Pozor, text obsahuje opisy sexualizovaného násilia, znásilnenia.
Začiatkom marca v bratislavských Klariskách vystúpil Mark Kozelek s projektom Sun Kil Moon. Kozelek je okrem Sun Kil Moon známy aj zo zásadnej slowcoreovej skupiny Red House Painters či ako občasný herec, od roku 2020 však verejne nevystupoval. Magazín Pitchfork totiž publikoval výpovede desiatich žien o sexuálnom predátorstve známeho alternatívneho speváka.
Výpovede žien sú koherentné a Pitchfork overoval aj korešpondenciu obetí. Obvinenia opisujú manipulatívne správanie, Kozelekove obnažovanie, sexuálne útoky aj znásilnenie. Bratislavský koncert, jeden z prvých Kozelekových koncertov po rokoch, však nesprevádzala kontroverzia ani odpor umeleckej obce. V rozličných médiách uverejnená tlačová správa hovorila o „charizmatickom hudobníkovi a hercovi s povesťou búrliváka na štýl Charlesa Bukowského“.
Rozruch spôsobil až text Petra Bálika, ktorý vyšiel po koncerte v Denníku N. Bálik vykreslil Kozeleka ako obeť cancel culture, ktorá má „právo na odpustenie“, a ďalej tvrdil napríklad, že „zrušiť navždy človeka, ktorý odovzdal svetu toľko krásy, nemožno“. Denník N pár hodín po vydaní text korigoval a najkontroverznejšie pasáže boli z textu bez ďalšieho vysvetlenia vypustené. V texte však naďalej zostáva napríklad veta „Vo svojej tvorbe je však stále úprimný a pravdivý.“
O úprimnosti a pravdivosti tvorby občana Kozeleka si pravdepodobne myslí niečo iné napríklad Sarah Catherine Golden, ktorá pre Pitchfork opísala, ako ju údajne Kozelek po jej odmietnutí jeho návrhov priľahol a následne masturboval či násilne pritiahol jej ruku do kontaktu s jeho penisom. Časť ich predchádzajúcej konverzácie Kozelek neskôr použil v texte piesne Soap for Joyful Hands.
V Bálikovom texte, reakciách naň aj iných debatách o Kozelekovom koncerte sa opakovane vynárala téza oddeľovania diela od jeho autora, zväčša odkazujúc na slávnu esej Rolanda Barthesa Smrť Autora. A práve pri tom by som sa na záver rád pristavil – táto téza sa totiž používala argumentačne vyslovene scestne. Práve Bálikova veta o tom, že je Kozelek vo svojej tvorbe úprimný a pravdivý, stotožňuje Kozelekov lyrický subjekt s jeho osobou, takže je v jasnom konflikte s Barthesovým textom. Naproti tomu, pri problematizovaní samotného Kozelekovho vystupovania sa vôbec nerozprávame o interpretovaní textuálnych aspektov jeho diel, nehodnotíme ani ich hudobnú kvalitu; ide v prvom rade o vymedzenie sa voči jeho osobe a priamej finančnej a reputačnej podpore tejto osoby a v druhom rade aj o vymedzenie sa voči sexuálnemu násiliu ako takému.
Mám pocit, že pre našu kultúrnu sféru je samozrejmé, že vo svojich koncertných, galerijných či iných kultúrnych priestoroch alebo na svojich festivaloch neakceptuje vystupujúcich a vystavujúcich, ktorí podporujú putinské Rusko, či otvorených neonacistov. Je to otázka hodnôt a naša scéna tak vyjadruje, že takéto konanie a postoje sú neakceptovateľné. Pri tomto hodnotovom postoji otázka kvality diel nezohráva žiadnu úlohu – nie je totiž vôbec relevantná. Bolo by vhodné, aby podobne principiálne začala naša scéna pristupovať aj k osobám, pri ktorých existuje dôvodné podozrenie o ich sexuálnom predátorstve podopreté množstvom koherentných výpovedí. Okrem iného by tým dala jasne najavo, že v spoločnosti, akú si želáme, nemá sexuálne predátorstvo žiadne miesto.
Daniel Vadas
