície obnovy pamiatok.

Orosz kriticky vníma aj celoštátný turistický destinačný manažment. Na Slovensku je trinásť vysvietených jaskýň. Vraví, že podľa štatistík návštevnosti sú na posledných štyroch miestach jaskyne na územiach, kde prevláda maďarčina. To sú aj tie najzanedbanejšie jaskyne. „Do Gombaseckej jaskyne napríklad neinvestovali od roku 1979. A potom až teraz, keď prerábajú vestibul. Snáď to je dobré znamenie. Posledné tri roky sa nám veľmi dobre spolupracuje s Košickým krajom a tamojšou turistickou kanceláriou.“

Podľa neho za to, že táto dolina dlho stagnovala, môže to, že ku Gemeru nemáme vzťah. Väčšina pôvodnej elity, ktorá tu žila, je preč. Odišli buď po Trianone alebo po vyhlásení dekrétov, lebo tu žili zväčša Maďari a v niektorých mestách Nemci. Zanedbanosť regiónu Orosz priamo spája s tým, že je maďarský a slovenská väčšina sa s maďarskou históriou jednoducho nestotožňuje, hoci bola spoločná.

„Možno keby sme neodkrývali pavlínsky kláštor, viac by nás podporovali. Ale žiaľ, práve pavlíni boli jediný maďarský katolícky rád. My sa však snažíme o to, aby sa to prekonalo a aby sme dokázali spolupracovať.”

Zvony nad dolinou

Celý čas cítim, že tu nič nie je roztrúsené náhodne, ale všetky artefakty a lokality majú svoje miesto v silne náboženskej koncepcii. Presne ako slová v prednáške. Ani veža, na ktorú sme vyliezli, nie je bez symboliky.

Sútor je gemerská dedina, ktorej pôvodní obyvatelia celkom zmizli. Všetkých bohatých sedliakov vysťahovali po vydaní Benešových dekrétov. Dnes tam žijú len Rómovia. Nedávno sa dedina dostala do správ napríklad preto, že tam zomreli dve deti, keď vypili neznámu chemikáliu nájdenú v kontajneri. Je to jedna z tých dedín, kde svoje hlasy údajne kupoval Smer, ale hovorilo sa aj o SMK. Podľa Orosza tu obyvatelia rozobrali konštrukciu kalvínskeho kostola na kurivo, z lavíc vyrobili zajačie búdy a nakoniec ostala už len veža a zvony – aj tie len preto, že rebrík spálili a preto sa k nim nedalo dostať. „Chceli sme predísť tomu, aby sa tieto zvony z roku 1807 zničili. Tak sme s alpinistami po mnohých rokoch vliezli do veže a usporiadali sme tam rozlúčkovú bohoslužbu. Na zemi bolo tridsať centimetrov snehu a stále len snežilo, ľudia sa zhromažďovali v nekrytých ruinách bývalého kostola. Prišlo asi dvestopäťdesiat ľudí, boli tam ešte aj potomkovia vysťahovaných Maďarov. Omša skončila s tým, že sme zložili zvony a spustili sme ich dole z veže. Nakoniec skončili tu, v areáli gombaseckého tábora.”

Stáva sa, že zvony zvonia?
Pravdaže. Zvonili napríklad počas trianonského spomienkového ceremoniálu. Slúžia počas omší a ekumenických bohoslužieb. Občas tu bývajú aj koncerty náboženskej hudby.

No a napokon vraj opití blázni radi zvonia v strede noci počas festivalu. Predstavujem si, ako sa zvuk rozlieha po doline a budí namrzených hostí. Scéna ako vystrihnutá zo Satanského tanga, kde sa hneď v úvode na svitaní rozoznie zvonohra –nevedno však odkiaľ prichádza, keďže okolité dediny sú vyľudnené, obyvateľstvo je zdevastované a v okolí nie je fungujúci kostol. Protagonista si myslí, že blúzni, lebo zvony tu celé desaťročia nezvonili. A teraz predsa: nad krajinou, ktorá na minulosť zabudla a v budúcnosť neverí.

Štúr vystriedal honvéda

Zhrňme si to: nad hlavami máme zvony, ktoré sú ďalšou mozaikou koncepcie symbolov. Oproti repliku dela Františka Bebeka. Sine Metu ho odlialo podľa originálu z kaštieľa v Betliari a je tu preto, že práve Bebekovci založili pavlínsky kláštor, no o dvesto rokov neskôr ho aj zničili, keď prešli na kalvínsku vieru a prebudovali ho na pevnosť.

Za chrbtom máme prázdny podstavec, na ktorý o chvíľu pribudne socha levočského honvéda. Tú síce tiež v minulom storočí zničili, ale sochár Ádám Éliás už pracuje na novej verzii. Socha je pôvodne spomienkou na bitky na Branisku, kde bojovali Maďari, Slováci a spišskí Nemci bok po boku proti habsburským vojskám, preto ju mala podľa Orosza v úcte celá Levoča. Socha bola pôvodne pozlátená, nová bude zo železa. „Aj túto sochu zničili po Trianone. Vtedy sa tam zišli obyvatelia a vytvorili okolo nej reťaz. Keď strelili do davu, postrelili akurát Slovenku.” Sochu honvéda by chceli znovu postaviť v Levoči, ale na pôvodnom podstavci stojí socha Ľudovíta Štúra. „Uznajte, do tohto sporu sa ani neoplatí ísť. Preto sme pre sochu vytvorili nový podstavec, aj keď to bolo drahé. Vernú kópiu pôvodného. Hlava sochy je už odliata, pripravená. Čakáme na trup. A potom by sme ju radi venovali Levoči, s vedením sa nám však zatiaľ nepodarilo dohodnúť.

Keďže Orosz sa venuje zhromažďovaniu a záchrane pamiatok, do ruky sa mu dostáva kadečo. Takto narazil aj na ďalší bezprízorný podstavec. Pôvodne ho chceli dať pod honvéda, ale koncepčne a esteticky sa nehodil. Napokon ktosi z tímu navrhol: vyrobme z neho vlajkový stožiar. Bude to dobré na množstvo vecí naraz: redefinujeme pojem Felvidék a pripomenieme si Trianon. Najviac ma zaujíma, čo podľa neho znamená pretvoriť obsah slova Felvidék. „Keď Slováci začujú toto slovo, okamžite majú vlasy dupkom. Ale v roku 2010 som robil prieskum medzi všetkými vtedy maturujúcimi triedami na juhu Slovenska a väčšina mladých ľudí povedala, že ich identita je Felvidéčan. A ak sa takto cítia, tak si myslím, že sa o tom treba rozprávať. My sme stožiar nepostavili proti niekomu, ale pre seba. Nemôže sa predsa stať, že naša vlastná identita bude zdrojom konfliktu.”

Odmlčí sa, po dlhom čase nastane na chvíľu ticho.

„Predpokladám… vlastne nie, som si celkom istý, že vy to tak necítite,” povie mi ostro „ale celé masy sa tak cítia.” Podľa neho by predefinovať pojem Felvidék znamenalo, že by si Slováci pri začutí tohto slova hneď nemysleli, že sa chystá anexia.

Ale čo s tým má tento pamätník? Možno som len necitlivá, ale nie som si istá, či bola nová definícia skrz stožiar, v ktorom je schovaná zmes zeminy z každého maďarského miesta Felvidéku, úspešná. Orosz však v prejave zvýši hlas, počujem v ňom nervozitu, možno aj autentický hnev. Hnevá sa na to, že kurátor Máté Csanda v rozhovore stožiar prirovnal k horthyovskému vlajkovému stožiaru z tridsiatych rokov, ktorý sa v tom čase hlásil k iredentistickým myšlienkam. Tvrdí, že z Viedne sa môže zdať tento prejav nacionalistický, pre množstvo ľudí je však stožiar dôležitý a jeho odhalenie bolo pre nich zlomovou záležitosťou. Maďari na Slovensku chcú žiť v mieri, nechcú konflikt. Podľa neho ani pamätník nemá byť zdrojom konfliktu. Ale vraví, že niečo znamená, ak vyše tisíc ľudí do pamätníka prispelo hrsťou zeminy. „Pozrite sa. Je tu dokonca šesť priamych rozdielov, ktoré vyvracajú teóriu, že by sa stožiar hlásil k iredentizmu tridsiatych rokov. My nevoláme stožiar národný, ale je vlajkový. Zem do kapsule vo vnútri podstavca sme nezbierali z „materskej krajiny” alebo zo Sedmohradska, ale posielali nám ju ľudia z maďarských sídiel na Slovensku. Na vrchole nie je zapichnutá Horthyho pravá ruka. Neveje na ňom maďarská vlajka, ale vlajka Felvidéku. A navyše, tá zástava nie je spustená na pol žrde!” Kritika vlajky je podľa neho odtrhnutosť od reality. Keď sa ho spýtam na to, či sa nebáli, že bude niekto porovnávať stožiar s horthyovským stožiarom, povie, že podľa neho už komunita nemôže žiť v preventívnom strachu.

Asi nemôže. A možno stožiar naozaj nie je iredentistický. Kamery rozložené okolo jeho celého obvodu však naznačujú, že tvorcovia tiež nie sú celkom „Bez strachu” a vedeli, že vstupujú na kontroverznú pôdu. Na takej pôde sa zo dňa na deň môže objaviť konflikt.

Pozorujeme stožiar. Pre mňa je celkom hypnotický. Veje na ňom vlajka, ktorá je pastišom erbov Rákócziovcov a Tökölyovcov. Premýšľam, komu vôbec niečo takéto napadne vytvoriť. Dnes duje prudký vietor, čiže sa mi nikdy neukáže celá, stále vidím len farebné útržky. Červené, zelené šmuhy vo vetre.

„No… ale predsa sa trochu podobá.” poviem na záver.
„Trochu sa podobá?” Orosz sa zasmeje. „Veď som práve vymenoval šesť rozdielov!”
„Rozumiem,” poviem.

Ale predsa sa podobá.

Komunita, do ktorej sa zmestím

Nasadneme do auta a vrátime sa k jaskyni. Uvaríme si kávu. Nakoniec sa Orosza nespýtam na kontroverzné otázky, ktoré v úvode načrtol. Stačí, že ich sám pomenoval ako problematické a vie, že je sa z čoho vykrúcať. Problém predsa nie je to, že sa rôznia interpretácie problému. Problém je to, že existuje problém. Problém je, že existujú podozrenia o závislosti gombaseckého kempu od maďarských zdrojov.

Oroszovi sa nedá uprieť, že o množstvo vecí, a napokon aj ľudí, sa skutočne stará. Precestoval všetkých 518 maďarských sídiel na Slovensku a pravdepodobne ich dobre pozná. Jeho nadšenie sa však sústredí na konzerváciu minulosti, a lipne na koreňoch, ktoré sú príliš hlboko na to, aby sa k nim niekto dnes dokázal prehrabať. Aj preto ho často obviňujú, že je na hrane nacionalizmu. A aj preto, že na tábore sa už v minulosti objavili ľudia spätí so stranou Fidesz, či priamo Orbánovi straníci. Gombasecký letný tábor už tradične otvára Orbánov tajomník zodpovedný za národnú politiku, Árpád Potápi. Gombasecká pôda teda nie je len nasiaknutá históriou, ale aj politikou.

Spomeniem si ako vravel, že sa určite necítim ako Felvidéčanka, ale zato masy áno. A pre tie masy treba niečo robiť.

Ja si predstavujem komunitu, do ktorej sa zmestíme všetci bez ohľadu na intenzitu národnej identity a bez ohľadu na to, či patríme do masy.

Na zemi pod stolom si všimnem pohodenú hlavu levočského honvéda odliatu zo sadry. A v kríkoch zas krokodíla. Za každým rohom číha socha. „Nemyslite si, že ten krokodíl je hocijaká rároha. Je to jedna z mnohých záhradných sôch z haličského kaštieľa, ktoré sa nám podarilo zachrániť a odkúpiť späť od pašerákov. Päť z nich sme umiestnili do rôznych kútov kempu.”

Napokon prichádza môj manžel s dcérou. Prejdeme sa v lese. Neprší, nebo nad Gombasekom bolo skutočne vľúdne. Dcéra do lesa prichádza v baletnom úbore, akoby mala cit pre eklektickosť tohto priestoru a vopred sa s ním zladila. Prechádzka je krásna. Vymyslím, že sa vrátime spodnou stranou a ukážem im kemp a všetky sochy. Odtrhnem pre ňu ovocie z Andrássyho sadu. Cestou naspäť sa k nám pripojí obrovský pastiersky pes. Kráča za nami celú cestu poľom, prekročí s nami potok, nasleduje nás až po bránu kempu.

Dcéra si ho chce vziať domov. Musím jej vysvetliť, že hoci sa nám veľmi páči, nemôžeme si ho vziať. Keby sme ho vytrhli z jeho domáceho priestoru a presunuli inde, už by to nebol ten istý pes. Svoje korene má tu.

Myslím, že to pochopila.

Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporený z programu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Autorka je prekladateľka