Girl-boss spiritualita

V poslednom období je pozorovateľný nárast instagramových účtov, zakladajúcich svoju rétoriku na sebaláske, sebapoznaní a hyperbolizovanej validácii seba samej, pričom narábajú s emancipáciou, feminizmom a self-care, ako s komoditami, ktoré môžu predávať vďaka veľkému množstvu sledovateliek/ov. Sekundárne ide tiež o predaj merchu a sprievodných aktivít.

Spomínaním konkrétnych výrokov nechcem vzbudzovať dojem nenávistného útoku na konkrétne osoby. Reprezentujú pre mňa diskurz, ktorého sú (ne)vedome súčasťou a mojím cieľom je poukázať na mechanizmy, ktorými pôsobia.

Jazyk 

Akademický feminizmus je ako mnohé iné akademické disciplíny oblasťou, z ktorej poznania boli exkludované osoby nemajúce privilégium určitého sociálneho kapitálu či iné privilégiá neurotypickej „able-bodied“ populácie strednej a vyššej triedy a tým pádom možnosť porozumieť jeho jazyku. Feministické hnutie sa však popularizuje, dostáva do mainstreamu a je viditeľná snaha o väčšiu zrozumiteľnosť vďaka publikáciám, ako Feminizmus do vrecka bell hooks či Feminizmus pre 99% Cinzie Arruzzy, Tithi Bhattacharye a Nancy Fraser. Na opačnom konci spektra je však oveľa masívnejšie pôsobiaci do seba zahľadený neoliberálny feminizmus influencerských instagramových účtov pôsobiacich aj v rámci slovenského priestoru sociálnych sietí. Používanie prednej kamery, ktoré vzišlo z osobných videochatov a „facetimeov“, spolu s takmer ASMR kvalitou hovoreného slova, konotuje osobnú až intímnu komunikáciu. Influencerka, ktorá je zároveň tvárou vlastnej značky, tu performuje to, čo mnohým chýba – porozumenie, rozhovor s blízkym človekom. Hovorový štýl vyjadrovania, oslovovanie v druhej osobe (často nie generalizujúce vy, ale iba [!] ty) sú mocnými nástrojmi navodenia dôvery, kamarátskeho zblíženia a pôdy pre predávanie konkrétnych komodifikovaných obsahov. Na to, ako veľmi sa máme orientovať na seba je pri konzumovaní týchto obsahov prítomná zúfalá snaha o blízkosť.

Hneď s tým prestaň, je to v tvojich rukách, bohyňa

V univerze bohýň nie je priestor pre negativitu, ktorá by sa nedala vyriešiť individuálnym konaním. Tvrdiť niekomu, že má svoju náladu a pocity vo svojich rukách, je pravdivé iba vo veľmi malom množstve udalostí; v prípade, že problémy, na ktoré reaguje, nesúvisia s bývaním, duševným ochorením, klimatickou úzkosťou… Toxická pozitivita hlásajúca, že všetko je o našom nastavení a o tom, ako sa sami/y postavíme ku skutočnostiam, je niečo, z čoho, ako som dúfala, sme už vyrástli. Primárne je takáto nehanebná generalizácia minimálne necitlivá a pre mnohé a mnohých potenciálne zraňujúca. Áno, dalo by sa namietať, že pozitívnejší pohľad by mohol v týchto časoch prospieť, no arbitrárne sugerované „positive thinking“ pravdepodobne oveľa viac zneváži hĺbku a rozsah problémov, a tým prispeje k tabuizovaniu skutočných psychických trápení a ochorení.

Ak poviete: otoč svoju zlú náladu a maj super deň, automaticky tým diskriminujete a z konverzácie vyraďujete ľudí, ktorí nemôžu otočiť svoj deň, pretože ich starosti súvisia, napríklad, s nedostatkom serotonínu, nedostatkom zdravotnej či terapeutickej pomoci, so zlými sociálnymi podmienkami, so šikanovaním či traumou.

„Premeň stres na vzrušenie”

Po mojom texte o knihe Manifest mladej ženy sa na blogu autorky tejto knihy objavil text o princípoch jej feminizmu. Tieto „vlastné feminizmy“, sú väčšinou povrchnou apropriáciou pojmu feminizmus, pod ktorou sa skrýva esencializmus binarity muž –racio/žena – nespútané emócie. Vďaka jednoduchosti patetitzujúceho naratívu sú spomínané feminizmy oveľa prístupnejšie pre masy ako tie, hovoriace o intersekcionalite a aspektoch diskriminovaného prežívania, ktoré nie je možné jednoducho romantizovať. Týmto spôsobom individuálne feminizmy vzďaľujú svoje (na)sledovateľky od skutočnej podstaty rodovo podmienených nerovností a stereotypov, predávajú im odľahčenú, ľahšie stráviteľnú verziu svojho návodu na sebalásku pre ženy, často sprevádzanú nákupom konkrétnych (merch) či symbolicky zástupných produktov (rúž, koláč atď.) sústreďujúc sa na esencialisticky „ženskú” cyklickosť, výkyvy nálad a „ženskú” energiu.

Ako má v sebe nájsť mesačnú cyklickosť trans žena? Ako si má otočiť náladu zo zlej na dobrú žena, ktorá nemá financie na červený rúž alebo jej problém je existenčný a nevyrieši sa snahou vidieť pohár poloplný? Na aký typ banálnych problémov vôbec tieto rady reagujú? S akou cieľovou skupinou operujú?

Samozrejme, nie je povinnosťou žiadnej z influenceriek byť aktivistkou alebo angažovanou propagátorkou intersekcionálneho feminizmu. Problém s týmto feminizmom (ktorý sám seba pre lepšiu komodifikovateľnosť feminizmom radšej nenazýva) je, že kolonizuje niekoľko vĺn feministického sociálneho hnutia za zrovnoprávnenie žien a queer osôb, privlastňuje si problémy súvisiace s patriarchálnym kapitalizmom a povyšuje ich na výsostne individuálne aspekty existencie cis ženy. Absolútny dôraz na individuálnu zodpovednosť, paradoxne ruka v ruke s arbitrárnym dôrazom na sesterstvo a zdieľanie, odkláňajú pozornosť od príčin skutočne zdieľaných problémov osôb, ktoré sa identifikujú ako ženy.

Nátlak patriarchátu je v týchto apropriovaných verziách (neoliberálneho) feminizmu iba transformovaný do nátlaku trhu, v ktorom sme všetci/ky slobodnými individualitami a záleží len na našich schopnostiach, presvedčení, vytrvalosti a práci, ako dobre sa budeme mať. Individualistické afirmácie sú zjednodušenou cestou, ako upokojiť a komunikovať postoje, ktoré bez kontextu nemôžu byť považované za škodlivé, a popritom predať aj svoj produkt.

V prípade @_emaem_  je to predovšetkým mentálna práca s vlastnou psychikou. V tomto svete totiž nie je čas na (pod)priemernú náladu či nebodaj psychické problémy: ,,Keď sa dnes cítiš zle z nejakého dôvodu, tak na to nie je čas, okamžite v tomto momente sa teš zo života, upaľuj.” Absencia empatie voči nuansám psychických problémov a ochorení eskalovala zverejnením vety „Depresia je iba absencia pocitov.” a následnej vlny kritiky prostredníctvom súkromných účtov Sloveniek, ktoré sa identifikujú ako intersekcionálne feministky či v kritike kultu bohýň v newslettri Kurníka od Michaely Kučovej.

Zverejnenie tejto vety pritom vôbec nie je vybočením z diskurzu psychických ochorení, ako romantizovanej, záhadnej oblasti vplyvu individuálneho nastavenia jedinca. Nie je vôbec dôležité, kto túto vetu pôvodne vyslovil. So zverejnením na účte, ktorý má viac než 40 000 sledovateľov/iek prichádza zodpovednosť, ktorá v citlivých témach prekračuje dobré úmysly, nadhľad či humor, s ktorými bola zdelená. Takáto veta o duševnom ochorení sa dotýka všetkých, ktorí/é žili, žijú a budú žiť s depresiou, ich blízkych a v konečnom dôsledku celej spoločnosti. Ak potrebujeme zdravotný stav súvisiaci so psychikou redukovať na romantickú vetu, automaticky dochádza ku generalizovaniu, ktoré je zraňujúce. A v tomto tkvie uvedomenie si privilégia platformy, ktorá má niekoľko desiatok tisíc sledovateľov/iek.

„Keď sa dnes cítiš zle z nejakého dôvodu,  tak na to nie je čas, okamžite v tomto momente sa teš zo života, upaľuj”

Moja dobrá priateľka ma upozornila, že stále existuje veľké percento žien, ktorým tieto motivačné citáty a videá pomáhajú, zlepšia im deň, náladu, zdvihnú sebavedomie.

Mieria úspešne a spôsobujú presne to, čo podľa princípov neoliberálneho feminizmu majú – dočasné umŕtvenie, znecitlivenie, odvedenie pozornosti od kontextu problému, od širších súvislostí zdieľanej, rodovo podmienenej skúsenosti v súčasnom svete.

Práve tento aspekt vo mne vzbudzuje najväčší hnev a je zároveň plný paradoxov. Na jednej strane si bohyňa, lebo všetky sme a s ostatnými bohyňami tvoríme sesterstvo, zároveň ale úplne (a zámerne?) absentuje pomenovanie bázy všetkých zdieľaných problémov (nielen cis, ale aj trans žien a queer ľudí), ktorou je patriarchálny kapitalizmus. Uvedomujem si, že samotné poznanie systému a jeho pomenovanie je privilégium, ktoré/í mnohé/í nemajú. Nemusia ho mať a (pravdepodobne) nemajú ani sledovateľky týchto účtov. O to viac cynické a manipulatívne – aj keď možno s dobrým úmyslom (?) – je priživovať sa na niekoho neistotách a zlých dňoch a navyše chcieť od sledovateliek, aby za ne prevzali osobnú zodpovednosť. Aby si tieto problémy internalizovali, skúšali nájsť riešenia v sebe, namiesto toho, aby sa poukázalo na ich zhubnú príčinu.

Neprijateľnosť iných než chudých tiel v mainstreame je ďalšia z tém, ku ktorej sa pristupuje cez afirmácie: cítiť sa tučná je v poriadku a mať tuk na bruchu je tiež v poriadku, mám ho aj ja, napriek tomu, že mám podľa noriem tejto spoločnosti ideálnu postavu! Sprevádzajúca fotka navrstvenej kože na bruchu v plavkách je iba pomyselnou čerešničkou na torte prehlbovania nenávisti k telám, ktoré normatívne nie sú, pretože sú spoločensky vyhodnotené ako tučné a tým automaticky považované za nezdravé a neatraktívne. To, že body dysmorphia a nenávisť k vlastnému telu je vštepovaná od detstva rodinou, okolím a zvyšok života kŕmená obrazmi z médií, je nekompromisným dôvodom, prečo sa tieto neistoty nedajú jednoducho hodiť za hlavu.

Nepriepustnosť bohýň

Výpovedným znakom týchto instagramových účtov je operovanie so zvratnými zámenami v druhej osobe – sebe, seba a dôraz na (esencialisticky chápanú cis-) „ženskosť” aj prostredníctvom prvoplánových slovných hračiek, ako sú „obnaženstvo” alebo „náboŽenstvo”. Týmto vôbec nechcem implikovať, že starostlivosť o seba nie je dôležitá a nemali by sme ju potrebovať a pestovať.  Problémom však je, keď sa starostlivosť výhradne o seba niekto snaží povýšiť na primárny zdroj spokojnosti a šťastia, a zároveň ju skomodifikovať, pričom psychologický rozmer seba je v tomto procese zredukovaný na ľahko zvrátiteľné nálady. Táto hyperbolizovaná posadnutosť sebou tu totiž slúži iba na generalizujúce afirmácie o samostatnosti, nezávislosti, vnútornej sile, sebestačnosti („som tu iba pre seba”, „len sebe sa daj”).

Dôvody a riešenia našich problémov však najčastejšie ležia za hranicami našich individuálnych záujmov a nášho seba. Potrebujeme sa navzájom. Ako povedala Judith Butler na jednej zo svojich nedávnych prednášok: „Sme priepustní/é, ale zároveň ohraničení/é, naše telá sú pórovité, vpíjame jeden/jedna druhého/druhú. Potrebujeme sa navzájom.“

Musíme prestať fetišizovať ženskú skúsenosť, povyšovať ju na niečo nadpozemsky nepochopiteľné a dovoliť na neistotách vyplývajúcich z jej patriarchálne nenormatívnej performativity kapitalizovať. Je potrebné dať priestor prežívaniam a identitám, ktoré dekonštruujú esencialistickú binaritu rodov, pretože v tom tkvie skutočné oslobodenie sa.

Autorka je šéfredaktorka Kinečka a dramaturgička Kina inak A4