Editoriál

V súvislosti so sociálnou demokraciou dnes prichádzajú na myseľ dva koncepty. Prvým je nostalgia. Ako nedávno podotkol filozof Michael Walzer v rozhovore pre časopis Dissent, „slávne dni sociálnej demokracie sú dnes minulosťou“. Týka sa to na jednej strane militantného étosu robotníckeho hnutia devätnásteho storočia, na druhej strane i byrokratických straníckych kolosov dvadsiateho storočia – na oboje sa v čase nekonečnej fragmentácie politickej scény mnohí dívajú s nostalgiou ako na dávno stratené časy politicky tvorivého vzopätia ľavicovej politiky.

Druhým konceptom je, ako inak, kríza (to ostatne už od konca šesťdesiatych rokov): v sociálnej demokracii, ako i v ľavicovom priestore všeobecne prebieha konflikt medzi radikálnejšími prúdmi, ktoré svoju misiu vidia v emancipačnej politike sociálnych hnutí, umiernenými centristami a „konzervatívnou ľavicou“, pre ktorú je hlavným cieľom (údajný) návrat k pôvodnému ľavicovému elektorátu, pracujúcej triede. V súboji o toto voličstvo sa však napokon začína čím ďalej, tým viac podobať fašizujúcej sa krajnej pravici.

Na Slovensku vidíme tento konflikt v deformovanej podobe. Sociálna demokracia je u nás akoby samozrejmá, azda až príliš. V nadchádzajúcich voľbách sa nominálne sociálnodemokratické strany chystá podporiť až tretina voličov. Globálny interný konflikt o smerovanie sociálnej demokraciu tu však predstavuje súboj Smeru, ktorý preukázal pozoruhodnú ideologickú flexibilitu, keď sa z centristickej strany „tretej cesty“ transformoval na konšpirujúce anti-systémové hnutie, a ideologicky, rétoricky aj politicky mdlého hlasu Hlasu. Časť sociálnodemokratického odkazu v sebe nesie možno ešte PS, ktoré kedysi začínalo ako ľavicová strana – dnes však, samozrejme, robí, čo sa dá, aby zo seba ľavicovú nálepku zmylo v prospech technokratického centrizmu.

Cieľom tohto čísla Kapitálu je priniesť čitateľstvu pohľad do historických zápasov, ktoré súčasné konflikty v sociálnej demokracii formovali, a pozrieť sa do budúcnosti. Aká má byť stredo-ľavá politika, ak chce udržať hodnoty solidarity, rešpektu a istoty pre voličky a voličov žijúcich v krízovom svete?

Azda najlepšie bude začať esejou Spútaná revolúcia od kolektívu Karmína, ktorý ponúka historický prierez sociálnodemokratickým hnutím od druhej polovice devätnásteho storočia až po dnešok. Historickú perspektívu prináša aj Adam Šumichrast, ktorý sa zameral predovšetkým na korene dnešného spojenia sociálnych demokratov s nacionalistami. Peter Takáč zasa uvažuje o súvislostiach Marxovho a Keynesovho myslenia a význame keynesiánstva pre dnešok.

Dva texty z českého prostredia, od Ondřeja Slačálka a Patrika Eichlera, analyzujú peripetie globálneho i českého vývoja sociálnej demokracie a opatrne hľadajú pozitívne východisko pre sociálnodemokratickú politiku, ktorá je dnes v Česku mimo parlamentu.

Ľubica Kobová a Robert Žanony uvažujú nad tým, ako by mala dnes vyzerať ľavicová politika. Kým Kobová sa sústredí na obapolnú nedostatočnosť osamelej teórie a deteoretizovanej praxe, Žanony formuluje kritiku sociálnych demokratov na Slovensku, ktorí sú ľavicoví prinajlepšom v symbolike..

Napokon tu máme dva rozhovory súvisiace s témou sociálnej demokracie, jeden s odborárom Jánom Koščom (s ktorým sa zhovárala Sasi Moran) a druhý s rakúskym publicistom, autorom knihy Falošní priatelia obyčajných ľudí Robertom Misikom (pýtali sa ho Tomáš Hučko a Dominik Želinský).

Žiaden z textov neponúka práve letné čítanie pre tých, ktorí vnímajú stredo-ľavú politiku sociálnej demokracie ako dôležitý komponent stabilnej politickej scény zastupujúcej záujmy kľúčových skupín obyvateľstva. Kapitál si však kvôli relaxu nekupujete, no nie?

Dominik Želinský