Život, staroba a smrť ženy z ľudu

Už o niekoľko dní vychádza v našom vydavateľstve KPTL kniha francúzskeho sociológa Didiera Eribona „Život, staroba a smrť ženy z ľudu“. Eribon sa vo svojej najnovšej eseji vracia k posledným rokom života svojej matky a cez jej príbeh skúma osud starších žien z robotníckej triedy, ktoré čelili chudobe, samote aj fyzickému úpadku. Prvého júna môžete autora stretnúť aj na festivale BRaK v Bratislave. Dnes vám z jeho knihy prinášame dve ukážky.

„Peklo sú tí druhí,“ hovorí postava Garcina v Sartrovej hre S vylúčením verejnosti. Táto replika sa tak preslávila, že sa zabudlo na jej pôvodný význam: Garcin cíti tiaž pohľadu inej postavy (Inès) – byť pozorovaný (alebo mať pocit, že som pozorovaný) totiž znamená byť objektivizovaný (alebo mať pocit, že som objektivizovaný). Nemáme sa kam ukryť, dokonca ani v zariadení pre dôchodcov. Práve naopak, tento uzavretý priestor akoby stelesňoval kvintesenciu „pekelnej“ situácie, až na to, že toto peklo nie je večné, ale dočasné. Pohľad Druhého (Autrui), ktorý je vo svoje obnaženosti zbavený všetkých masiek, príkras a trikov spoločenského vystupovania, redukuje naše bytie na tú najbanálnejšiu rovinu, nie je teda ničím iným ako brutálnym odhalením toho, kým v skutočnosti sme. A keďže sa toto naše bytie nezmení, odhaľuje aj to, kým budeme. Neprekvapuje, že Sartre spája pocit hanby práve s pohľadom: druhý vidí to, čo chceme, aby radšej nevidel, alebo aby nebol schopný to vidieť: telo, tvár, gestá, postoj… Nielenže to vidí, ale dokonca si vyberá, čo chce vidieť, čo si z pohľadu na nás odnesie. Pohľad druhého v nás vyvoláva hanbu, ktorá je preto súčasťou našej ontologickej situácie. Vo svojich knihách Úvahy o problematike gejov a Morálka príslušníka menšiny som v nadväznosti na Sartrove (doteraz neprekonané) analýzy pohľadu reinterpretoval pocit hanby ako súčasť samotnej sociálnej štruktúry. Hanba je pocit spojený so štruktúrou podriadenosti, systémom moci.¹ Každý „negatívny symbolický kapitál“ odsudzuje jeho vlastníka na prežívanie hanby, nie je to však individuálna hanba v psychologickom význame slova (ktorá sa objavuje príležitostne a len dočasne) ani ontologická hanba v zmysle univerzálneho aspektu ľudskej existencie. Je to skôr nerovnomerne distribuovaný efekt príslušnosti k menejcennej, stigmatizovanej či stigmatizovateľnej skupine. Povedzme, že som sa snažil historizovať, sociologizovať či antropologizovať to, čo sa mi u Sartra zdalo byť príliš metafyzické. On sám sa o to pokúsil až po napísaní svojho veľkého filozofického traktátu Bytie a ničota, konkrétne vo svojich Úvahách o židovskej otázke, Svätom Genetovi, Čiernom Orfeovi a ďalších textoch, v ktorých predložil sériu prípadových štúdií o pohľade ako historickej a sociálnej štruktúre. K tomuto výkladu sa hlásim naďalej, avšak matkin žiaľ ma prinútil, aby som sa vrátil naspäť k hanbe ako pocitu úzkosti a nepokoja vyvolanom prostým pohľadom na nás, ktorý nás ešte viac uväzňuje vo vlastnom bytí definovanom druhými pozorovateľmi. Hneď ako som začal uvažovať o hanbe z pohľadu starých ľudí zbavených času a priestoru a postihnutých fyzickým úpadkom, priviedlo ma to naspäť k ontologickej štruktúre existencie.

Tri alebo štyri roky po otcovej smrti sa zoznámila s mužom, ktorý žil v dedinke blízko Muizonu. Nepamätám si už presne, ako sa spoznali. Myslím, že sa to mohlo stať v supermarkete, keď jej pomohol odniesť nákup a uložiť ho do kufra auta. V každom prípade sa začali stretávať, chodieval ju navštevovať a ona sa do neho zamilovala. Keď za mnou vtedy prišla na pár dní do Paríža, od prvého večera mi o ňom musela rozprávať. Vyzdvihol som ju na stanici, potom sme sa odviezli autobusom k bytu jedného kamaráta, v ktorom som ju ubytoval, keďže bol práve odcestovaný. Sotva sme dorazili na miesto, obrátila sa na mňa a s vážnym a zároveň ustráchaným hlasom sa ma opýtala:

– Chcela by som sa ťa niečo opýtať.
– Počúvam ťa.
– Ty si filozof a budeš o tom vedieť viac. Môže sa človek zamilovať aj v mojom veku?
– Pravdaže, môžeš byť zamilovaná v akomkoľvek veku. Prečo sa ma na to pýtaš?
– Iba tak… Napadlo mi to.
– Si zamilovaná?

Chvíľu váhala, kým sa priznala:

– Budeš si myslieť, že som blázon…
– Takže áno…
– Nuž… áno…
– A do koho?

Potom mi prezradila niečo o objekte svojej túžby. Volal sa André a býval niekoľko kilometrov od Muizonu. Jediný problém bol v tom, že bol ženatý.

– Čo by som mala podľa teba robiť? (Myslím, že to bola z jej strany skôr rečnícka otázka.)
– Nemusíš sa ma pýtať na môj názor. Urob to, po čom túžiš. Dôležité je, aby si bola šťastná.
– Som šťastná. S tvojím otcom som nikdy nebola šťastná, ale s ním som veľmi.
– Tak to je vynikajúce.
– Áno, zrejme sa s ním budem stretávať. Ale aj tak mi asi trochu preskočilo… V tomto veku! (Zasmiala sa na vlastných slovách.)

Povedala mi, že o tom nechce hovoriť mojim bratom, obávala sa totiž, že by sa na ňu nahnevali.

Nakoniec však nevydržala a povedala o svojom vzťahu aj im. Mala pravdu, nahnevali sa.

Počas jej pobytu v Paríži sme navštívili Jardins des Plantes, kde sme si pozreli výstavu dinosaurov, a jeden večer sme vyšli aj na Eiffelovu vežu, odkiaľ sa vracala ohromená. Veľa mi potom o Andrém rozprávala.

Už počas tohto pobytu sa však necítila najlepšie. Od našich dôverných rozhovorov prešlo sotva zopár týždňov, keď sa jej stav veľmi zhoršil a lekár jej musel privolať pohotovosť. Potrebovala okamžitú operáciu.

1. Didier Eribon, RÉFLEXIONS SUR LA QUESTION GAY, 1999, Fayard; UNE MORALE DU MINORITAIRE: VARIATIONS SUR UN THÈME DE JEAN GENET, 2001, Fayard. ↩︎