Ako to dokázal už vo svojich prozaických dielach, taliansky spisovateľ Alessandro Baricco má dar skratky. Na veľmi malom priestore dokáže povedať skutočne veľa, veď aj jeho najslávnejšia novela Hodváb je v podstate len trochu dlhším haiku, a pritom vie vyvolať veľmi silné emócie. Túto schopnosť vyjadriť niečo zásadné na zopár stranách môžeme nádherne sledovať aj v jeho útlej zbierke esejí o hudbe, ktorú práve vydalo vydavateľstvo Artforum v spolupráci s Konvergenciami.
Baricco na necelých sedemdesiatich stranách v štyroch na seba nadväzujúcich textoch predostiera hĺbavý, poetickým jazykom vyjadrený pohľad na problémy tzv. osvietenej (vážnej) hudby. Autor tvrdí, že idea osvietenej hudby, ktorá vznikla pri Beethovenovi a bola neskôr retrográdne aplikovaná na nič netušiacich hudobníkov sedemnásteho a osemnásteho storočia, dnes nie je živá a funguje len ako úkryt pred modernosťou, ako falošná zásobáreň hodnôt, z ktorej treba čerpať, bokom od skazenosti moderného sveta. To, že osvietenú hudbu treba šíriť a chrániť, je myšlienkou, ktorá je podporená skôr zdedenými sloganmi než súčasnou legitimitou.
Jedinou možnosťou, ako osvietenú hudbu vrátiť do živého sveta, je jej nová interpretácia. Tej sa pritom bojíme, lebo nás neustále máta obava, že tým zradíme originál. Podľa Baricca by však mal odvážny interpret pochopiť zmysel hudby, „zostúpiť do jej najintímnejších zákutí“, no zároveň sa táto hudba „musí stretnúť s novým svetom, v ktorom chce získať občianstvo“. Napriek tomu väčšina interpretov naďalej „servíruje polievočku bigotnej a reakcionárskej utópie“. Kto by mal vážnu hudbu zachrániť?
Určite nie tzv. Nová hudba, tvrdí Baricco vo veľmi kritickej tretej eseji. Atonálnu a seriálnu hudbu Schönberga, Weberna a ich pokračovateľov považuje za stroskotaný projekt, ktorý sa uzavrel do lingvistických hier a nenašiel si širšie publikum. Dlhú dobu čakalo, že jedného dňa túto hudbu pochopí, ale ten moment nikdy nenastal. Atonálna hudba mala podľa Baricca zmysel ako reakcia na hrôzy a brutalitu dvadsiateho storočia, už roky však zvádza bitku, ktorá dávno skončila.
V poslednej eseji Baricco naopak ukazuje, ako môže osvietená hudba reagovať na modernosť úspešne, prípadne ju sama predznamenávať, a to na príklade Pucciniho a Mahlera. Tí vo svojej tvorbe prorocky aplikujú prostriedky, ktoré sa neskôr uplatnia v populárnej hudbe či filme.
V úvode knihy Baricco vraví, že sa hlási k technike teoretickej gerily, a to je veľmi výstižné pomenovanie jeho myslenia a písania. Útočí na naše zaužívané uvažovanie o hudbe, o jej mieste v spoločnosti a možnostiach jej vývoja. Robí to navyše veľmi kreatívnym a smelým jazykom a premýšľa veci do dôsledkov, hlboko, inovatívne. Dlho som nečítal knihu, v ktorej sa predo mnou skutočne odohrávalo autentické myslenie. Tu sa to deje, a stojí za to byť pri tom.
Alessandro Baricco: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu. Z taliančiny preložil Stanislav Vallo. Artforum/Konvergencie, 2022.
Tomáš Hučko
