Ekonómia ani novinárčina stredného prúdu nedoprajú chudobným oddych

Ekonóm Vladimír Baláž pre Denník N napísal komentár, v ktorom zneužíva nedávnu štúdiu o efektoch nepodmieneného základného príjmu na démonizáciu oddychu a (hoci možno neúmyselne) aj chudoby. Z jeho komentára vyplýva, že jediným zmyslom života človeka je len nekonečná sebaoptimalizácia a práca. Ak to verejné politiky nedosahujú, sú zlé a nesmieme ich zavádzať. Citovaná štúdia síce neužíva Balážov opovrhujúci jazyk, tiež si však nevšíma slepú škrvnu v podobe obmedzenia vzorky na chudobné domácnosti. To výrazne skresľuje závery experimentu a prezrádza hlbšiu absenciu predstavivosti v tom, čo by mohli verejné politiky a dávky dosiahnuť: zásadnú zmenu pravidiel spoločnosti, nielen sanáciu negatívnych dopadov kapitalizmu.

Riadky Kapitálu sú mi svedkom, že nie som nekritický fanúšik nepodmieneného základného príjmu (ďalej aj ako UBI). Komentár Vladimíra Baláža v Denníku N o základnom príjme bol však tak majstrovskou lekciou v rámcovaní a manipulovaní vedou pre ideologické závery, že musím UBI obhájiť. Rovnako aj citovaná štúdia o potenciálnych efektoch UBI na zamestnanosť a iné aspekty správania na trhu práce sa nevyhla istým problémom.

Chudobní si nezaslúžia oddychovať

Ekonóm Baláž začína text nastavením cieľov, ktoré by mal základný príjem dosiahnuť, aby bol považovaný za legitímnu politiku: má viesť ľudí k sebarozvoju, lepšiemu vzdelaniu a nakoniec kvalitnejšiemu zamestnaniu. A že investované peniaze z daní sa štátu nakoniec majú vrátiť. Sociálna politika tak musí byť „efektívna“, prinášať „návratnosť investície“ a „hodnotu za peniaze“.

Vedieť, prečo štát zavádza jednotlivé politiky – a snaha ich vyhodnocovať – nie je, samozrejme, márna. Autor však rámcuje debatu o UBI v úzkych mantineloch merateľných cieľov, ktoré sú v konečnom dôsledku len fiškálne. Pre jednotlivca má základný príjem priniesť priestor na – odpustite mi tento neľudský ekonomický žargón – investície do ľudského kapitálu, aby si nakoniec našiel/našla kvalitnejšiu a lepšie platenú prácu. Aj pre štát má byť hlavnou metrikou (okrem súčtu dopadov na obyvateľstvo) návratnosť verejných zdrojov (vyššie daňové výnosy z lepšie platenej práce).

Pre Baláža je človek – alebo, lepšie, homo oeconomicus – iba stroj, ktorý maximalizuje celoživotné príjmy a „šťastie“ (s ktorým väčšinou ekonómovia nevedia spraviť nič iné, iba ho merať peniazmi). Keď štátna dávka či iná verejná politika jednotlivcovi nepomáha v tomto životnom poslaní, nie je dôležitá.

Toto celé je však len predpoklad, ktorý pán Baláž prezentuje ako samozrejmý (respektíve všeobecne prijímaný ako cieľ verejných politík všeobecne alebo UBI konkrétne). Ide o nepodložené východisko debaty, ktoré nesedí ani len so štúdiou, ktorú komentuje. Autorstvo štúdie začína svoj text tým, že UBI opisuje ako nástroj na „zmierňovanie chudoby“. Jeho zavedenie môže, samozrejme, ovplyvniť, koľko a ako budú ľudia pracovať. Vplyv verejných politík na zamestnanosť je pre politickú debatu ale aj prípadné technokratické nastavenie základného príjmu dôležitý, preto ho štúdia skúma.

Tí, čo obhajujú nepodmienený základný príjem, to robia z rôznych dôvodov. Priestor na sebarozvoj či vzdelávanie je len jeden z možných efektov. Iných motivuje ochrana pred automatizáciou práce, či dokonca opak Balážových cieľov: oslobodiť ľudstvo od nutnosti pracovať. Napokon sú tu aj argumenty s ohľadom na ľudské práva a dôstojnosť – každý a každá by mal mať pokryté základné potreby bez nutnosti dokázať svoju hodnotu prácou v platenom zamestnaní. Redukovanie cieľov UBI na sebarozvoj a lepšie zamestnanie slúži iba ideologickým cieľom autora.

Vo svojej často otvorene pohŕdavej kritike zámeru zaviesť základný príjem („načo sa pachtiť“, „zdanením odporných boháčov“, „dopadne to ako vždy“, „všetci radi rozdeľujú peniaze, ktoré sami nezarobili“) si nevšíma základný problém svojej kritiky – čo je zároveň aj problém štúdie ako-takej, tá však aspoň ľuďmi, zapojenými do experimentu neopovrhuje: do štúdie bolo totiž zapojené iba nízkopríjmové obyvateľstvo, na úrovni federálnej hranice chudoby v Spojených štátoch. Pre jednotlivca ide o ročný príjem na úrovni 15- až 30-tisíc dolárov ročne (13- až 26-tisíc eur), v štúdii išlo o stredný príjem domácnosti na úrovni do 30-tisíc dolárov. Stredný príjem domácnosti v USA v tom období bol takmer 70-tisíc dolárov (štúdia používa hranice z roku 2019).

Domácnosti v tej príjmovej hladine sú v americkom kontexte jednoducho chudobné. Až 40 % svojho príjmu minú na bývanie – a aj tak viac než 30 % účastníčok a účastníkov štúdie býva v dočasnom ubytovaní alebo dočasne s rodinou. Ďalších 30 % ich príjmov ide na dopravu a jedlo, 10 % na zdravotnú starostlivosť. Približne 15 % ľudí v tejto príjmovej skupine nemá zdravotné poistenie. A aj keď zdravotné poistenie majú, spoluúčasť pri súkromnom zdravotnom poistení (ktoré má v tejto skupine asi 30 % domácností) sa hýbe v stovkách až tisícoch dolárov za každé vyšetrenie či zákrok. Desať percent domácností má nejaký dlh spojený so zdravotnou starostlivosťou. Okolo 17 % zúčastnených má dve práce.

Nie je preto prekvapujúce, že výsledkom štúdie, počas ktorej dostávali mesačne tisíc dolárov, teda 50 – 100 % bežného mesačného príjmu navyše, je, že ľudia trochu menej pracovali a minuli väčšinu peňazí na základné výdavky ako potraviny, energie či (trúfalosť!) rekreáciu. Je to predsa jednoduché poradie priorít, starý dobrý Maslow. Ak roky fungujete na hrane chudoby, jedna hospitalizácia vás delí od straty domova, pracujete v prekérnom zamestnaní či zamestnaniach, vaša prvá reakcia na finančnú podporu nebude to, že sa prihlásite na univerzitu. Chcete si oddýchnuť.

Baláž prezentuje tieto výsledky ako absolútne zničujúce pre koncept UBI. Pritom účastníci, ktorí dostali takmer raz toľko peňazí, ako zarábali v zamestnaní, v priemere obmedzili odpracovaný čas len o jednu až dve hodiny týždenne (!). Samotná štúdia hovorí, že keďže základný príjem je z definície nepodmienený, ľudia sa neboja pracovať, lebo o dávku neprídu (ako to je pri väčšine štátnych dávok, na ktoré po dosiahnutí nejakej hranice príjmu človek stráca nárok), takže ho hodnotia ako lepšiu verejnú politiku oproti iným podmieneným dávkam. Toto sa však už v komentári v Denníku N nedočítate.

Základný príjem nie je len pre chudobných

Ani štúdia samotná sa však nevyhla problémom. Tým hlavným je ten, ktorý zastrel zrak aj Vladimírovi Balážovi: obmedzenie účastníctva štúdie na chudobné domácnosti. Nepodmienený základný príjem má z definície byť príjmom pre všetkých – chudobných aj bohatých. Obmedzením štúdie na chudobných nikdy nebudeme vedieť odmerať potenciálny efekt UBI na celú spoločnosť. Ako som už spomenul vyššie – rozhodovanie chudobných domácností bude zásadne iné ako rozhodovanie domácností v strednej či vyššej triede. Ekonómia tomu hovorí hraničná tendencia k spotrebe (marginal propensity to consume) – čím ste bohatšia, tým menší podiel svojho príjmu miniete na bežnú spotrebu (aj homárov sa človek raz preje). Každé ďalšie euro pôjde stále viac a viac na sporenie a investovanie, do vzdelania či zážitkov.

Žiaľ, autorstvo štúdie to vo svojom texte v zásade nekomentuje. Keďže si zadefinovali UBI ako nástroj na zmierňovanie chudoby, ich vzorka sú chudobní. Interpretácie výsledkov sa teda vplyvu chudoby na rozhodovanie nedotýkajú, ani neoznačujú rozšírenie štúdie na prierez celej populácie za možnú ďalšiu oblasť výskumu.

Nie sú jediní. Väčšina štúdií, ktorá sa snažila o odhad vplyvu základného príjmu na správanie ľudí, skúma iba chudobné domácnosti. Je to vidno v prehľade literatúry citovanej štúdie a s podobným problémom som sa stretol aj sám, keď som pred dvanástimi rokmi písal diplomovú prácu o vplyve UBI na podnikanie. Efekt UBI som preto odhadoval z efektov výhier v lotériách a prechodu do penzie (čo je istá podoba nepodmieneného základného príjmu, s výnimkou veku).

Predstavivosť žiadna

V oboch prípadoch – v komentári na stránkach Denníka N aj v štúdii samotnej – sa demonštruje obrovská neschopnosť predstaviť si čokoľvek iné ako dnešný svet. Svet, v ktorom je v princípe každý strojcom svojho šťastia a štát je tu len na to, aby poskytoval nevyhnutné minimum ochrany pred absolútnou chudobou. V ktorom aj štátne politiky podliehajú kapitalistickým pravidlám o finančnej návratnosti a efektivite. A v ktorom oddych a záhaľka sú hriechom, morálnym zlom. Práca šľachtí či tak nejak. Alebo len naša práca vytvára šľachtu?

Aj kvôli biľagu, ktorý nesú štátne finančné dávky (vraj sú len pre chudobných na hranici bezdomovectva a má sa intenzívne merať, či „neodrádzajú od práce“), platí môj záver z predošlého článku o základnom príjme – oslobodiť ľudí od potreby upracovať sa k smrti, sa dá lepšie z „ponukovej“ strany: ponukou širokého spektra kvalitných a bezplatných či výrazne dotovaných verejných služieb (kam patrí nielen zdravotníctvo či školstvo, ale aj verejná doprava, kultúrne, umelecké a športové inštitúcie, školy, krúžky a podujatia, knižnice, verejné priestory, sociálne služby a asistencia či bývanie). Čím viac oblastí ľudského života vymaníme z krutých pravidiel trhu, tým väčšiu slobodu od peňazí a práce spoločnosti doprajeme.

Základný príjem môže prísť potom.

Autor je ekonóm a dátový analytik

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.